ILUSTRAČNÉ FOTO SME -MIROSLAVA CIBULKOVÁ
IntimitaDvadsaťsedemročný Martin sa stal obeťou lúpežného prepadnutia, pri ktorom ho zbili, zobrali mu mobil, peňaženku, hodinky a mikinu. Náhodný okoloidúci privolal sanitku a Martina odviezli do nemocnice s otrasom mozgu. Incident neohlásil na polícii, pretože útočníkov si nepamätá a policajti vraj aj tak nemajú šancu získať stratené veci. Internetových čitateľov sme sa spýtali, či aj oni majú podobné skúsenosti, prípadne ako predchádzajú takýmto situáciám.
Som z malého mesta. Naivne som sa cítila pomerne v bezpečí a predpokladala som, že keď človek v núdzi zavolá na číslo 158, dostane adekvátnu pomoc. Pred dvoma týždňami som sa stala svedkom a obeťou nájazdu skinheadov. Boli sme štyri ženy a šesť mužov. Najskôr dvaja bezdôvodne pre niečo obviňovali jedného z nás, a keď neuspeli, pretože sme sa im to snažili vysvetliť bez vulgarizmov a násilia, tak sa na nás zozadu vyrútil zvyšok skupiny. Telefonovala som na políciu, minimálne dve minúty som počúvala len "čakajte, ste v poradí" a potom asi po dvadsiatich minútach, keď boli útočníci dávno preč, sme stretli hliadku mestskej polície. Samozrejme, bolo už neskoro, ale dúfala som, že spíšu aspoň zápisnicu, oni si nás však len vypočuli, a odišli "hľadať" útočníkov.
m m m
Dvakrát sa mi stalo, že ma na ulici prepadli. Po tom druhom raze som už začal nosiť slzný plyn. Jediné, k čomu to však viedlo, bola paranoia, prehnaná odvaha a pocit hlúposti. Neskôr ma to prešlo a slzák som odložil. Asi pred troma mesiacmi ma zase jeden muž otravoval. Chcel desať korún na polievku. Dal som mu, čo som mal na spodku vrecka (5 Sk), a išiel som. Najprv niečo zamumlal, že málo, začal nadávať, kam idem, potom začal hádzať kamene. Zlomil som mu nos. Čo z toho mám? Nič a výčitky svedomia, že som sa neovládol. Ale aj ponaučenie. Žobrákom dávam teraz peniaze len cez charitu.
m m m
Ak budeme útočníkom iba ustupovať, arogancia a násilie prevládnu. Nie každý je nastavený na odpor. Ja som už mal takýto problém a odvtedy si dávam pozor. Kde sa mi to nezdá, tam nejdem, parky večer a v noci obchádzam. Chodím do podnikov, kde sa cítim bezpečne. Na cesty, výlety, napríklad prechádzky do lesov, nosím pištoľ a je mi jedno, či to do prípadného útočníka napálim, alebo nie. Je lepšie sedieť, ako ležať. Bránim sa, bránim aj svoju rodinu.
m m m
Nosiť zbraň znamená strašnú zodpovednosť. Pretože človek, keď je v strese, môže konať nelogicky, unáhlene - a ak použije zbraň, vletí do obrovského problému. Tiež nosím pištoľ, ak viem, že sa nemôžem vyhnúť rizikovej oblasti. V prípade nevyhnutnej potreby nemám problém ju použiť. Ale vždy sa snažím byť maximálne opatrný a vyhnúť sa potenciálnemu nebezpečenstvu. Je totiž lepšie problémom predísť, než ich riešiť. Takže svoje strelecké schopnosti využívam výlučne na strelnici, a dúfam, že aj naďalej budem mať také šťastie ako doteraz, a nebudem sa musieť predviesť žiadnemu útočníkovi.
m m m
Raz večer ma napadol chlapík, chcel ma utopiť. Chňapol ma tak, že som sa nedokázala pohnúť. Napriek tomu, že mám sily ako kôň, som predsa len žena. Chytil ma odzadu a nečakane, takže som nemohla na neho nijako dočiahnuť Aj keď viem aj prevrátiť človeka cez seba, nevedela som sa ho zbaviť, nalepil sa na mňa ako kliešť. Bola som slušná, vykala som mu, potom som už na neho kričala a nakoniec som s ním vyjednávala. To všetko v pár sekundách. Zrazu som zbadala obďaleč chlapíka pod pouličnou lampou. Mal vypité. Stál tam a smial sa. Kričala som na neho, aby mi pomohol, že to, čo vidí, nie je vtip. Nefungovalo to, zvážnel, asi sa bál. Z posledných síl som na neho kričala: Ty si chlap, nepomôžeš žene? Čo si za džentlmena?! To ho, chvalabohu vyburcovalo, a odzadu útočníka chňapol, ja som sa vyšmykla a namiesto toho, aby som ušla, začala som toho chlapíka kopať do zadku špicatou čižmou, s úmyslom zneškodniť ho, aby mne a tomu druhému už nemohol ublížiť. Potom som ušla. Radím všetkým ženám, noste v ruke večer sprej, ak idete samy. Teraz mám vždy "palec na spúšti" - pre prípad ako tento. A pointa? Ani ho nemuseli chytať, na druhý deň prišiel s čokoládou ku nám domov, že on nechcel a že nič si nepamätá.
m m m
Nebol som sám svedkom tohto príbehu, rozprávala mi ho jedna známa. Raz večer si skracovala cestu domov a zrazila sa s jedným mladíkom. Obaja sa zľakli a vykríkli úplne rovnako. Moja známa mala v rukách dáždnik, ktorým dotyčného bodla do brucha, a keď sa predklonil, udrela ho po chrbte a ešte aj kopla. Keď potom vysvitlo, že ho zmastila neopodstatnene, že nešlo o útok z jeho strany, pretože sa len ponáhľal domov, tak sa aj zasmiali. Je však fakt, že veselé konce majú len niektoré príbehy, ktoré sú, obávam sa, v menšine.
