Miestom, ktoré si mnohí ľudia zvolili na dobrovoľný odchod zo života, je Nuselský most v Prahe. Dnes sú už na ňom v rámci prevencie namontované vysoké zábrany. Kým na ne nešťastný človek vylezie, je už za ten čas šanca, že príde pomoc.
Minulý rok zomrelo na Slovensku na samovraždu 753 ľudí, teda viac než dvaja denne. Odhaduje sa však, že samovražedných pokusov je desaťnásobne viac. Navyše mnohé samovraždy zostávajú neodhalené pod dopravnými nehodami, nevyjasnenými úmrtiami. Vo vekovej skupine mladých ľudí od pätnásť do dvadsaťštyri rokov je dobrovoľný odchod zo sveta po autohaváriách druhou najčastejšou príčinou úmrtia, rovnako častou, ako sú nádorové ochorenia! Ak každý z ľudí, čo sa pokúsia alebo dokonajú samovraždu, žije v štvorčlennej rodine, s fenoménom samovraždy sa u nás musí ročne vyrovnať najmenej 30 000 ľudí. Zďaleka teda nejde o problém, ktorý sa nás netýka.
Možno ste zaznamenali, že minulý piatok bol Svetovým dňom prevencie proti samovraždám. Ale dá sa samovraždám predchádzať? Do určitej miery áno.
V prvom rade človeka, ktorý začne hovoriť o smrti či samovražde, treba brať vždy vážne! Aj v prípade, že sa pokúsil "len" o takzvanú demonštračnú samovraždu a vyzerá to tak, že v skutočnosti ani umrieť nechcel. Až dve tretiny pacientov, ktorí prežili samovražedný pokus, totiž dopredu okoliu signalizovali, aké ťažké je pre nich žiť.
Samovražda môže byť výsledkom skratového správania, ale môže byť aj dlhodobo dôkladne pripravovaná. Niekedy človek smeruje k samovražde bez toho, aby si to uvedomoval. Napríklad vedome pije, hoci vie, že to ohrozuje jeho zdravie. Jedna z teórií hovorí, že mužský alkoholizmus je ekvivalentom ženskej depresie. Muži neprejavujú pocity ako ženy, neodvážia sa plakať, hovoriť o smútku, negatívnych pocitoch, a preto pijú, a nakoniec končia život samovraždou ako alkoholici.
Samovražda je nepredpovedateľná, hoci existujú určité varovné signály. Napríklad, že človek obmedzí kontakty s okolím. Začne sa lúčiť, zbavovať sa vecí. Myslí negativisticky, rozpráva o sebe znevažujúco. Alebo naopak, začne si život dávať akoby do poriadku, paradoxne sa akoby upokojí. Prijal totiž rozhodnutie a viac neváha. Toto falošné zlepšenie môže zmiasť aj odborníkov.
K samovraždám dochádza, aj keď sa človek lieči. Najrizikovejším obdobím je priepustka. Najviac pacientov s duševnými poruchami spácha samovraždu práve vtedy alebo prvé dni po prepustení. Prechod do normálneho života je pre nich veľmi ťažký.
Ľudia, ktorí prežijú pokus o samovraždu, reagujú rôzne. Niektorí majú pocity viny, hanby. Ďalší zotrvávajú v depresii, pocite ničoty, bezperspektívnosti a hnusu. Iní, naopak, prežívajú úzkosť pri predstave, že samovražda mohla byť úspešná. U nich je častý obrat k pozitívnemu vyladeniu. Ale aj tu treba dať pozor. Keď sa totiž po návrate do života opäť stretnú s ťaživými okolnosťami, môžu skĺznuť do starých problémov. Štatistiky hovoria, že keď sa niekto pokúsi o samovraždu, v priebehu ďalšieho roka má v porovnaní s ostatnou populáciou viac než dvojnásobnú pravdepodobnosť, že ju dokoná.
Ako teda pomôcť? Dôležité je snažiť sa o komunikáciu, aby depresívny človek hovoril o svojich pocitoch, trápení. Chcieť vedieť, čo prežíva, a čo najskôr ho zaviesť k odborníkovi.
Veľmi dôležitá je osveta. Donedávna mali v Európe najvyšší počet samovrážd Maďari a Fíni. Výrazne ich ubudlo, keď začali s intenzívnou preventívnou kampaňou.
Zameriavali sa pritom najmä na rizikové skupiny, kam patria školopovinné deti, muži počas vojny, väzni, ale aj na zdravotníkov, učiteľov či novinárov, teda ľudí, ktorí môžu ovplyvniť zmýšľanie. Veľmi dôležité je tiež vzdelávanie všeobecných lekárov. Veľa ľudí, ktorí dokonali samovraždu, alebo sa o ňu pokúsili, bolo krátko predtým práve za nimi. Svoj problém chápali totiž ako telesné, nie duševné trápenie. Keby boli všeobecní lekári dobre vycvičení, rozpoznali by to a počet samovrážd by sa znížil.
Čo by sme mali vedieť
Mýty o samovražde
ľudia, ktorí o samovražde hovoria, ju neuskutočnia
(naopak, ak sa o nej zmieňujú, možnosť samovraždy hrozí)
samovražda sa zvyčajne stane bez varovania
(varovné príznaky existujú, ale okolie ich často rozpozná neskoro)
ak začnete s ohrozeným hovoriť o samovražde, dávate mu tým na ňu vlastne návod
(naopak, pri rozhovore s ním zistíte nebezpečenstvo alebo nájdete iné možnosti riešenia)
ľudia, ktorí chcú vykonať samovraždu, chcú naozaj zomrieť
(naopak, ich postoj k samovražde je obyčajne protichodný, bije sa v nich túžba po smrti s túžbou po živote)
o samovraždu sa pokúšajú hlavne chudobní ľudia
(ohrození sú ľudia zo všetkých sociálnych vrstiev)
kto sa raz pokúsi o samovraždu, bude sa o ňu pokúšať aj naďalej
(ak sa vyrieši kríza, väčšina ľudí sa už o samovraždu nepokúsi)
upokojenie po prekonaní krízy znamená, že riziko samovraždy je zažehnané
(naopak, nápadné a náhle upokojenie je znakom, že človek prijal rozhodnutie o vykonaní samovraždy a je s ňou vyrovnaný)
Kto je najviac ohrozený
ľudia trpiaci duševnými poruchami (depresiou, rôznymi typmi závislostí - aj od alkoholu, schizofréniou, úzkostnými stavmi a strachmi) ľudia, ktorí prekonali v nedávnej minulosti závažnú duševnú traumu (smrť blízkej osoby, strata zamestnania, neúspech v škole, sklamanie v láske) ľudia so samovražedným pokusom v minulosti ľudia, v ktorých blízkej rodine bola dokonaná samovražda ľudia so závažným telesným ochorením, často spojeným s bolesťou osamelí ľudia ľudia, ktorí majú samovražedné myšlienky a v okolí majú vzor samovraždy (samovražedné správanie je nákazlivé!)
Čo robiť, ak niekto hovorí o samovražde
ak máte podozrenie, že niekto uvažuje o samovražde, priamo sa ho na to spýtajte, a ak sa prizná, pýtajte sa aj na konkrétne plány na jej uskutočnenie snažte sa ohrozeného počúvať, snažte sa, aby hovoril o probléme vyjadrite mu snahu pomôcť pri riešení problému prediskutujte s ním iné možnosti riešenia, ako je samovražda z jeho blízkosti odstráňte možné prostriedky na jej uskutočnenie (lieky, ostré predmety, zbrane) snažte sa získať čas hľadajte iné zdroje pomoci - povedzte to iným ak je kríza akútna, vyhľadajte profesionálnu pomoc - volajte linku dôvery, lekársku záchrannú pomoc nenechajte sa odhovoriť od pomoci - depresívny človek často svoj stav nedokáže posúdiť, alebo sa snaží možnosť samovraždy zaprieť
Čo nikdy nerobte
neignorujte situáciu nesnažte sa ohrozenému samovraždu vyhovoriť a zľahčovať jeho problém nehovorte mu, že všetko bude zase v poriadku nehovorte mu, že situáciu musí prekonať nehovorte mu vety typu: máš predsa pre čo žiť, spravil by si zle svojej rodine nesľubujte mu, že zachováte tajomstvo o jeho samovražedných úmysloch nenechávajte ho samého, ostaňte s ním až do príchodu pomoci Dcéra po rokoch od otcovej samovraždy: Nikdy som mu celkom neodpustila
Keď našli môjho otca mŕtveho, mal pred sebou na stole fotografiu mojej mamy, brata a mňa. Neviem, ako umieral, ale viem, že bol sám a nikto ho nedržal za ruku. Sadol si za kuchynský stôl, pred seba si položil fotografie a pustil kohútiky. Ako dlho sa na to pripravoval, čo cítil, aké boli jeho posledné myšlienky? Často som o tom rozmýšľala, lebo som mu nevedela dlhé roky odpustiť, prečo sa tak rozhodol. Je to už takmer 40 rokov, ale nikdy som sa nezmierila s tým, že to urobil.
Ten deň mi utkvel v pamäti. Mala som osem rokov, bol pondelok, Deň učiteľov, prišla som zo školy skôr, ale nemohla som si odomknúť. Kľúč bol zvnútra, zvonček vypnutý. Klopala som, búchala, stláčala hluchý zvonček. On si tam sedel, čakal na smrť a ja som čakala na schodoch, kedy mi otvorí dvere.
Nikdy som sa nedokázala zmieriť s tým, že od nás odišiel bez slova na rozlúčku. Bol známy novinár, celý život písal, ale nám nenechal ani slovko.
Zostali po ňom len staré noviny, podčiarknuté vety v knihách, desiatky husto popísaných blokov, pohľadnice z nespočetných služobných ciest. Bolo ich viac ako dní, keď nám doma čítal rozprávky.
Vo svojich pokladoch som si uložila korešpondenčný lístok zo služobnej cesty, na ňom je namaľovaná kačka. A jeho slová: takú si v nedeľu doma upečieme, keď prídem. A pod tým poznámočka: Evička, Ivušo, buďte dobrí, ocinko zarába korunky.
Keď mi niekto povedal, mala si úžasného otca-novinára, ja som si myslela svoje. Vyčítala som mu, že ma sebecky opustil, že ma nič nenaučil.
V deň pohrebu vyšla jeho posledná reportáž o opustených deťoch z dojčenského ústavu v Martine. Žiarlila som na všetky deti z reportáží, lebo s nimi bol častejšie.
Neskôr som začala hľadať iné odpovede, chcela som pochopiť, prečo to urobil.
Podľa mamy sa nikdy nezaoberal myšlienkou na samovraždu. Premýšľať o nej vraj začal, až keď si počas nemocničného vyšetrenia v zdravotnej karte prečítal, že má rakovinu pečene. Vtedy ešte neexistovala liečba bolesti ako dnes. Veľa ráz som sa snažila pochopiť, že práve nevýslovné fyzické a psychické bolesti ho doviedli k myšlienke všetko to skončiť.
Dlhé roky po jeho smrti som v jeho knihách nachádzala krátke poznámky ceruzkou na okraji. Vypovedali o zúfalstve.
Ako novinárka som sa rozprávala s psychológmi, psychiatrami o depresiách, o smrti a umieraní, ktoré má svoje fázy a zákonitosti. Pochopila som aspoň sčasti, že v posledných hodinách sa musel cítiť veľmi osamelo, že mu muselo byť nevýslovne ťažko.
Ako novinárka som sa však stretávala aj s ľuďmi, ktorí boli tiež nevyliečiteľne chorí, ktorí dokázali bojovať so svojou chorobou až do konca, ktorí sa rozlúčili so svojimi blízkymi. Prečo to neurobil aj on? To sú otázky, ktoré mi napadajú dodnes, a nikdy na ne nedostanem odpoveď.
Keď zomrel, začala som sa báť. Stavy úzkosti a strachu, že mi zomrie a opustí ma niekto ďalší z mojich blízkych, mi zostali na celý život. V niektorých obdobiach života boli až také silné, že som ich musela riešiť s odborníkom.
Svojho otca som však vždy obdivovala, aj budem, ale celkom mu nikdy neodpustím. Aj ja som prežívala chvíle, keď som nevládala žiť, ale pocit, že by som takto opustila svoje deti, je pre mňa nepredstaviteľný. (uj)
