ivec.

Osada vznikla koncom devätnásteho storočia. Uprostred poľa medzi Jarkom a Hornou Kráľovou sa usadili roľníci slúžiaci pánom z okolia. Úradne patrí Laciház, ako ho tamojší obyvatelia volajú, pod asi tri kilometre vzdialený Jarok. Bližšie je to však do Hornej Kráľovej.

Osada v dvoch okresoch

„V časti Lackov dvor sú na trvalý pobyt oficiálne prihlásení traja starší obyvatelia. Žiaľ, nemáme peniaze na to, aby sme im postavili cestu. Za zváženie skôr stojí napojenie na panelovú cestu, ktorá vedie z Hornej Kráľovej ku skládke,“ uvažuje starosta Jarku Róbert Bakyta. Naznačuje, že by nebol celkom proti, keby sa osada pričlenila k Hornej Kráľovej. „Určite s tým treba niečo robiť, pretože v osade je šesť domov, polovica patrí do Nitrianskeho a zvyšok do Šalianskeho okresu,“ dodáva.

Cesta by bola šťastím, no možno by priniesla aj koniec pohody. Kedysi tam žilo aj tridsať ľudí. Rozpŕchli sa po okolí. Na zimu chodí časť osadníkov k známym. Pred pol druha rokom to spravila aj Mária Turóciová. Už sa však do osady nevrátila a zostala v rodičovskom dome v Jarku.

Kozy sa vozili, Mária šla pešo

„Na Laciház som prišla, keď som sa vydala. Zo začiatku mi to tam bolo čudné, len som na ceste stála a pozerala, ako sa dostanem späť do dediny. Ale bolo tam lepšie, tichulinko, človek mal svätý pokoj. Boli sme ako jedna rodina,“ hovorí 71-ročná Mária Turóciová. Dnes sa cíti vo veľkej dedine nesvoja.

„Do roku 1962 sme nemali elektrinu. Svietili sme petrolejom, ktorý sme v desaťlitrových demižónoch donášali na chrbte,“ spomína. V obchode kupovali len to najnutnejšie, chlieb piekli v osade. V krovinách sa schovávalo veľa zajacov. Keď družstvo pôdu zabralo, ostrovčeky stromov vyklčovali, pôda prišla o vlahu, vietor ju rozdúchaval a zajace vymizli.

Mária vychovala päť detí. Do školy chodievali pešo. Na otázku, či nemuseli skoro vstávať, sa len zasmeje: „Tie? Do školy rýchlo prebehli, cestou sa stihli aj po stromoch poliepať! Ale sú zdravé. Nechodila som s nimi veru po doktoroch. A ani ja by som jakživ nevzala tabletku do úst.“ Mária má sviežu pleť a červené líca. Aj zavtipkuje: „Švagor mal capa a z dediny k nám autom vozili kozy na párenie. Ja som chodila vždy pešo, a tak som si povzdychla, že koza je odo mňa väčšia pani, keď sa vezie.“

Babička komunikuje mobilom

Katarína Svitačová, ktorá má 83 rokov, sa z Lackovho dvora sťahovať nechystá: „Je tu veľmi dobrý vzduch. A pokoj! Mňa to do dediny neťahá. Keby sme tu tak ešte mali poriadnu cestu a aspoň pár stĺpov s osvetlením.“ Cestu by síce nevyužívala, lebo nákupy robí syn. Keď niečo potrebuje, zavolá mu z mobilu. Nemajú plyn, vodovod, kanalizáciu a poštár by tam ani kvôli telegramu cestu nemeral. „A keby poriadne nasnežilo, nikto by sa sem nedostal,“ vraví.

Medzi domami je naozaj ticho. Pri cestičke lemovanej orechmi sú odstavené zhrdzavené poľnohospodárske stroje: sejačka, pluh aj vlečka. Psy štekajú o život a vietor hvízda v strechách. Kúsok ďalej pobehujú dvaja šarvanci.

„Sme tu u tety na jarných prázdninách. Bývame v Bratislave, v Petržalke. Ale tu je lepšie!“ šibalsky sa usmievajú školáci Mišo a Maťo.

JURAJ GERBERY