Leto čo leto sa RÓBERT PUKALOVIČ (43 r.) pripravoval na novú sezónu. V materskom klube HC Slovan Bratislava vykorčuľoval do obrany na ligový ľad ako 18-ročný, pôsobil aj vo Fínsku (1990 - 96) a po návrate na slovenský ľad si pripísal tri tituly v troch rôznych kluboch: v Trenčíne (1997), v Slovane (1998) aj vo Zvolene (01). Ešte v minulom ročníku pomohol najstarší hráč extraligy k záchrane Nitry v extralige a splnil sa mu sen, keď si v zápase na Slovane zahral proti synovi Róbertovi. Spoľahlivý bek so štvorkou na drese vynikal pozičným bránením, dobrou rozohrávkou i strelou. Slovensko reprezentoval na MS vo Fínsku 1997, vo Švajčiarsku 1998. Naposledy si Pukalovič st. obul korčule 31. júla tohto roku na trenčianskom ľade v exhibičnom súboji otcov a synov, ktorý sa uchádza o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Po 25 rokoch už v lete nemusel na tréningoch naháňať silu, rýchlosť, vytrvalosť. Korčule zavesil na klinec a obliekol si sako manažéra v HC Slovan.
Čo spôsobilo, že ste sa rozhodli ukončiť hráčsku kariéru?
Po minulej sezóne som dostal ponuku, aká sa neodmieta.
Ťažko sa vám odchádzalo z ľadu?
Ani nie, po toľkých rokoch som už mal dosť driny v letnej príprave. Momentálne ma na korčule nič neťahá.
Nelákala vás práca trénera, kde by ste mohli využiť bohaté skúsenosti?
Nie. Videl som, ako sa k trénerom v kluboch správali funkcionári. Počas mojej kariéry som zažil aj päť výmien trénerov v sezóne, nikdy sa nepozeralo na koncepčnú prácu. Ak to poriadne pritiahnem za vlasy: vravel som si, že nechcem byť trénerom, čo bude vyhadzovaný, ale skôr funkcionárom, ktorý bude vyhadzovať...
V Slovane je generálnym manažérom Maroš Krajči. Aká je náplň vašej činnosti?
Mám na starosti skauting. Sledujem potencionálnych hráčov, ktorí by sa mohli objaviť v Slovane - od veku 15 rokov. Venujem sa aj koordinácii práce medzi A-mužstvom Slovana, juniorským tímom a farmou v Trnave. Robota ma plne uspokojuje.
Extraligové kluby prehlbujú spoluprácu s farmárskymi mužstvami. Okrem Slovana majú svoje tímy v I. lige aj Košice v Trebišove, Žilina v Považskej Bystrici, Liptovský Mikuláš v Banskej Bystrici, Trenčín v Piešťanoch, pričom Zvolen má aj svoje béčko. Čo si Slovan od toho sľubuje? Ako je financovaná Trnava?
Spolupráca s farmárskymi mužstvami naberá na obrátkach, prináša úžitok na viac strán. Hráči, ktorí sa neuchytia hneď v extraligovom tíme, sa môžu predviesť v nižšej súťaži. V mužskej súťaži sa môžu zdokonaľovať juniori. Slovan má v Trnave štyroch zmluvných hráčov - Ondrejku, Bučiča, Ertela, Sýkoru - tých platíme. Zvyšných hokejistov i chod klubu si financuje trnavský klub.
Z hráčskej lavice ste si presadli na funkcionársku. Zmenil sa váš pohľad na hokej?
Áno. Som oveľa kritickejší na hokejistov, než keď som medzi nich patril. Ako hráč som sa staral o svoju formu, aby som zapadol hry päťky, do mužstva. Teraz ma dvíha na sedadle, keď vidím, že v tréningu, v zápasoch by mohli zo seba vydať viac i keď sledujem, ako sa správajú voči rozhodcom, voči novinárom, v kabíne.
Pomohli ste postaviť na nohy Asociáciu hráčov extraligy, ktorá sa vlani v spolupráci s riadiacim orgánom Pro-hokejom zaslúžila o vyčistenie finančných vzťahov medzi hokejistami a klubmi. Komu odovzdáte funkciu?
Hľadáme nástupcu. Bolo by mi ľúto, keby asociácia prestala byť aktívna. Má svoju dôležitú úlohu.
Ak ste sa v minulosti v extralige celoplošne zasadzovali o vyrovanie podlžností voči hráčom, budete tak dôsledne konať aj v Slovane, o ktorom je známe, že z minulosti stále dlhuje trénerom a hráčom?
Nevidím to tak dramaticky. Vedenie nášho klubu sa zaoberá s pohľadávkami z nedávnych rokov a postupne ich vyrovná.
Zo zostavy Slovana vypadol váš syn, odišiel do fínskeho druholigového mužstva Hermes Kokkola. Prečo ste sa rozhodli takto riešiť jeho kariéru?
Slovenská závisť je bezhraničná. V klube, kde som manažérom, by sa Robo necítil dobre. Ukončil strednú školu, vyšiel z juniorskej kategórie, a tak nech si na fínskom ľade vyskúša, či má na to, aby hral ligový hokej.
Po akých úspechoch, oceneniach túži hokejový manažér?
Aby mužstvo hralo o titul, aby malo čo najviac reprezentantov, aby hrou prilákalo plné hľadisko.
Ešte na začiatku kariéry vám bývalý spoluhráč, nebohý Dušan Pašek, dal prezývku Džugala. Pod ňou vás pozná celé hokejové Slovensko. Zostane vám aj v novej funkcii?
Neviem. Vždy som chcel, aby mi mladší hráči tykali a podobne to cítim aj teraz. Slzy smiechu sa mi však vyhrnuli do očí, keď ma nedávno jeden z mladších hráčov Slovana oslovil: "Pán Džugala".
