Dnes sa dožíva šesťdesiatich rokov básnik, kunsthistorik a legenda českého undergroundu Ivan Martin Jirous, prezývaný Magor. V Čechách sa o tom zatiaľ veľa nehovorí ani nepíše - mlčanie o Jirousovi nie je netypické: "Umenie milujúca verejnosť" sa o neho nezaujíma, pretože ho nevie zaradiť, pretože jej z rôznych dôvodov nekonvenuje a pretože je nevyspytateľný, novinári sa o neho až na výnimky starajú len vtedy, keď sa niekde dopustí škandálu, vyzlečie sa donaha, sprosto sa vyjadrí na adresu niektorého z politikov alebo sa opije na mieste, kde sa to nehodí. Jirous je väčšinou vnímaný ako "figúrka", oživujúca prvok kultúrnej prevádzky.
Jeho význam pre českú - a snáď sa dá povedať československú - kultúru je pritom obrovský. Od konca 60. rokov umelecky viedol The Plastic People of the Universe a spoluvytváral nielen unikátnu tvorbu skupiny, ale postupne dával dušu celému podzemnému kultúrnemu prostrediu, nekomunistickému, neskorumpovanému, vzdorujúcemu štátnej ideológii, pateticky povedané "slobodnému".
Nakladateľstvo Torst pred časom vydalo Jirousove súborné teoretické texty a polemiky. Človek pri čítaní tej knihy žasne, ako to všetko drží pohromade, aj keď medzi prvým a posledným textom ležia dlhé roky. A hlavne si spätne uvedomí, koľko najrôznejších hlúpostí vyznávali českí intelektuáli, dokonca aj tí v emigrácii či disente.
Jirous sa oproti tomu držal po stáročia platných mravných zásad a jednoduchého, vo všetkých časoch a pre všetky umelecké disciplíny platného, ale vtedy nesamozrejmého postulátu (citát zo Správy o treťom českom hudobnom obrodení): "Je lepšie nehrať vôbec, než hrať hudbu, ktorá nepramení z hudobníkovho vlastného presvedčenia. Je lepšie nehrať vôbec, než hrať to, čo si želá establishment. A aj takto je to povedané viac než mierne. Nie je to lepšie, je to potrebné. Toto vzdanie sa všetkého, na ktoré musí byť v dnešnej situácii vždy pripravený každý, kto chce byť umelcom, je základnou podmienkou predchádzajúcou všetkým verejným konaniam vo sfére ducha. Akonáhle sa totiž urobí prvý ústupok, či pod pokryteckým ospravedlnením, alebo poctivým dojmom, že na tom nezáleží, je stratené všetko. Akonáhle položí diabol (ktorý dnes hovorí ústami establishmentu) prvú podmienku, pristrihnite si vlasy, len tak trocha, a budete môcť hrať, treba povedať - nie. Akonáhle diabol povie - zmeňte si názov a budete môcť hrať ďalej to, čo hráte, treba povedať - nie, nebudeme teda hrať."
Vďaka tomuto postoju vznikol v Čechách protiklad normalizačného kolaborantstva, ktoré sa dodnes považuje za viac-menej správny spôsob správania - pozri častý argument "keby herec nehral v majorovi Zemanovi, riskoval by predsa, že nebude hrať vôbec, keby spevák nevystúpil na festivale politickej piesne, riskoval by kariéru atď." Jirous sa počas vlády komunistov za nikoho neschovával, všetko robil priamo, sám za seba, s až neuveriteľným nasadením - Husákov režim ho za to "slobodné konanie" odmenil niekoľkými väzeniami, celkove to bolo viac ako osem rokov.
A nakoniec to, čo sa najčastejšie obchádza. Ivan Martin Jirous patrí k najvýznamnejším českým básnikom. Nie 20. storočia, ale vôbec. Zbierka Magorovej labutej piesne, napísaná za mrežami vo Valdiciach a tajne prepašovaná von, je jedným z mála diel, keď sa človeku podarí vysloviť veci, ktorých sa inak v myšlienkach len vzdialene dotýka, keď sa mu podarí priblížiť sa Bohu a to priblíženie oznámiť: "Neplavil jsem se po mořích / a přece sedím v lodi / nade mnou nebe ve mně hřích / dva věrní lodivodi / Namísto stěžně vztyčen kříž / tak pořád doufám že mě něžně / nad vodou podržíš."
V jednom z posledných rozhovorov Magor hovorí, že teraz sa mu v písaní darí. Čo si viac želať k šesťdesiatinám?
Autor: ADAM DRDA(Autor je pražským redaktorom BBC)
