a sledujú umelca v akcii.
Dve extrémne podoby galérie - od nudy po eufóriu - vystriedala realita umenia v trhovom mechanizme, kde všetko, po čom nie je dopyt, postupne mizne. Ako to, že galérie umenia fungujú, ako fungujú a čo robia, aby prilákali diváka?

Len my a biletárka
Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku je súčasťou Slovenskej národnej galérie, ktorá má centrum v Bratislave. Vynikajúci slovenský maliar daroval podstatnú časť svojich obrazov a gobelínov štátu a ten mu v šesťdesiatych rokoch zriadil expozíciu v budove, ktorá počas umelcovho života slúžila ako jeho byt a ateliér. Fulla si zvolil na život okrajovú časť mesta, ktorá okrajovou ostala dodnes. Tiché prostredie pod kopcom rušia cestné práce, ktoré zahaľujú výhľad na galériu kúdolom prachu.
Je obyčajný pracovný deň, po centre sa prechádzajú posledné zvyšky turistov, väčšinou návštevníkov Tatier. Vo vestibule galérie je osamotená zhovorčivá pani, ktorá predáva lístky. "Škoda, že ste neprišli o týždeň skôr," ľutuje, "práve skončila výstava prác bývalých žiakov základnej umeleckej školy."
Expozícia v galérii sa príliš nemení - len občas sa objaví výstava lokálnych autorov a na konci školského roka módna prehliadka študentov textilu. Obrazy v stálej výstave Ľudovíta Fullu sa z času načas obmenia, niektoré kusy putujú na výstavy do iných miest. Pred dvoma rokmi, keď na storočnicu narodenia umelca putoval celý Fulla do Bratislavy, zmenila sa v Ružobmerku komplet stála expozícia.

Povinné výlety do galérie
Prehliadka pripomína klasické výlety do galérie, aké kedysi povinne absolvoval každý žiak. Pod schodami ležia v koši látkové návleky na topánky, našťastie vonku je sucho. V hornej sále niet nikoho, na unikátne diela slovenskej moderny zamyslene hľadí z portrétu v kúte len Fulla.
Na prízemí je zachovaná časť umelcovho bytu s východom do záhrady. Obývačku a pracovňu si maliar zariadil s delikátnym vkusom. Čistou a jednoduchou líniou pripomínajú príbytky jeho generačných spolupútnikov inde v Európe, akurát veľký farebný televízor si tam asi nedal sám. Tam, kde kedysi boli dve spálne, je prázdna výstavná miestnosť, o stenu opreté sklá.
"Počas leta sem chodí celkom veľa ľudí, hlavne českí turisti. A cez rok, keď otvoríme doplnkovú výstavu, prídu všetky školy v meste. To viete, Fullu si pozrú za školskú éru raz-dvakrát a hotovo," hovorí pani od lístkov.
Na stolíku leží neodmysliteľná kniha návštev - stránky s augustovým dátumom sú plné odkazov vo francúzštine, ruštine, taliančine, češtine, nejaký eurovyslanec vlepil rovno vizitku. Keď galéria urobí novú výstavu, rozpošle pozvánky a tí verní vždy prídu. "Boli také roky, keď sa výstavy otvárali aj každý mesiac."
Dielo Ľudovíta Fullu si zaslúži dôstojný a veľkorysý priestor, aký sa mu nakoniec v podobe galérie dostal. Ale ktovie, či si na svoju dobu avantgardný, moderne mysliaci maliar, predstavoval, že komunikácia jeho obrazov s verejnosťou sa obmedzí na vernisáže prác žiakov umeleckých škôl, občasné návštevy zahraničných turistov a povinné školské exkurzie.

Audience development - vychovaj si svojho diváka
Na stojane v žilinskej kaviarni sú naskladané noviny, Robo Blaško z občianskeho združenia Truc sphérique sa pre jedny načiahne a s hrdosťou ich rozprestrie. Na titulke je septembrový program Stanice - unikátneho kultúrneho priestoru, ktorý vznikol na železničnej stanici Žilina - Záriečie. Združenie Truc sphérique, ktoré Stanicu prevádzkuje, dotiahlo za šesť rokov do Žiliny najviac zahraničného umenia a pripravilo niekoľko mediálne sledovaných umeleckých projektov.
"Zaujímam sa trochu o audience development - rozvoj publika," hovorí Robo Blaško. Výchove vlastného diváka sa u nás venuje máloktorá galéria. Členom Truc sphérique urobila workshop na túto tému Austrálčanka, ktorá multikultúrny priestor Stanica objavila na internete a chcela ho vidieť na vlastné oči - na výmenu ponúkla svoje znalosti. Ako sa teda rozvíja publikum? "Audience development je o tom, ako prilákať diváka, ako ho uspokojiť. To nie je len promo, plagáty a tlačenka v médiách," hovorí Robo Blaško. Organizátor presne pozná svoje publikum. Nadväzuje s ním kontakt, pestuje si k nemu osobný vzťah.
Inou stránkou tejto práce je značenie galérie, či akcie už od miesta, kde vystúpite z vlaku. "Alebo taký detail ako miska s vodou, ktorú chceme položiť k Stanici pre ľudí, ktorí tam chodia venčiť psov. Povedia si - je to celkom fajn a začnú mať osobnejší vzťah k miestu," hovorí člen združenia Truc sphérique. Keď robili akciu na Stanici, osobne chodili po panelákoch v susedstve Stanice a zvonili ľuďom: "Dobrý deň, sme vaši susedia a pozývame vás." Pýtali sa, či o novom kultúrnom priestore niečo počuli, či im nevadí hluk pri akciách vonku, ako sa im akcie páčia.

Prepojiť umenie so životom
Stanica nie je len galériou, ani len divadlom. Je multikultúrnym centrom, ktoré poskytuje priestor rôznym druhom umenia a v tom je možno ukrytá príťažlivosť pre diváka. "Nie je to nuda a všetko sa dá prepájať dokopy. Príde umelec urobiť výstavu a hneď urobí aj workshop s deťmi," hovorí Robo Blaško.
Aj v Poľsku, alebo v českej Plzni fungujú kultúrne centrá na stanici. Patria k európskemu trendu Kulturfabrik - kultúrnych "fabrík" sídliacich v starých nepoužívaných industriálnych budovách, skladoch, halách. Žilinská Stanica je výnimočná tým, že vytvorením priestoru pre umenie pôvodná funkcia budovy nezaniká. Cestujúci budú čakať na vlak v budove, kde bude kaviareň, galéria, toalety, internet. "Prepájame sociálnu sféru s umením, súčasné umenie so súčasným životom," vysvetľuje Blaško. Umenie tu ako keby komunikovalo v pohybe každodenného života.
Na lokálnej železničnej trase Žilina - Rajec ponúka skupina mladých nadšencov program z oblasti divadla, výtvarného umenia, filmu, hudby, pre dospelých a špeciálne pre deti, žilinské Ateliéry už majú svoju tradíciu. Do Stanice cestujú ľudia z Bratislavy, aj z Košíc a zahraničia.
Čo všetko treba urobiť, aby ľudia prišli? "Dobrá výstava sama o sebe nestačí. Výtvarná scéna nie je ostro sledovaná a preto aj keď dovezieme niekoho dobrého, ľudia ho nemusia poznať," hovorí Robo Blaško. "Preto vydávame vlastné noviny a vymýšľame k akciám ešte iné benefity. Divák musí dostať niečo navyše, napríklad koncert, lebo prísť do galérie a poprechádzať sa tam nie je až také zaujímavé." Ich uvažovanie sa riadi poznatkom, že na vernisáž prídu všetci, lebo tam stretnú známych a cítia sa dobre a preto treba akcie robiť tak, ako by bola vernisáž vždy.

Vernisážový hosť - Dalajláma
Čím všetkým sa dá zaujať publikum, by vedeli povedať manželia Kissovci zo Šamorína, ktorí pred štyrmi rokmi hostili v svojej At Home Gallery tibetského duchovného vodcu Dalajlámu.
Filozofia At Home Gallery vychádza z toho, že galéria funguje v bývalej židovskej synagóge a tá poskytuje veľmi špeciálny priestor, aj akustiku pre rôznorodé projekty rôzne zameraných umelcov. "Skúšame byť tak multikulturálni ako sa len dá," hovorí Suzanne Kiss. Drobná Kanaďanka s malajzským pôvodom spolu s manželom Csabom už pár rokov dáva slovenským a zahraničným umelcom šancu vystavovať v netradičnom priestore synagógy. Okrem nej zrekonštruovali vedľa stojacu budovu bývalej židovskej školy, kde ubytúvajú umelcov z mnohých krajín. "Pokúšame sa dať ľudí rôznych kultúr dokopy, máme dom umelcov, kde sa môžu stretávať na rezidenčných pobytoch a tvoriť," vysvetľuje Suzanne.
Pre publikum tiež robia nadštandard - záujemca o výstavu môže v šamorínskej "domácej galérii" kedykoľvek zazvoniť a výstavu si pozrieť aj mimo otváracích hodín. A spätná väzba medzi galériou a publikom sa prejavila napríklad aj cez návštevu Dalajlámu. Suzanne Kiss hovorí, že pozvať ho sem umožnil vlastne záujem ľudí. "Rok predtým sa na tibetských mníchov, ktorí robili pieskovú mandalu, prišlo pozrieť veľmi veľa ľudí a to nám umožnilo kontaktovať Dalajlámove kruhy a pozvať ho sem."

Svetový unikát na obtiaž
Budúcnosť kultúry vidí Robo Blaško zo združenia Truc sphérique spätú s cestovaním. Nielen preto, že ich multikultúrne centrum je vlastne železničná stanica a Žilina tvorí železničný uzol medzi Českom, Poľskom a západom a východom Slovenska. "Ľudia dostanú ku kultúre bonus v podobe výletu," hovorí. Ľudia si pomaly zvykajú, že to, čo sa im pchá pod nos, nemusí byť to najlepšie a ak chcú zažiť niečo viac, musia sa za tým vybrať. Tak, ako si fajnšmekri urobia výlet do Šamorína, vyberú sa po druhej strane Dunaja aj do galérie Danubiana v Čunove, ktorá stojí na samom kraji rieky. Okrem meniacich sa výstav sa dá oddýchnuť si v tráve okolo galérie, alebo sa za umením vybrať na bicykloch po hrádzi.
S cestamy za umením ako lákadlom pre publikum by asi neveľmi súhlasil Michal Bycko, kurátor múzea - galérie popartového umelca Andyho Warhola v Medzilaborciach. Je to svetový unikát, ktorý je však nám na Slovensku na obtiaž. Má totiž jednu nevýhodu - malé mesto na hraniciach s Ukrajinou je pre "Západné Slovensko začínajúce už od Popradu" príliš ďaleko. A nevedie k nemu diaľnica.
"Jediným problémom je geografická poloha na periférii krajiny a blbé spoje," hovorí kurátor Múzea moderného umenia Andyho Warhola. "Preto musíme k stálej expozícii Warhola dorábať aj také výstavy, ktoré by boli pútavé hlavne pre mladých."
Dnes už Michal Bycko hovorí len o jedinom probléme - za roky, kedy si štát múzeum pohadzoval spod jednej správy pod druhú a príbuzní Andyho Warhola hrozili tým, že vezmú všetky jeho diela naspäť do Ameriky - ho neprekvapí už nič. Ako jeden z iniciátorov galérie zažil jej zlaté časy, keď na výstavu do Medzilaboriec vypravili z Prahy špeciálny vlak plný umelcov a miestni ľudia vedno s punkermi tancovali na malom námestíčku v rytme rokenrolu, ale aj intendantúru ministra kultúry Hudeca.
Keďže zo západnejších kútov republiky nie je o svetoznámeho umelca veľký záujem, múzeum sa sústreďuje na publikum spoza hraníc. "Ponúkame spoluprácu a projekty cezpoľným, zistili sme, že najviac návštevníkov je z Poľska," hovorí Bycko.
V sezóne majú okolo 3500 platiacich návštevníkov z rozmanitých končín sveta a vyše 3000 neplatiacich účastníkov rôznych seminárov.

Koľko návštevníkov je dosť?
Žilinská Stanica je v kontakte s inými kulturfabrikami vo svete, ľudia si ju nájdu na internete. "Najväčší problém, ktorému čelíme je, že sme viac uznávaní v zahraničí ako v regióne. A to cítiť aj na podpore," hovorí Robo Blaško.
Múzeum moderného umenia Andyho Warhola sa naučilo zháňať peniaze inde a nespoliehať sa na slabú podporu štátu. "Neobávam sa ekonomických problémov, pokiaľ budeme mať Warhola a právo používať jeho meno," hovorí Michal Bycko. To, čoho sa obáva, je "diletantský prístup písania žiadostí o príspevky z fondov Európskej únie" ako hovorí, bez akceptovania zákonov o autorských právach a s rizikom konfliktu s Americkým úradom pre ochranu autorských práv. Naráža na mediálne známy projekt premeny Medzilaboriec na turistické centrum Warhol City, ktorý podľa neho niekto vykradol z jeho projektu, ktorý pred časom predložil mestu.
V šamorínskej galérii At Home Gallery sa od čias návštevy tibetských mníchov nikdy nehadia hodinové zástupy ľudí zvedavých na pieskovú mandalu. Ale možno ani nejde o to. Suzanne Kiss hovorí: "Rozpošleme pozvánky na výstavu a dáme oznam do médií. Ľudia, ktorí majú záujem, prídu. Samozrejme, počas trvania výstavy nepríde toľko ľudí ako na vernisáž, ale to stačí. Niektorí umelci hovoria, že im stačí, ak na výstavu príde čo i len jeden návštevník, ktorému sa to páči."

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ