Andrej Končalovskij (67) je starší brat režiséra a herca Nikitu Michalkova. Tvorí striedavo v Rusku a v Spojených štátoch amerických. Študoval na moskovskej filmovej škole VGIK. Za svoj debut Chlapec a Holub získal v roku 1962 hlavnú cenu na MFF v Benátkach. Medzi jeho najznámejšie filmy patria Ujo Váňa, Máriini milenci, Splašený vlak, Duo pre jedného, ľudia z močiarov, Tango & Cash.
ANDREJ KONČALOVSKIJ sa rozhodol nakrútiť film o rusko-čečenskej vojne. Zvolil jednotu deja, času i miesta. Všetko sa odohráva v psychiatrickej liečebni, medzi pacientmi a vojakmi. Niekoľko mentálne postihnutých si zahralo samých seba. Ruský režisér začal príbeh Dom bláznov písať pred ôsmimi rokmi. "Názor na Rusov, ani na Čečencov som odvtedy nezmenil," hovorí v rozhovore pre SME.
Scenár k filmu ste napísali podľa skutočného príbehu. Sledovali ste vojnu v ruských médiách pozorne?
Ó, to nie. Rusko-čečenský konflikt, to je veľmi veľký a zamotaný príbeh. Mňa inšpirovala len krátka správa, že jednu nemocnicu s mentálne postihnutými opustil personál.
Unavuje vás spôsob, akým ruské médiá o konflikte píšu?
Teraz, po udalostiach v Beslane, sa vojna v ich slovníku zvrtla na vojnu proti terorizmu. Nemám vôbec žiadnu predstavu, kedy sa to všetko skončí a čo nám z toho vyplynie.
Dlho ste zvažovali, či sa do tejto témy pustiť?
To rozhodnutie prichádzalo veľmi pomaly. Až po tom, čo som si prečítal tú správičku v novinách, som si povedal, že by to mohol byť zaujímavý film. Aj potom to bol dlhý proces - kým som začal nakrúcať, prešlo sedem rokov.
Čo bolo najťažšie vystihnúť a vyjadriť?
Vo filme je vždy a všetko ťažké vyjadriť. Najhoršie je to s pocitmi. Veľa filmov je práve pre to nudných, málokto má talent podeliť sa o svoje prežívanie s publikom.
Dbali ste okrem vášho prežívania aj na nejaké fakty?
Fakty sú vo filme len tým povrchným. Ja som umelec, vyjadrujem pocity a postoje, fakty nech si nechajú noviny. Už sa film premieta aj u vás? Ako pri ňom diváci reagovali?
Ako pri tragikomédii.
Hm. Myslíte si, že ľudia sa viac zabávali na filme Kill Bill?
Vám sa Kill Bill nepáčil?
Som presvedčený, že po Tarantinovi ľudia šťastnejší neboli. To by ste do tohto rozhovoru mali dať.
Prečo chcete porovnávať tieto dva filmy?
Viem, že každé narodenie, každé tempo, každý krok človeka je iný. Ale treba rozlišovať najmä medzi tým, čo je umenie, a tým, čo umením nie je. To je všetko.
Kill Bill teda za umenie nepovažujete?
Považujem ho za veľmi vydarený hamburger. McDonald's. Nemá nič spoločné so skutočným životom. A skutočný život je to, čo vás rozplače, roztrasie alebo rozosmeje. Skutočnou môže byť aj rozprávka, aj film, ktorý zo skutočnosti nevychádza. Skutočným je totiž to, čo vás nenudí.
Zasmiali ste sa občas pri písaní vášho scenára?
Áno, áno. Veľa scén v tomto filme je smiešnych. Lebo ľudia, o ktorých rozprávam, sú dobrí. Ibaže sa mýlia. Ale viete, myslím si, že všetci tí blázni, ktorí v psychiatrickej liečebni bývajú, sú v podstate rozumní. Určite sú rozumnejší ako vojaci, ktorí k nim vtrhnú. A ich nemocnica sa počas vojny stáva ostrovom zdravej mysle.
Ako ste režírovali mentálne postihnutých?
Ja systematicky pracujem s nehercami, postupoval som teda rovnako ako zvyčajne.
Ale scenár ste im zrejme nedali.
To nie. Len som im navodzoval situácie a chcel som, aby na ne reagovali. Ukázalo sa, že sú to veľmi dobrí herci.
Na čo sa vás najčastejšie pýtali?
Kedy začneme, kedy skončíme a kedy sa bude jesť.
Snažili ste sa s nimi identifikovať?
S každým jedným som sa musel identifikovať, keď už som o nich písal. Ja som ich vytvoril, takže sú vlastne celým mojím ja. Odkiaľ mi voláte? Z Bratislavy? Aké je tam počasie? Viete, Bratislavu mám rád. Minulý rok som s Američanmi nakrúcal na Slovensku televízny film The Lion in Winter. Boli sme pri jednom krásnom hrade. Film mal šesť nominácií na Emmy.
Dlho ste sa venovali len televízii. Z čoho ste sa pri návrate k filmu najviac tešili?
Vždy mám radosť z učenia. Vždy, keď niečom robím, chcem na niečo nové prísť. Ale to neplatí len pri filme, to isté zažívam aj pri čítaní knihy, pozorovaní architektúry alebo pri sledovaní televíznej talkshow. Objavovanie je tou najdôležitejšou vecou v mojom živote.
Mal váš film Dom bláznov medzi Rusmi úspech? Čo ich naň mohlo prilákať do kina?
Nič. Dnes sa už nedá bojovať proti americkému marketingu. Ruský film je preto v kríze tak ako váš. Tak či tak, väčšine Rusov by sa môj film nepáčil, aj keby ho videli. Neradi sa pozerajú, ako ich vojakov posielali do Čečenska, aby tam trpeli.
Ako ste si užili chvíľu, keď ste mali film nakrútený?
Už pri jeho strihaní som nemal veľa času, lebo som musel utekať do New Yorku, kde som pripravoval jednu operu. Bol som veľmi unavený a jediné, na čo som myslel, bol spánok. Je moja kniha preložená do slovenčiny?
Ktorú myslíte?
Napísal som dve - Nízka pravda a Povznášajúca lož. Viem, že sú preložené do poľštiny a bulharčiny. Mali by sa u vás preložiť. Keby ste si ich prečítali, už by ste sa ma veľa nepýtali.
FOTO - SPI INTERNATIONAL
