Literárny štvrtokProtifašistický odboj mal mnohé stránky, ktoré sú od skončenia druhej svetovej vojny dostatočne preskúmané a zaradené do našich i svetových dejín. A predsa ešte stále sa nachádzajú nové svedectvá, neznáme dokumenty menej známych i od menej známych aktérov, ktorí nebojovali priamo na frontoch, ale plnili úlohy dôležité pre výsledky, ale najmä dôsledky vojny. Jedným z nich bol aj Vladimír J. Žuffa (1893-1974), pochádzajúci z významného liptovskomikulášskeho rodu.
Vzdelaním magister farmácie, zapojil sa do odboja v organizácii Obrana národa hneď po rozbití republiky a vďaka svojim konšpiračným stykom navštevoval často Protektorát, pašujúc dôležité doklady, ba dokonca raz preniesol tajne aj vysielačku. To nemohlo trvať dlho, a keď sa mu dostalo na stopu gestapo, ušiel autom cez Budapešť do Juhoslávie, kde sa hneď začlenil do tamojších českých a slovenských odbojových skupín. Týmto vynúteným odchodom 8. februára 1940 sa začína Žuffova kniha spomienok Skok do neznáma (vyd. Michal Vašek, Prešov - Bratislava 2004), ktorej základ tvoria autentické denníkové záznamy.
Pobyt v Juhoslávii je stále komplikovanejší nielen preto, že Žuffa už nemá platný slovenský pas a musí znáňať rozličné provizórne potvrdenia, ale najmä preto, že mnohí tamojší Česi obviňujú en bloc všetkých Slovákov zo spolupráce s Nemcami. Ani napojenie na exilovú čs. vládu v Londýne nefunguje, ako by malo, hlavne pre spory medzi Hodžom a Benešom, čo sa negatívne odráža aj na takýchto nižších úrovniach. Žuffa s dôkladnosťou sebe vlastnou zaznamenáva všetky svoje stretnutia s našimi dôležitými emigrantmi i domácimi antifašistami, hneď začerstva si zapisuje do denníka rozhovory, spory, argumentácie, umelé naťahovačky s politickými predstaviteľmi exilu, takže niet divu, že tento materiál neskôr veľmi poslúži historikovi Jozefovi Jablonickému pri práci o odboji a Juhoslávii 1939 - 1941.
Ak je Žuffa v tejto časti skôr vecný než impresívny - aj keď ani tu nezaprie smútok nad odlúčením od vlastnej rodiny - ďalšie kapitoly sú už oveľa epickejšie a dramatickejšie, lebo po zdanlivom pokoji nasleduje celá séria nepredvídateľných dobrodružstiev - konečne príde rozhodnutie, že pôjde loďou do Anglicka, kde má dostať funkciu v exilovej vláde. Žuffu ako farmaceuta chce totiž londýnske ministerstvo národnej obrany do vedenia Čs. červeného kríža a tak po nepochopiteľných prieťahoch nastupuje na loď, ktorá smeruje najprv do Turecka, odtiaľ do Palestíny, potom cez Suez, Červené more a okolo celej Afriky do Albiónu.
Tak Žuffa absolvuje s množstvom emigrantov niekoľkokrát na dlho prerušovanú plavbu, ktorá mení aj štýl jeho denníkov. Zrazu sa prezrádza ako citlivý pozorovateľ prírody, dobrý znalec starovekej histórie i biblických lokalít a príbehov, ktoré sa mu vynárajú z pamäti, keď vidí v reáli a zblízka miesta, kde sa kedysi odohrali.
Žuffa tu prejavil aj značnú dávku literárneho nadania, ako zasa v zápisoch o spolucestujúcich a posádkach zmysel pre iróniu i humor. Bytostne ho zaujímalo všetko od pôvodu názvu najlepšej kávy na svete - mokka - až po záhadný život tiav a ich nepochopiteľný inštinkt, s akým vedia nájsť správny smer aj v piesočných búrkach.
Žuffove spomienky sa končia v Durbane, kde museli cestujúci presadnúť na inú loď, no paradoxne, ich pokračovanie pod názvom Zdá sa, že sme torpédovaní, vyšlo už dvakrát (1973 a 2002).
Ale ani ďalšie paradoxy sa nevyhli životu tohto vzácneho človeka: hoci odbojár a vynikajúci odborník vo farmácii, musel sa po februári 1948 vysťahovať s celou rodinou v rámci akcie B z vlastného domu v Bratislave do Dobšinej, a hoci mal memoáre napísané už dávno, vyšli až po jeho smrti a takisto až roku 2000 vydal Tranoscius jeho kompletný životopis Len sa nikdy nevzdať od Ladislava Takáča. Publikácie obsahujú veľa fotografií, lebo bol aj vášnivým fotografom.
