Dnes stojí pri inkubátore. Jej dcéra nepočkala. Prístroje nahrádzajú jej dýchanie, monitorujú srdce a kyslík, regulujú teplotu. Dcéra je len o niečo väčšia ako tehotenská knižka, do ktorej mal posledný zápis pribudnúť až o tri mesiace. Váži necelých 700 gramov. Vošla by sa do dlane. Mladá mamička stojí pri inkubátore a prstami sa dotýka skla, akoby chcela pohladkať malé telíčko. Prihovára sa mu presne tak ako celých šesť mesiacov doteraz.
Vydrž, Michaelka, ešte vydrž.
Majú takéto deti šancu na prežitie?
Nezrelé dieťa sa na pôrodníckom stole nadýchne a vydá slabý zvuk podobný kriku. Podľa Apgarovej skóre – používaného na celom svete na posúdenie životaschopnosti novorodenca – dosiahlo práve jeden bod, čo by malo znamenať, že nie je schopné žiť.
Tzv. nezrelé deti s hmotnosťou pod 1000 gramov nemajú podľa právnych predpisov niektorých krajín právo ani na meno, ani na pohreb. Podľa zákona išlo ešte pred pár rokmi o neskorý potrat. Medicínsky pokrok však predbehol tradičnú testovaciu metódu aj právnickú definíciu. Neonatológovia vo svete dnes dokážu zázraky. V Nových Zámkoch vôbec nezaostávajú.
MUDr. František Bauer, primár perinatologického centra Nemocnice s poliklinikou v Nových Zámkoch, predseda Neonatologickej sekcie Slovenskej pediatrickej spoločnosti a expert na neonatológiu ministerstva zdravotníctva, je neuveriteľný chlap. Pred 20 rokmi vyhlásil boj prírode a všetkému, čo spôsobuje, že novorodenci sa ponáhľajú na svet skôr, ako to predpisujú učebnice medicíny. Dnes chce zmeniť aj štatistiku.
Nízka úmrtnosť novorodencov, ktorou sa socialistické Československo dlhé roky pýšilo vo svete, je už desať rokov minulosťou. Z detí, ktoré sa rodia s hmotnosťou pod 1500 gramov, jedna tretina zomiera do jedného roka, jedna tretina zostane postihnutá a len jedna tretina sa vyvíja ako úplne zdraví jedinci.
Vyspelé krajiny dokážu pre deti s extrémne nízkou pôrodnou hmotnosťou urobiť oveľa viac – neprežije iba 15 percent detí, postihnutých je asi desať percent a dve tretiny sú zdravé aj napriek tomu, že prídu na svet na hranici prežitia.
Predbehli nás však už aj Česi – chorobnosť a úmrtnosť novonarodených detí je u nich takmer na úrovni svetovej špičky. České bábätká majú takmer dvojnásobne nižšiu úmrtnosť ako naše. Primár Bauer neoblomne tvrdí, že slovenské mamičky a ich predčasne narodené deti musia dostať rovnakú šancu na život.
Bábätká, ktoré šokujú túžbou žiť
Primár sa prihovára bábätku v ružových dupačkách. „Tak ako sa má dnes naša Emuška?“
Ema, ktorá mala byť ešte v maminom brušku, naň hľadí kakaovými očami, a keby to nebolo v rozpore s vývojovými štádiami novorodencov, usmiala by sa.
Táto čiernovláska nabúrala zatiaľ všetky medicínske teórie o reálnej možnosti životaschopnosti pri pôrodnej hmotnosti 480 gramov. Dnes má takmer dve kilá. Ešte pol kila a mamička si ju bude môcť zobrať domov. Hranicou životaschopnosti je z medicínskeho hľadiska 500 gramov.
Dieťa s najnižšou hmotnosťou, ktoré vôbec prežilo, bolo zatiaľ 370-gramové bábätko v USA.
Primár sa zastaví pri Michaelke. Narodila sa len pred niekoľkými dňami – v 24. týždni tehotenstva. Ďalší novozámocký zázrak. Najťažší boj o život už, zdá sa, vybojovala. Má 780 gramov. Mamička visí očami na lekárovi.
„Vyzerá to veľmi dobre, pľúca sú fantasticky nádejné. Nejdeme k horšiemu. Po vizite si ju budete môcť pohladkať a chytiť za ručičku,“ sľubuje mamičke.
Mladá žena, ktorá potratila už niekoľko ráz vo vysokom štádiu tehotenstva, sa skláňa nad skleneným prístrojom a prihovára sa dcére.
„Vydrž, Michaelka, tešíme sa na teba. Vydrž.“
„Mnohí sa čudujú, že sa s deťmi rozprávame. Zdá sa im, že také 700-gramové bábätko nevníma. To je omyl. Existujú celé štúdie o tom, čo cítia deti, ktoré sa narodia v 24. týždni tehotenstva,“ hovorí primár.
„Pred vyše mesiacom som to videla v televízii. Seriál Pohotovosť som pozerala ešte s Michaelkou v brušku. Navždy mi v mysli utkvel diel, kde sa mladým manželom narodilo dieťa v piatom mesiaci. Nemalo však šancu prežiť. Bolo ako bábika a oni sa s ním celé hodiny rozprávali. Ako v tranze som pozerala, keď ho sestrička odpojila od prístrojov a dala rodičom, aby sa s ním rozlúčili. Keď ho vložili do rúk matke, vošlo sa jej do dlane. Bolo také drobučké ako moja Michaelka,“ prehĺta slzy mamička a opäť sa skláňa nad dcérou obklopenou prístrojmi.
„Ja som to zažil na vlastné oči pred 25 rokmi, keď som bol v USA na stáži ako začínajúci pediater. Lekár odpojil dieťa od ventilátora a dal ho skonať do náručia matky. Vtedy som uznávanému profesorovi neonatológie povedal, že je to hlúposť. Keď som sa vrátil na Slovensko, našiel som doma hrubú obálku. Bola plná prác psychológov a iných odborníkov na túto tému. Tie články ma presvedčili. V socialistickej krajine nás to nikto takto neučil, bolo to nevídané. Dokonca v celej Európe všelijaké kapacity radili matkám, nech odídu z nemocnice domov, aby sa netrápili pohľadom na svoje deti. Robili sme veľkú chybu. Štatistiky ukázali, aké ťažké frustrácie trápili celé roky matky, ktoré opustili svoje dieťa v čase, keď zomieralo. V tomto duchu sme zmenili prístup k matkám. Samozrejme, vždy rešpektujeme želanie každej matky,“ hovorí primár Bauer.
Keď bábo chce,pošle do hája aj primára
Bábätká na jednotke intenzívno-resuscitačnej starostlivosti sú obklopené prístrojmi, ktoré im dokážu poskytnúť maximum toho, čo by dostali v tele matky. Kvalifikované neonatologické sestry už takmer dokonale poznajú aj ich „reč“.
Mária Sádovská robí pri novorodencoch už dvadsiaty piaty rok. „Je to krásna práca, nosím si ju však aj domov. Neustále striehnem, či sa neozve poplašný tón z prístrojov.“
Sestra Zuzana Zeleňáková sa rozpráva s Izabelou z Komárna. Má dvetisíc gramov, ešte mesiac mala byť v maternici. Lekári sa v jej prípade museli rozhodnúť veľmi rýchlo. Mamička mala vážnu diagnózu, takmer umierala, Izabela by zomrela. Z celej nemocnice zbierali pre ňu krv a lieky, aby ju zachránili. „Z najhoršieho je vonku, dýcha už sama, ale kedykoľvek môže prestať dýchať,“ hovorí Zuzana, ktorá sa stará o jej komfort. Vie presne, kedy čo potrebuje a kedy už má dosť tej starostlivosti naokolo. Psychicky, motoricky a vegetatívnymi príznakmi dá najavo, ak nemá komfort.
„Ak dieťatko zdvihne rúčku smerom hore, znamená to – prestaňte, dajte mi pokoj, choďte preč, do hája. Vtedy k nemu nepustím ani doktora, aby ho vyšetril, ani primára na vizitu. Ono by to zvládlo, ale minulo by si dôležitú energiu na nepodstatné veci. Tú potrebuje na dýchanie a na život,“ hovorí sestra Zuzana.
Ak mamička nemôže zostať s bábätkom v nemocnici, dostane jej dieťa na ušká walkman. Znie mu z neho klasická hudba alebo celkom obyčajná rozprávka, ktorú číta mamička. Jej hlas bábätko vždy upokojí.
Máme na to dosť peňazí ?
Liečba na jednotke intenzívnej a resuscitačnej starostlivosti pre predčasne narodené deti stojí strašne veľa. Len jedna ampulka prípravku na podporu činnosti pľúc stojí okolo 16-tisíc korún. Na prežitie je takýchto injekcií potrebných niekoľko. Primár sa pýta: To mu ju nemám dať?
„Prichádzajú sem mamičky z Trnavy, Galanty, Komárna. Riaditeľ nemocnice síce podporuje novorodeneckú kliniku, ale raz môže právom povedať – Ferko, nehnevaj sa, ale naša nemocnica musí zabezpečiť v prvom rade slepé črevá, žlčníky, infarkty a deti – novozámocké. A tak my sa musíme skladať po pár korunách v nadácii, aby sme vyzbierali peniaze na vysokofrekvenčný ventilátor. Veď to nie je nadštandard. To je pre deti, aby neumierali a neostali navždy postihnuté,“ hovorí MUDr. Bauer. Už len v krajinách tretieho sveta sa ešte stále vedú diskusie na tému, či máme právo zachraňovať takéto nezrelé deti. Padajú otázky typu – koľkým z desiatok tisíc detí, ktoré denne na celom svete umierajú, by tieto peniaze mohli zachrániť život? Primára Bauera nie je problém takouto otázkou nahnevať. Zvýši hlas: „Nie je pravda, že nie sú peniaze. Akým právom táto vláda kašle na svoje deti? V Portugalsku sa dáva do zdravotníctva na jedného občana päť ráz viac peňazí. Naši ministri a úradníci sa prevážajú na drahých autách, ale na prístroj, ktorý by zachraňoval deti pred smrťou, nemáme. Nikto ma nepresvedčí, že by sa tieto peniaze nenašli.“
Odborníci však poukazujú ešte na závažnejší problém. Aké neviditeľné jazvy zanechal predčasný pôrod na dušiach týchto detí? Psychológovia predpokladajú, že vytrhnutie dieťaťa z bezpečia matkinho tela do chladu intenzívnej starostlivosti v spleti hadičiek a pípajúcich prístrojov o tri mesiace skôr musí zanechať následky na ich budúcom psychickom živote.
„Všetky predčasne narodené deti sú do šiestich rokov podrobne sledované. Pani redaktorka, ja vás nepustím domov skôr, kým vás nepresvedčím o tom, že mám pravdu. To ich máme radšej nechať zomrieť? Videli ste, ako sa s nimi naše sestry rozprávajú? Mamičky môžu prísť za svojimi deťmi v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Dospelí po infarkte majú tiež vyrátanú štatistickú prognózu, že jedna tretina z nich zomrie, jedna bude mať nižšiu kvalitu života a jedna tretina zomrie. Povedal by lekár nejakému dospelému, že je vhodnejšie nechať ho tak, lebo takáto je štatistika?“
Politici – plné ústa rodinnej politiky
Úmrtnosťou novorodencov 5,14 promile na tisíc pôrodov sa Slovensko zaraďuje medzi krajiny s nízkou starostlivosťou o matku. To je neodškriepiteľné číslo. Vo vyspelých európskych štátoch dosahuje úmrtnosť detí okolo dve promile. Sociológovia, lekári, psychológovia a iní odborníci vidia príčiny tohto stavu na Slovensku v malej pozornosti štátu i zdravotníctva o matku.
Politici majú krátko pred voľbami vždy plné ústa rodinnej politiky – sľubujú takmer všetko – predĺženie materskej dovolenky, prídavky na deti, z dielne KDH dokonca vyšiel nedávno návrh na povinnú kúpeľnú liečba pre matky s dvoma deťmi.
Primára Bauera ide z takých rečí poraziť. „Spoločnosť ani zdravotníctvo nepreferuje deti. To je dokázateľné. Pritom práve pre spoločnosť je veľmi dôležité kvantum a kvalita novej generácie. Ešte pred 35 rokmi sa u nás na 1000 obyvateľov narodilo 20 detí, v súčasnosti je to len jedenásť. Preto sa musíme usilovať udržať pri živote každé narodené dieťa. Na to však potrebujeme špecializované centrá s prístrojovým vybavením a perfektne pripravenými vyškolenými odborníkmi. Nesmieme bezradne zložiť ruky do lona a čakať, pretože nás predbehne celý svet. Pomaly vymierame. Keď to vezmeme sucho ekonomicky, o desať rokov naozaj nebude mať na nás kto pracovať. Nijaký vládny program starostlivosti o matku a dieťa neexistuje. Nemocnice nemajú potrebné prístroje na diagnostikovanie vývoja plodu, mnohé ambulancie nemajú dokonca ani ultrazvukový prístroj. Pôrodníci majú bežne staré sonografy. Ja chcem od nich, aby určili, či dieťa nemá vrodenú vývojovú chybu, a oni niekedy nezistia, že ide o dvojičky. Aj to sa už stalo. V nemocniciach chýbajú moderné inkubátory, ktoré nespôsobia, že deti v nich oslepnú a ohluchnú, tak ako sa to stávalo v 60. rokoch.“
Na Slovensku sa na dýchanie pre novorodencov používajú klasické respirátory. Vo svete ich už pred desiatimi rokmi vymenili za vysokofrekvenčné.
„Predčasne narodené deti na klasickom prístroji zomrú, na vysokofrekvenčnom sa zachránia. Ako šéf neonatológov na Slovensku som nenašiel nikoho, koho by som presvedčil, aby aspoň jediný takýto prístroj zakúpili aj na Slovensko. Stojí vyše 800-tisíc korún. Američania nám ho požičali. V priebehu piatich týždňov zachránil dve deti, ktoré by za použitia klasickej ventilácie neprežili. Za dva mesiace pomohol zachovať život ďalším trom rizikovým deťom. Tento zázračný prístroj uľahčujúci detičkám dýchanie sme chceli kúpiť, lenže odkiaľ naň vziať peniaze, keď stojí 870-tisíc korún? Spoliehať sa na príspevok od štátu nemôžeme. Zatiaľ jediným naším východiskom je nadácia Novorodenec. Keby sme nemali z nej prostriedky, ktoré môžeme okamžite použiť na kúpu chýbajúcich súčiastok, už by niektoré prístroje nefungovali. Posielajú nám tam peniaze ľudia, o ktorých sme si mysleli, že majú sotva na stravu,“ hovorí primár.
Jedným dychom však vzrušeným hlasom dodáva, že na nadáciách a šľachetných ľuďoch zdravotníctvo stáť nemôže.
Na základe dlhodobých výborných výsledkov v prežívaní extrémne nezrelých jedincov zaradili novorodenecké oddelenie v Nových Zámkoch medzi päť perinatologických centier na Slovensku. V Nových Zámkoch sa stretávajú najväčšie svetové kapacity z oblasti neonatológie a perinatológie.
Nie je im to však veľmi platné, keď nemajú prístroje, ktoré by potrebovali. „To, že je na našom oddelení pribitá už tretí rok tabuľka Perinatologické centrum, Neonatologická klinika Trnavskej univerzity, a už druhý rok sme výukovou klinikou, znamená, že niektoré záležitosti sa dajú riešiť o trochu ľahšie, ale problémy súvisiace s nedostatkom finančných prostriedkov neobišli ani toto špecializované pracovisko.“
Sangvinik a cholerik, len nie flegmatik
Neonatológovia, odborníci zaoberajúci sa predčasne narodenými deťmi a novorodencami, sa už pred štyrmi rokmi snažili presvedčiť ministerstvo, aby sa na Slovensku vytvorilo päť takýchto centier.
„Ministerstvo súhlasilo, ale to je všetko. Nič sa neurobilo, sú len na papieri. Aby mohli fungovať, treba ich vybaviť prístrojmi. Dať do nich peniaze. Národný perinatologický program sme odovzdali pred rokom na ministerstvo.“
Keď pred týždňom navštívil minister zdravotníctva so svojou početnou suitou novozámockú nemocnicu, zastavil sa aj na novorodeneckom oddelení.
„On je pôrodník, gynekológ. Tak som mu opäť pripomenul náš program, aby vedel, že tam niekde v šuplíku leží,“ hovorí primár Bauer.
„Áno, aj som trocha zvýšil hlas. Vykričal som mu, čo ma trápi. Táto spoločnosť je egoistická a dvojnásobne voči malým deťom. Tie sú jednoznačne diskriminované. Kto sa ich má zastať, ak nie my, ak nie ja? Nemôžem sa zmieriť s myšlienkou, ktorú šíria iní ľudia na iných miestach, že dieťatko s hmotnosťou nižšou ako tisíc gramov neprežije, že je zbytočné zaoberať sa ním, pripájať ho na prístroje a liečiť ho. Nestotožňujem sa s tvrdením niektorých lekárskych kruhov, ktoré sa domnievajú, že tieto malé deti treba pustiť, nech odídu. Naše dokumenty vychádzajú z toho, že hranica prežitia je okolo 28. týždňa, ale videli ste Emušku? Narodila sa ako 480-gramová dieťa v 24. týždni a je úžasná.“
Sestry, lekári, celý personál však tvrdí, že úžasný je ich primár. Svojím entuziazmom a optimizmom nakazí všetkých. Keď nedávno žiadal od sanitárov, aby namontovali transportný inkubátor do sanitky, povedal mu šéf sanitných vozidiel, že to nejde.
„Že to nejde? Dospelí sa budú prevážať a moje deti nie? Taký világoš bude, keď to nebude! Päťstogramový občan je taký istý občan, ako ste vy,“ kričal primár na celú nemocnicu. A vraj to hneď išlo.
Zostane Bauerov sen len na papieri?
Primár František Bauer sa ešte raz vracia k štatistike, s ktorou sa nechce zmieriť. „Naschvál nebudem hovoriť, ako je to v Japonsku či Amerike. Porovnajme sa so susednými Čechmi – v 90. rokoch sme mali novorodeneckú úmrtnosť takmer rovnakú. Dnes sme ďaleko za nimi. Česi urobili neuveriteľne veľký krok, keď v roku 1993 ich vláda schválila národný perinatologicko-neonatologický program. Dnes tam až 90 percent rizikových detí prevážajú ešte v maternici matky na špecializované vysokoodborné pracoviská, kde je väčšia šanca na ich záchranu. Maternica je totiž najlepší inkubátor a sanitka. U nás sa do špeciálnych centier dostane pred pôrodom asi polovica problémových novorodencov. Za 180 miliónov korún je možné vybaviť päť centier, a tak ako to dokázali Česi, za niekoľko rokov znížiť úmrtnosť. Česi sú v súčasnosti na úrovni Japoncov a Američanov, ktorí to robia už vyše 20 rokov.“
Vážnym hlasom primár hovorí, že je ochotný za to aj štrajkovať pred parlamentom a ministerstvom.
„Nie za zvýšenie platov. Ale za tie moje detičky. Nepoznám väčší dar, ako je život. Viete, keby sa mi podarilo presadiť tento môj sen, hoci by ma za tie moje reči hneď zajtra odvolali z funkcií, to by bol najkrajší záver mojej kariéry, akú by som si vedel predstaviť.“
* * *
Primára volajú na oddelenie. Už x-tý raz si znova oblieka biely plášť.
Ešte medzi dverami zopakuje: „Ja ale tie peniaze zoženiem. Moji pacienti musia dostať všetko, čo potrebujú. Tejto ambície sa nikdy nevzdám. Keď viem, čo by mojim deťom pomohlo, nemám sa o to pokúsiť? Mám to nechať tak?“ pýta sa.
EVA HRDINOVÁ
