Denis Pongrácz sa zaoberá šľachtou a jej životom na našom území už viac rokov.
FOTO - PETER LEGINSKÝ
Potomkovia šľachticov mali za socializmu ťažký osud. Zobrali im majetky, vysťahovali z domova, nedostali prácu a systém ich obral o dôchodky. Boli nevinní, majetky aj pôvod zdedili po predkoch. Obraz šľachty je u nás aj dnes skreslený rokmi bezprávia a zavádzajúcich informácií. Chýbajú aj znalosti historických súvislostí. Veci sa snaží dať na pravú mieru Denis Pongrácz, potomok starého uhorského šľachtického rodu. Pred časom mu vyšla v poradí tretia publikácia s názvom Šľachta bratislavskej stolice.
Hovorilo sa u vás doma o uhorskej šľachte?
"Stará mama aj za socializmu doma opatrovala pečatidlá, obrazy a fotografie, ktoré ma zaujímali. Páčili sa mi aj príbehy o ďalších príbuzných, napríklad o praprapradedovi Karolovi Pongráczovi, ktorý bol v Bratislave plukovníkom Honvédov a minul veľkú časť majetku. Ako vynikajúci vojak žil typickým dôstojníckym životom - žiť a užiť si, pretože nikdy nevieš, čo bude zajtra. Ja som sa však od trinástich rokov zaujímal najmä o históriu a až neskôr o šľachtu."
Ako žila šľachta na našom území napríklad v 19. storočí?
"Bohaté rody, napríklad Apponyiovci, Pálffyovci, Máryássyovci či Wielandovci, žili na svojich majetkoch, ktoré zveľaďovali, ale ovplyvňovali aj politiku v Uhorsku. Žili spôsobom európskej aristokracie, usporadúvali koncerty, boli mecénmi umenia, zakladali sirotince, nemocnice a školy. Šľachta, ktorá schudobnela, sa často živila remeslami, a ak jej náhodou zostali nejaké majetky, poľnohospodárstvom. Väčšina šľachty na území dnešného Slovenska bola chudobná. Zachovávala si však svoje šľachtické povedomie. Napríklad na Orave žili chudobné, ale staré šľachtické rody ako Trstenskí z Trstenej, Škrabákovci zo Záskalia, Dobákovci zo Svätej Anny, Bajčiovci. Príslušníci týchto rodov zapriahali voly alebo kone, aby poorali svoju pôdu. Ak sa však konala šľachtická sédria, teda zhromaždenie šľachticov v jednotlivých stoliciach, zvesili šabľu zo steny a išli tam. Mnohí z príslušníkov chudobnej šľachty pracovali ako nádenníci u bohatých sedliakov."
Akým jazykom rozprávali?
"Záviselo to od územia. Na Orave, Liptove a v Turci vedela väčšina z nich iba po slovensky. V Bratislavskej, Zemplínskej, Šarišskej stolici či v Abovsko-Novohradskej bola ich najprirodzenejším jazykom maďarčina."
V čom sa zmenil život šľachty a šľachtických potomkov v 20. storočí?
"Šľachta bola úradne zrušená zákonmi v rokoch 1919 - 1921, keď v Československej republike prestala oficiálne fungovať ako trieda. Najvýznamnejšie rody (napríklad Habsburgovci - Topoľčianske panstvo) predali svoje majetky a tí, ktorí sa tu rozhodli žiť, ich spravovali ešte do roku 1945, keď o ne prišli na základe Benešových dekrétov. Vtedy boli aj vysťahovaní alebo utiekli do exilu. Posledné majetky, ktoré niektorým rodom ešte zostali, zhabali v roku 1948. Ich príslušníci prežívali vo veľmi biednych podmienkach a napriek svojmu často vysokému vzdelaniu pracovali ako pomocní robotníci, baníci, strážcovia na JRD a podobne. Štátna moc im nezabrala iba majetky, degradovala ich na najnižšiu spoločenskú úroveň. Príslušníci vyšších rodov si však v rámci svojich možností zachovali domáci štýl života, spôsoby stravovania, etikety a učili to aj svojich potomkov."
Aká je situácia v súčasnosti?
"Šľachta sa združuje v Maltézskom ráde a v Ráde nemeckých rytierov či v iných organizáciách. Niektorí z nich reštituovali kaštiele a hrady (napríklad Máriássy hrad v Markušovciach, Pongdrácz kaštieľ v Krasňanoch) a snažia sa ich zveľadiť. V rámci Maltézskeho rádu sa usilujú vybudovať opatrovateľskú sieť pre starých a chorých ľudí. Politické ambície však nemajú."
Prečo sa u nás šľachta vníma inak ako v Česku?
"Česi mali vždy svoj štát, jemu slúžila aj šľachta, ktorá však bola zároveň šľachtou nemeckou či rakúskou. U nás považovali predstaviteľov šľachty za protislovenský element. Nebola to však pravda. Veď napríklad hore na Liptove väčšina ani nevedela po maďarsky. Druhá polovica 19. storočia veľmi ublížila vzťahom v mnohonárodnostnom Uhorsku. Preto praví potomkovia šľachty, ktorí u nás žijú, sa síce hlásia k svojim koreňom, no nevystavujú ich na obdiv. Jednou z výsad šľachty je skromnosť."
Pongráczovci
Rodinu Pongráczovcov historicky spracovalo viacero autorov. Najstaršia harmálna listina rodu pochádza z roku 1606. Daniel Pongrácz, ktorý ňou získal baronát, vyženil beckovské panstvo a bol dedičným pánom Beckovského hradu a celého Beckova. Pracoval ako úradník Uhorskej komory a pôsobil v Prahe na dvore kráľa Rudolfa II. Staršia grófska vetva rodiny pochádza z Trstína. Šľachtický titul získali roku 1743. Jeden z Pongráczovcov bol tajným radcom Márie Terézie. Mladšia vetva s titulom od roku 1786 žije dodnes vo Varíne. Medzi predkami Daniela Pongrácza je aj veľký dobrodruh, lúpežný rytier Pongrácz II. Patril medzi siedmich uhorských kapitánov a v čase, keď sa Turci tlačili na Varnu, zabral so svojou silnou vojenskou družinou počas niekoľkých mesiacov všetky hrady na Považí.
