Začiatkom leta odvolali po 12 rokoch z funkcie vrchného pražského rabína Karola Sidona - výraznú autoritu českej verejnosti a jej židovskej obce. Na Slovensku je známy ako spisovateľ, dramatik, chartista a autor scenárov troch Jakubiskovych filmov. Ako uvádza česká tlač, za konfliktom v pražskej obci, ku ktorej sa hlási 1600 ľudí, za preobsadzovaním pražských synagóg a rozbitím strednej židovskej školy stojí nový predseda obce Tomáš Jelínek, podporujúci ľudí z Chabadu (chasidský lubavičský smer judaizmu), ktorý má zázemie v USA. Konflikt dospel k arbitráži v Izraeli, ktorá rozhodla, že bude akceptovať rabínove odvolanie, ale Karol Sidon ostane vrchným zemským rabínom a pribudne mu nová funkcia - prezidenta rabínov v Česku. Najstaršiu Staronovú synagógu (z r. 1279) však bude dva roky spravovať mladý chabadský rabín pochádzajúci z Brooklynu. Ten je, paradoxne, ortodoxnejší, než ortodoxný Sidon, ktorý má za sebou aj skúsenosť bohéma. Podľa židovského práva se nenarodil ako Žid, pretože matka židovský pôvod nemala, hoci jeho otec preň zahynul v Terezíne. K židovstvu konvertoval, keď mal 35 rokov, po podpísaní Charty 77.

Ako sa vám podarilo stať rabínom, keď ste Židom len po otcovi?
Voľakedy som vôbec neuvažoval o tom, že by som sa mohol stať rabínom. Pomerne dlho som žil spokojný s tým, že píšem, ale neskôr som dospel k tomu, že židovstvo je nielen osud človeka, ale aj živá viera. Že je to niečo, s čím musím súhlasiť.
Mnohí z tých, čo podľa židovského zákona - halachy - Židmi nie sú, lebo tak ako vy nemajú židovskú matku, s vierou súhlasia, ale obec ich neprijíma. Vás prijala. Ako ste sa stali výnimkou?
Tiež som narážal na počiatočné neporozumenie, ale dokázal som sa s ním vyrovnať, pretože som si vážil tých, čo mi to dávali najavo. Chcelo to pevnú vôľu a pravdivé skutky. Dosť často sa stretávam s tým, že si niekto, kto má židovského otca, ale matku nie, myslí, že má nárok kritizovať halachu a že obec sa k nemu nestavia prívetivo. Je tu veľa primárneho odporu, poznám ho tiež, ale buď ho človek prekoná, alebo nie.
Donútili ste ich akceptovať vás?
A obec zas mňa donútila akceptovať pravidlá hry. Navyše, prestúpil som na židovskú vieru v čase komunizmu, keď ľudia o svojom židovstve väčšinou mlčali. A keď pár ľudí zmenilo svoj status, ukázali, že to myslia naozaj vážne.
Dospievali ste v päťdesiatych rokoch. Viedli vás doma k nejakej viere?
Vyrastal som na pražskej periférii na Pankráci a v našom prostredí sme pôsobili ako židovská rodina. Môj otec zahynul v Terezíne, druhý mamin manžel bol Žid a za Žida som sa považoval aj ja. Bolo to jednoduché prostredie, vôbec nie intelektuálne. Náboženstvo sa u mňa prejavovalo dosť detinsky. Snažil som sa vyrovnať s tým, že mi chýba otec, z čoho neskôr vyplynul rad vecí a rozhodnutí - až po toho rabína. Chápem to ako osudný návrat k otcovi a k celej židovskej časti svojej rodiny.
Pravú vieru ste teda objavili neskôr?
V roku 1968 som si uvedomil, že môj prístup k histórii, svetu a politike bol poznačený ilúziami, ktoré sa po 21. auguste zrútili, a zostalo len to, čo dokáže pretrvať. Odrazu som počul slová proroka Jeremiáša: Pusto je v meste... Tora sa pre mňa stala záchytným bodom, ktorý mi vysvetľoval, ako plynú dejiny zo židovského pohľadu. Od tohto momentu som začal premýšľať, či prestúpim, alebo nie, lebo som si uvedomoval, že podľa Halachy to nebude jednoduché. Trvalo mi celé desaťročie, kým som po dlhej úvahe zistil, že je to naozaj moja cesta, a rok po podpísaní Charty 77 som nakoniec prestúpil.
Od roku 1992 ste boli vrchným pražským rabínom, ale nedávno vás pražská židovská obec na čele s mladým predsedom Tomášom Jelínkom, ktorý presadzuje rabína z newyorského Brooklynu, z tejto funkcie odvolala. České média sa tomuto sporu a arbitráži v Izraeli venovali celé leto. Nie je obvyklé, aby sa problémy židovskej obce ventilovali na verejnosti. Čo spôsobilo túto otvorenosť?
Nikto nie je nadšený z toho, čo sa stalo, ale vo chvíli, ako došlo k odvolaniu pražského rabína, stali sme sa stredom záujmu verejnosti. Nie je to však žiadna katastrofa, a som veľmi rád, že sa v Čechách o tom diskutovalo bez stopy antisemitizmu zo strany médií.
Česko sa vždy považovalo za najmenej antisemitskú krajinu v strednej Európe. Je to jeden z dôvodov, prečo Praha láka prisťahovalcov?
Praha je predovšetkým pekné, zaujímavé mesto a mladí ľudia, ktorí prídu z Ameriky, tu majú čo nájsť. Navyše, po revolúcii sa tu otvorili príležitosti na biznis práve pre ľudí, ktorí by ich len ťažko hľadali niekde inde. Keď som sa v roku 1992 vrátil do Prahy, narazil som na to, že po zamatovej revolúcii sem prišlo veľa Židov z Ameriky. Začala sa nová etapa a zloženie pražských Židov sa zmenilo. Bol som obmedzený tým, že som Pražan, nehovorím po anglicky a som ortodoxný. S novou skupinou ľudí som nenadviazal taký kontakt, aký by som si prial, pretože ich pozadie, kultúra, z ktorej vyšli, je americká a mne, pravdupovediac, cudzia. Snažil som sa ich priviesť k tomu, aby si vytvorili v Prahe vlastnú komunitu, čo sa aj stalo. Druhou stranou mince je ich aktívny vstup do nášho prostredia. Náš svet v Čechách a určite aj na Slovensku prežil v izolácii veľa rokov. Za tento čas sa tu vytvorilo povedomie, aké už nikde inde nie je. Je to vzťah ku komunite ako takej - bez toho, aby sa jej členovia nejakým smerom charakterizovali. Vo svete však pokračoval proces rozpadávania sa jednotnej židovskej komunity na rozdielne smery - na reformnú, konzervatívnu, ortodoxnú, superortodoxnú. Prahu to pod vplyvom komunizmu obišlo oblúkom a po revolúcii sa pražská obec stala ohniskom záujmov rôznych smerov, ktoré v cudzine existujú. Začali k nám posielať svojich vyslancov a postupne si tu vytvárajú pozíciu so snahou obec prevziať.
Je to akási expanzia?
Môžeme to brať aj tak, sám to niekedy cítim podobne, ale faktom ostáva, že je to realita, ktorej už len ťažko unikneme. Snažil som sa, aby obec ostala svojbytná, a verím, že sa jej to podarí aj v budúcnosti. Na druhej strane som sa pokúšal nejako obrusovať nedôverčivosť našich ľudí voči tým, čo prichádzajú zvonku, ale príliš sa mi to nedarilo. Napätie, ktoré sa vytvorilo po posledných udalostiach, bude ťažké prekonať, ale obojstranná vôľa tu, myslím, je. Pokladám za dôležité otvárať karty a zbavovať židovstvo "tajomstva" a romantiky, ktoré sa mu pripisujú. Pokiaľ to len je možné, vždy hovorím otvorene a veci nezakrývam. Je to môj pokus o vytvorenie prostredia, ktoré by nevidelo Židov ako nejaké príšery a tajuplné bytosti, ale ako ľudí, podobných ostatným. Majú vlastné starosti, vieru, svoje problémy v rámci tejto viery, tak ako všetci. Snažím sa ukázať, že sme čitateľní. Tajomstvo okolo židovstva len nahráva antisemitizmu. Každý antisemita už vopred predpokladá, že Žid má naozaj dve hlavy, viditeľnú a pod ňou ešte nejakú extra, čo mu pomáha v jeho fóbii.
Tóra alebo napríklad kabala (tajné mystické učenie, operujúce s číselným kódovaním textu) teda neobsahujú tajomstvo?
Učenie tóry je o vzťahu ľudského stvorenia ku svojmu stvoriteľovi. Samozrejme, že je tu aj mystika, ktorá je prirodzená, keď komunikuje nejaký človek a národ so svojím pánom Bohom. Je to základ, ale záležitosti okolo kabaly a mágie, ktorými je Praha preplnená, mylne vytvárajú opar nebezpečného tajomstva. Nepríjemná je aj predstava o sprisahaní Židov, ale práve naše nedorozumenia dokazujú, že žiadne sprisahanie neexistuje a že sa dokážeme spolu veľmi rázne pohnevať.
Predsa, čo nachádzajú ľudia v kabale?
Keď sa kabalou zaoberáte vecne, zistíte, že je predovšetkým o tom, ako sa dobre modliť. Je to spôsob, ako sa dovolať k pánu Bohu. Trochu to zľahčím - ako keby ste držali v ruke telefón a teraz ide o to, aké vyťukáte číslo. Podľa mňa však základom všetkého snaženia nie je správny kód, ale úprimnosť. To, či modlitba vychádza zo srdca. Často nám to nejde, a tak si hľadáme rôzne cesty, ako by nám to mohlo ísť lepšie. Kabala vôbec nie je o čarovaní.
Všetky náboženstvá hovoria o komunikácii srdca, a napriek tomu sa nevedia ujednotiť.
Väčšinou sa tie náboženstvá líšia v tom, kam sa snažia dovolať a ako, napriek tomu, že im ide o srdce. Ktovie, možno sa mýlim a úspešne sa dovoláme všetci, aj keď po svojom. Pre mňa je však dôležité ísť a hľadať cestu v našej tradícii, ostatní nech robia, čo vedia oni, ale neubližujú preto druhým.
Nie je to ako jeden matematický príklad, ktorý sa dá vyriešiť desiatimi spôsobmi?
Ale len v rámci jednej matematiky. To je podstatné.
Židia popierajú ideu kresťanov, že Ježiš Kristus je syn Boží, a čakajú mesiáša. Uznávajú však aspoň to, že práve on prezradil základ židovskej viery, že Boh je len jeden, okolitému svetu, kde vládol polyteizmus - uctievanie kolektívu božstiev?
Už Majmonides (židovský učenec 1135 - 1204) tvrdí, že hoci kresťanstvo obsahuje jasné prvky modloslužby vnieslo do tohto sveta svetlo tóry. Problém je však v tom, že kým židovská línia nie je misijná a realizuje sa len na priestore malého národa, kresťanská línia, aj línia islámu, misijné sú, čo so sebou prináša nebezpečenstvo pre celé ľudstvo. Presviedčajú a vštepujú vieru iným národom inak, ako vlastným príkladom.
V západnom svete dnes mnohých oslovuje myšlienka reinkarnácie, ktorú priniesol budhizmus. Ako možný návrat do života vysvetľujete mladým ľuďom vy?
Kabala učenie o reinkarnácii obsahuje. V rámci judaizmu to však nie je rozhodujúci aspekt. Najdôležitejšie je, že človek v tomto svete má nejaké povinnosti voči Bohu, druhým a sebe samému. Má svoj údel a musí ukázať, čo dokáže. Je mnoho Židov inteligentných a vzdelaných, ktorí s tým absolútne nesúhlasia. Iní zas naopak.
Polemizuje sa u vás takto voľne o všetkom?
Toto sú veci pomerne intímneho rázu. Nikto nikoho nenúti, aby zaujal stanovisko, čo sa týka reinkarnácie alebo presného dátumu príchodu mesiáša. Niečo iné je viera, že Boh mesiáša pošle a že na konci dní vzkriesi mŕtvych. S týmito článkami viery je našou povinnosťou sa stotožniť.
Ako si predstavujete príchod mesiáša?
Veľmi konkrétne. Keby pán Boh chcel, už dávno by nám mesiáša poslal. Súvisí to s tým, akí sme my a kam sa musíme vnútorne dostať, aby vôbec mohol prísť. Ešte sme k tomu nedospeli. Kiež by sme k tomu dospeli čo najskôr, ale zatiaľ je očividné, že je tu nejaký zádrheľ. Nespĺňame podmienky, ktoré sú podľa mňa veľmi jednoduché, lenže k tej jednoduchosti ťažko dochádzame. Je to rovnaké ako s modlitbou.
Aké?
Niekedy z vás vyjde prirodzene, ale väčšinou to akosi nejde. Všetko si komplikujeme, podobne ako s láskou, s pozornosťou k druhému človeku, k veciam navôkol. Len málokedy sa stane, že človek odrazu pocíti - som tu, v tomto svete, na správnom mieste. Niekedy to len tak blikne. Musíme pochopiť, že Boh je, že sme v jeho svete, potom to bude všetko jednoduché. A nepotrebujeme na to nejaké veľké učenie. Prevrat sa odohrá vnútri. Niekedy sa mi zdá, že je na dosah ruky, a len čírou záhadou siahame na veci úplne vedľa.
Slovo peklo je hebrejského pôvodu. Ako sa vyrovnávate so zlom?
Človek je vybavený schopnosťou voľby medzi tým, či urobí niečo zlé, alebo niečo dobré. Zlo je v ňom preto, aby to fungovalo. Človek sa musí naučiť osedlať zlo, ktoré vzniká z interakcií duchovného a fyzického v ňom. Dvojakosť človeka - anjela a zvieraťa v jednom - vytvára možnosť, ktorú nemá ani anjel, ani zviera. Možnosť voľby, ako si zvoliť správnu cestu. Zlo sa dá teda riešiť hlavne tým, že si človek osedlá telo a uvoľní to duchovné, čo v ňom je. Pre Židov na to slúži tóra, ktorá je návodom, ako skrotiť seba samého. Boh nám dal zlo, aby sme si s ním poradili sami.
Je to provokácia?
Samozrejme! Boh nás provokuje. Keby to nerobil, nebudeme ľuďmi.
V našom svete sme dospeli k nedobrej konfrontácii civilizácií a ich náboženstiev. Ako riešite iný civilizačný boj - konflikt svetov mužov a žien?
Židovstvo sa zakladá na povinnosti a práve. Uvediem príklad - muž má podľa tóry povinnosť rozmnožovať sa, ale žena tú povinnosť nemá, lebo sa vie, že tým trpí. Nemôžeme jej prikázať - množ sa a ploď, keď jej to spôsobuje potiaže a bolesť. Úprimne povedané, predpokladá sa, že to bude chcieť sama, lebo je tak urobená. A keď to chce, má svoje povinnosti, čím je oslobodená od akýchkoľvek iných, na ktoré nemá čas, čiže aj od sústavného štúdia písma. Nemôžeme nútiť ženu, aby sa modlila a študovala, to sa nedá. Práve preto je synagóga spravená pre muža. Ženy začali chodiť do synagógy až v 17. storočí - zo strachu. Aby boli rodiny pohromade, keby sa náhodou niečo stalo.
Čiže žena nepotrebuje duchovný vývoj?
Potrebuje, ale aj vo vyzretej židovskej komunite, ako som ju poznal v Izraeli, je prísna deľba práce podľa funkcií, ktoré sú v tóre týmto pohlaviam určené.
Aj v armáde?
Aj tam - je veľa ortodoxných Židov a Židoviek, ktorí slúžia v armáde.
Prečo ste ortodoxný? Nie je dnes jednoduchšie byť liberálom?
Nie. Moja skúsenosť ma naučila, že veci sa majú robiť poriadne. Poznám rôzne názorové prúdy, ale smerom k ortodoxii vzdelanosť rabínov vzrastá. Študoval som u ortodoxných učiteľov, lebo som si ich vážil. Netvrdím, že by všetci v našej komunite mali byť razom ortodoxní, to by bola hlúposť, ale môžu k tomu dospieť, na to sú slobodní.
Napriek tomu, dnes vo všetkých svetových náboženstvách mladí ľudia volajú po vytvorení moderných tradícií, aby vznikol predpoklad k porozumeniu.
Snahy o ekumenu sú do značnej miery falošné, pretože sa nezaoberajú konkrétnymi vecami. Ekumenické diskusie stále rozoberajú otázky vierouky. Nechcú opustiť svoju nadstavbu a sústrediť sa na to, čo je všetkým skutočne blízke - na ochranu pamiatok, ľudských práv, rodiny. V stretnutí s tretím svetom, kde už ide o všetko, by mali prestať dávať zámienky teroristom, ktorí si umývajú ruky, keď hovoria, že im vnucujeme svoj hodnotový systém, ktorý oni nechcú a nepotrebujú. Tu by sa mala západná kultúra pekne stiahnuť sama do seba a uvedomiť si, že jej hodnotový systém nie je nič na vývoz. Musí byť opatrná, lebo to, čo už napáchala sama na sebe - napríklad evidentný rozpad rodiny - nemôže vnucovať arabskému svetu, ktorý je vlastne v tomto smere ešte stále normálny. Západný hodnotový systém je postavený na tom, aby sa realizovalo libido jednotlivca, aby si v rámci zákonov mohol užiť života, ale ľudia v treťom svete sú v tomto smere zdravší. Platia tam úplne iné pravidlá.
Trápi vás osud rodiny. Sám ste však tretíkrát ženatý a máte deti z rôznych manželstiev. Nie je v tom nejaký rozpor?
Nepociťujem v tom žiadny rozpor. Mám istú ľudskú skúsenosť, ktorá ma viedla až k mojim dnešným názorom. Myslím, že hodnotový systém, na ktorom je postavená naša civilizácia, nie je správny. To je celé. V tom je zahrnuté aj všetko ostatné. Vhupol som doň a stal som sa jeho spolutvorcom, ako každý iný. Nepovažujem sa za žiadneho svätca, a ani to o sebe netvrdím.
Ako vás vnímajú ľudia, ku ktorým sa prihovárate? Vyčítajú vám niečo, alebo naopak - ste im tým bližší?
Ak má niekto zlé úmysly, tak zneužije, čo sa dá. Väčšinou si však ľudia uvedomia, že život plynul a nejako sa na tom Sidonovi podpísal.
Máte typický osud Stredourópana. Váš otec pochádzal zo Slovenska. Udržiavate kontakty so slovenskou komunitou?
Keď som robil s Jurom Jakubiskom filmy, a potreboval som si utvoriť predstavu o živote Rómov, často som chodil na Slovensko. Mám k nemu iný vzťah ako priemerný Čech a vždy som dbal o to, aby mi v mene Karol ostalo o, lebo sa tak volal môj strýko. Slovensko a moja židovská rodina mi splýva dohromady.
V lete ste dostali ponuku prísť a pôsobiť u nás. Uvažovali ste o nej?
Hovorili sme o tom s predsedom bratislavskej obce. Nevylučoval som to, ale rovnako som ani nič nesľuboval. Bolo to v období, keď ešte vôbec nebolo jasné, čo so mnou bude. Cítim stále zodpovednosť za pražskú a českú obec a vynasnažím sa urobiť všetko pre to, aby sme to ťažké obdobie mali čo najskôr za sebou. Navyše, nebolo by to jednoduché rozhodnutie - v Prahe mám celú rodinu, narodil sa mi ďalší vnuk, a ja nemôžem ťahať celú mišpoche k vám, ale určite budem v Bratislave častejším hosťom, ako doteraz.
Ako vnímate svoj čas, keď ste iba písali a vôbec ste neuvažovali o tom, že by ste mali viesť nejakú skupinu ľudí k pravej viere? Čo sa vo vás zmenilo?
V zásade nevidím žiaden rozdiel. Život nejako plynul, bol som to stále ja a myslím si, že som ostal rovnaký. Bolo to len v inej situácii, s inými informáciami a inými rozhodnutiami. Vždy mi išlo o snahu, pokiaľ je to len možné, veci presne pomenovať. Bolo to rovnaké, akurát zábavnejšie. (Smiech.)
Vo svojich románoch máte veľa telesnosti. Zmenil sa váš životný pocit odvtedy, ako dodržiavate základné pravidlá tóry, ktoré sú veľmi prísne?
Iste, že sa zmenil, ale to s "telesnosťou" nemá nič spoločného. Tou sa zaoberá aj tóra, talmud a halacha, len som si uvedomil, že keď som bol omnoho mladší, mal som veľmi veľa energie, ktorú mi umenie pomáhalo ventilovať. Keď som sa zišiel s tórou a začal som si ju prekladať a študovať, zistil som, že je veľmi slušná, vecná a pedagogická. A že som nemal písať tak nezodpovedne, ako som písal. Bol som preplnený rôznymi pocitmi a mal som nadanie dať všetko do súvislostí, ale necítil som zodpovednosť, akú by mal cítiť človek, ktorý používa slovo. Slovo je veľmi krehká a pôsobivá vec. Trochu sa za to hanbím. Keby som však to všetko nenapísal a nezažil, nebol by som to ja. Bol by to niekto iný - človek, ktorý sa zázračne narodí múdry a nikdy sa nepomýli. Navyše, až také hrôzy som neuskutočnil, za ktoré by som sa musel hanbiť. S určitými výhradami svoj život prijímam taký, aký bol. Dnes by som to už asi tak nenapísal. (Smiech.)

Kto je to
Karol Sidon (1942), signatár Charty 77, dnes vrchný zemský rabín a prezident rabínov v Česku. Pôvodne spisovateľ, scenárista a dramatik, v období normalizácie disident, kurič a predavač tlače a tabaku. Jeho otec zahynul v Terezíne. Po vojne vyštudoval FAMU, pracoval jako dramaturg, redaktor a scenárista.V roku 1978 konvertoval k židovstvu a prijal meno Efraim. V dôsledku akcie ŠtB Asanácia, ktorá mala za cieľ šikanovať disidentov, aby ich donútila opustiť ČSSR, v roku 1983 Sidon emigroval do Nemecka, kde študoval judaizmus v Heidelbergu. Po tom, ako absolvoval rabínský seminár v Jeruzaléme, ho v r.1992 vymenovali za pražského a zemského rabína. Pre Juraja Jakubiska napísal Karol Sidon scénáre k filmom Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni a Dovidenia v pekle, priatelia! K jeho prózam patria romány Sen o mojom otcovi, Evanjelium podľa Jozefa Flavia, Boží osteň, Brány mrazu a Návrat Abrahámov. Je tretíkrát ženatý, má dcéry Kateřinu (spisovateľka) a Magdalénu (herečka) a synov Eliáša a Daniela.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ