ní Československa boli navzájom "medzinárodné". Našťastie, iba de jure, nie de facto.

Tohtoročný festival bol už teda dvanásty, ale nedá sa povedať, žeby bol tuctový. Zo zahraničného Slovenska vystúpil v hlavnom programe síce iba jeden súbor (Činohra Slovenského národného divadla s Arabskou nocou), z domáceho Česka však súborov desať a z "ostatného zahraničia" šesť divadiel.

Aký bol trend festivalu? Netuším, či zámerne, alebo nezámerne, ale zreteľná bola prevaha inscenácií klasických dramatických textov, súčasné hry sme videli len štyri: nemeckého autora (Schimmelpfennig: Arabská noc), afrického z Pobrežia Slonoviny (Kwahulé: Nestyda; uviedli ho študenti pražskej DAMU), českého (Olivětín: Kocourkov sobě) a dvoch maďarských spoluatorov jednej produkcie (Pintér-Darvas: Roľnícka opera).

Inscenácie klasiky boli často postmoderne "inovačné". Tri sestry sedeli v Hamburgu a túžili po Berlíne, Moliérov Lakomec pestoval v záhradke kapustu, Gazdiná roba sa odohrávala na dedinskej diskotéke a v prázdnom bazéne, Nora jazdila na imaginárnej motorke. Takto lapidárne a stručne vyjadrené to vyzerá byť krkolomné, ale nie, nebolo: všetky tie "posuny" v mieste i čase boli presvedčivé, logicky súviseli s významom inscenácie a zvýraznili aktuálnosť textu.

Čo zanechalo vo mne najväčší dojem? Wagnerov Bludný Holanďan Opery Divadla Josefa Kajetána Tyla z Plzne (esteticky a výtvarne neobyčajne krásna a rafinovane jednoduchá inscenácia režiséra Jiřího Heřmana), kabaretne zábavné a groteskné bábkarské predstavenie z boxerského ringu Rocky IX divadla Buchty a loutky z Prahy a maďarská Roľnícka opera, bizarná zmes hudobných štýlov - operných, ľudových, barokových i súčasných, zmes neuveriteľne smiešna, dojemná, originálna a okorenená šokujúcimi literárnymi i hudobnými parafrázami a paródiami, zahraná poloprofesionálnym súborom smrteľne vážne.

Čo ma najviac sklamalo? Úplne mŕtva, hoci v Rusku prestížne ocenená inscenácia Gogoľovho Revízora slávneho režiséra Valerija Fokina (Puškinovo Alexandrijské divadlo z Petrohradu), nudný francúzsky cirkus Cahin-Caha, przniaci rozprávky Grimmovcov a inscenácia hviezdneho litovského režiséra Nekrošiusa Jar na tému epickej básne z 18. storočia - zmes zdĺhavých a opisných pohybových etud.

Plzenský festival však poskytol priestor aj pre alternatívne súbory v priestoroch opustenej železničnej stanice, pozval niekoľko pouličných divadiel, ktoré oživili plzenské ulice, a sústredil sa aj na fenomén sociálneho divadla: okrem predstavení profesionálnych súborov s inscenáciami hier so sociálnou tematikou sme mohli vidieť aj divadlo, hrané pražskými prostitútkami, divadlo pre nepočujúcich v znakovej reči alebo divadlo z psychiatrickej liečebne v Bohniciach.

A vo všetkých priestoroch Galérie mesta Plzeň vystavovali v rámci festivalu traja slovenskí výtvarníci: Ladislav Čarný, Daniel Fischer a Otis Laubert. Tri výrazné osobnosti, tri konceptuálne výtvarné svety, ktoré majú s divadlom mnoho spoločného: Čarného rozpadávajúce sa kultúrne symboly, Fischerove prekvapujúce stretnuta mikrosveta a makrosveta, Laubertove hravé spojenia a inštalácie z tých najobyčajnejších zahodených predmetov.

Aj plzenský festival bol svedectvom o prelínaní rozličných druhov a žánrov súčasného umenia, prehliadkou divadla, ktoré často opúšťa konvencionalizovaný priestor a slúži aj iným cieľom ako zábave za každú cenu.

Autor: MARTIN PORUBJAK(Autor je režisér, dramaturg a publicista)