FOTO - ARCHÍV
Tvorca oslavovanej aj nenávidenej psychoanalýzy už nevládal bojovať proti bolestiam, spôsobeným postupujúcou rakovinou čeľuste. Choroba tak dosiahla svoj cieľ a zneškodnila jeden z najoriginálnejších mozgov 20. storočia. Ako keby chcela dať jeho majiteľovi na vedomie, že ľahkomyseľne prekračovať zakázané hranice nie je dovolené. Tak skonal syn židovského obchodníka z moravského Příboru (vtedy Freibergu), jeden z najväčších rozbíjačov mýtov o ľudskej prirodzenosti a súčasne tvorca nových. Pred polnocou 23. septembra 1939 zomrel v Londýne Sigmund Freud. Niekoľko hodín predtým požiadal 83-ročný viedenský lekár svojho kolegu, aby mu vstrekol morfium. Bolo to pred 65 rokmi.
"Podobne ako Kopernik a Darwin je Freud považovaný za vodcu veľkej revolúcie v našom myslení a predstavách o náture človeka a jeho mieste vo vesmíre," napísal o ňom americký psychológ Richard W. Coan. "Kopernik zbavil ľudstvo presvedčenia, že je stredom vesmíru. Darwin dokázal, že ľudia sú úzko spojení so zvyškom živočíšnej ríše. Freud predviedol, že nie sme vysoko racionálne bytosti, ako si to tak radi nahovárame, ale že naše myšlienky a činy riadia predovšetkým sily, ktoré si neuvedomujeme."
Podľa Coana bol vplyv Freuda na západné myslenie väčší než ktorejkoľvek inej osobnosti 20. storočia. A to nielen v psychológii a psychiatrii, ale aj v umení, náboženstve a morálke.
Podľa Freuda ľudstvo za výdobytky civilizácie muselo zaplatiť stratou prirodzenosti. A z potlačenia prirodzených pudov vyplýva väčšina nešťastí vrátane neuróz, depresií a agresivity. Videné očami jeho teórií, nebol veľkým optimistom, pokiaľ ide o ďalší vývoj civilizácie.
Freud, ktorý sa pre štúdium lekárstva rozhodol impulzívne, vraj pod vplyvom Goetheho básne o prírode však sám seba v liste priateľovi nevidel ako rytiera smutnej postavy: "Nie som mužom vedy, nie som pozorovateľ, experimentátor, nie som mysliteľ. Nie som nič iné ako konkvistadorský temperament, dobrodruh so zvedavosťou, smelosťou a húževnatosťou, ktorá k tomu patrí."
Sotva ho preto možno vnímať iba ako tvorcu podivuhodných a rozporuplných teórií. Mne by sa skôr páčila predstava Freuda ako rozmýšľajúceho a veľmi zaujatého človeka, ktorý stál v správnom okamihu na správnom mieste. A ktorý si pri lôžkach chorých ľudí nástojčivo kládol jedinú otázku: ako je možné, že ľudská psychika zlyháva bez známok poranenia alebo poškodenia? Hrozné následky psychických ochorení, ktoré videl na vlastné oči, ho nemohli nechávať ľahostajným. A tak prvotný impulz, azda vychádzajúci z jeho impulzívneho podvedomia, bol spojený so snahou pomôcť im.
Čo však môže urobiť lekár v úplne beznádejnom prípade, ak nič netuší o príčine choroby?
Ako mnohí slávni psychiatri, aj Freud mal svoj slávny prípad. Bola ním Anna O., ktorú vyšetroval jeho kolega, Joseph Breuer. Ten Freudovi porozprával o hysterickej mladej žene, ktorá ochorela pri ošetrovaní zomierajúceho otca. Príznaky jej choroby (ochrnutie a zmätenosť) však mizli, keď mohla v hypnóze porozprávať niektorú zo svojich fantastických vízií. Ako zistil Breuer, jej hystéria vyplývala zo silných psychických prežitkov.
Príbeh Anny O. stál pri zrode psychoanalýzy. Obaja lekári napísali knihu "Štúdia o hystérii" (1895), do ktorej Freud dodal už svoje vlastné pozorovania. Zdôraznili v nej význam emócií a nevyhnutnosť rozlišovať medzi vedomou a nevedomou psychikou. A čo sa zmenilo v 21. storočí?
"Naše výskumné nástroje a teórie sú stále primitívne v porovnaní so zložitosťou ľudského mozgu," napísal americký psychológ Louis J. Cozolino. "Máme iba málo definitívnych odpovedí v oblasti príčin a liečenia duševných chorôb. Budúci pokrok vyžaduje spoluprácu laboratórneho výskumu, klinických štúdií a nápaditosti kreatívnych mysliteľov. Freudovo poňatie psychoanalýzy zažíva zlé časy, ale práve Freud by bol prvý, kto by podporil rozširujúci sa dialóg medzi predstaviteľmi psychoterapie a neurovedy."
Freud totiž, ako podotýka Cozolino, už sto rokov pred súčasnými neurológmi vedel, že treba začať skúmať mozog. Nemal však na to vhodné nástroje. Napriek tomu písal o neurónových sieťach, ktoré skrývajú aj možné príčiny duševných chorôb. Veril, že psychoterapeutická "liečba slovom" môže tieto pokazené nervové spoje opraviť.
Pozoruhodné. Skutočnosť, že neuronálne mapy ľudského mozgu možno formovať po celý život, totiž neurovedci experimentálne potvrdili až pred pár rokmi.
Zajtra - Josef Váchal
