Dvojičky v noci pripomenuli dva svetelné lúče.
"Gordon Aamoth, Edelmiro Abad, Maria Rose Adadová..." číta Josephine Acquaviva prvé mená obetí 11. septembra. Veľmi sa premáha a snaží sa potlačiť plač. Keď má prečítať meno svojho 29-ročného syna Paula, nevydrží a rozplače sa. "Máme ťa radi, nezabudneme," dodáva a odchádza z pódia na dne rozostavanej diery, ktorá zostala po dvojičkách.
Podobný scenár sa v sobotu dopoludnia opakoval 200-krát. Mená 2 749 ľudí, ktorí zomreli v dvoch mrakodrapoch Svetového obchodného centra, čítali po dvoch ich rodičia a prarodičia. Niektorí sa držali do konca, iní len s námahou hľadali silu na ďalšie meno. Mnohí mali so sebou fotku v rámčeku, na tričku či na odznaku.
Niet slova pre rodiča, čo stratí dieťa
Čítali takmer tri a pol hodiny. Meno po mene. Z reproduktorov bolo počuť španielske, ruské, francúzske, židovské, arabské či obyčajné americké priezviská. Viac ako tisíc rodinných príslušníkov ich počúvalo v jame, ktorá sa stala cintorínom. Do dvoch bazénov hádzali kvety, na kraj kládli odkazy. Objímali sa, plakali. Tiekli litre sĺz. Plakali aj tvrdí muži, s tetovaniami a vyholenými hlavami, v uniformách.
"Dieťa, ktoré stratí rodičov, je sirota. Muž, ktorý stratí ženu, je vdovec, žena, ktorá príde o muža, vdova. Pre rodičov, ktorí stratia deti, meno neexistuje. Niet slova, ktoré by vystihlo túto bolesť," povedal starosta New Yorku Michael Bloomberg na začiatku spomienky a vzápätí vyhlásil prvú minútu ticha.
Bolo presne 8:46, čas, keď narazilo do prvej veže dvojičiek prvé lietadlo unesené teroristami z al-Káidy. Dolný Manhattan bol nepredstaviteľne tichý. Mobilný telefón, ktorý zazvonil mužovi so šatkou s americkou vlajkou, kričal ako siréna. Jeho manželka s fotkou mladého požiarnika na tričku sa naňho prísne pozrela. Potom sa rozozneli zvony a bubny. Obaja začali plakať. Tak sa to zopakovalo ešte tri razy, v čase nárazu druhého lietadla, a potom, keď veže padali.
Politici zostali doma
Za posledné dva roky sa veľa zmenilo. Ground Zero už nie je jama, kde vlani vietor rozfúkaval prach. Idú tu koľajnice metra, ktoré tu má opäť stanicu. Stavia sa nový mrakodrap.
Hoci scenár spomienky sa veľmi nemení, boli tu novinky. Žiadni politici. Okrem Bloomberga tu bol ešte guvernér New Yorku Pataki a bývalý starosta Giuliani. Kandidáti na prezidenta zostali doma. Mnohí príbuzní majú i tak pocit, že ich tragédiu si kradnú na svoje kampane.
Na prvý pohľad prišlo menej rodinných príslušníkov a okrem smútku bolo počuť aj hnev. Objavili sa demonštranti. Najčastejšie protestovali proti vojne v Iraku. Opakovali, že obete z 11. septembra by nechceli, aby v ich mene zomierali nevinní. Niektorí rodičia však zjavne nesúhlasili.
Spomienka na 11. september už nie je jednotnou prehliadkou odhodlania ochrániť Ameriku, ako to bolo po útokoch či ešte vlani. Na jednom z mrakodrapov, ktoré stoja nad Ground Zero, viala obrovská americká vlajka a pod ňou nápis Nikdy nezabudneme. Na druhý však vylepili odkaz: Nie vojne, zastavte zabíjanie.
Rozdiely bolo počuť aj pri čítaní mien. Niektorí hovorili, ako im ich syn či dcéra chýbajú, že ich stále milujú. Iní pridávali patriotické Boh žehnaj Amerike. Jedni mali americkú vlajočku, iní odznak mierového hnutia.
Tretí pohreb bez tela
Jedno sa však nemení: 11. september - to sú hlavne príbehy 2749 obetí. "11. september je dátum nášho zoznámenia a aj dátum smrti môjho manžela," hovorí Monika Ikem, ktorá založila nadáciu September's Mission. "Často myslím na to, čo by bolo, keby žil. Azda by sme mali deti. Teraz je mojím dieťaťom nadácia." Vysoká, pekná blondína má v ruke svadobnú fotku. Boli spolu len dva roky. Tri roky už žije bez neho.
Dospelí sa väčšinou priznávajú, že časom zvládajú situáciu lepšie. Snažia sa so stratou vyrovnať. "Je to ako pohreb. Už tretí za sebou," hovorí Catherine Aukland. Vo vežiach stratila brata. "Je to pohreb bez tela. Dodnes ho nenašli." Nenašli až 40 percent obetí. A už ich nikdy nenájdu. Na budúci rok sa dole nedostane nikto. "Preto to bolo pre nás také dôležité. I keď sa tu už stavia, ešte stále sme tam boli. Vieme, že to bolo posledný raz," hovorí Catherine.
Spoza plotu vychádza množstvo detí. Mnohé ešte poriadne nechodia. Kým dospelí traumu postupne spracúvajú, ony ju nanovo prežívajú. Tak ako rastú, chápu viac, čo sa stalo. "Je to z roka na rok horšie. Asi preto, že si to viac uvedomujem," hovorí 13-ročná Danielle Tissette. "A to sme tu stratili len strýka."
2990 sirôt
Až prednedávnom sa podarilo získať približné číslo detí, ktoré v dvojičkách stratili jedného z rodičov. Po troch rokoch vedia, že z 2749 obetí bolo až 1 459 rodičov. Mali 2990 detí. Nevedia však, čo s nimi bude. 11. september je podľa lekárov jedinečný. Nedá sa porovnať s leteckými nešťastiami ani s vojnou. Deti vidia symbol dvojičiek na každom kroku, smútok prežívajú verejne. Za ich rodičmi plakali tisícky ľudí, ich tváre vidia v médiách.
Aspoň na jeden deň boli v sobotu najväčšími hrdinami zase hasiči. Stovky ľudí, čo sa prišli len pozrieť, mali tričká či šiltovky so skratkou FDNY: Newyorskí hasiči. Skutoční muži v uniformách každú chvíľu salutovali, pochodovali, ale aj podávali ruky ľuďom, ktorí sa ich chceli len dotknúť a poďakovať.
"Môj brat bol skutočný hrdina. Už 19 rokov bol požiarnikom a potom tu zomrel," hovorí Jessica. Na tričku má odznak s jeho fotkou. Hasiči boli jediní, ktorí mali výnimku pri čítaní. Na rozdiel od ostatných, ktorým čítali iba meno, pri nich povedali hasič. "Neexistuje iné miesto, kde by som dnes mohol byť. Stratil som tu päť najlepších kamarátov," hovorí fúzatý požiarnik Chris Lindberg. Podáva si ruku s hasičmi z garáže číslo 10, ktorá bola vedľa dvojičiek. Tam zomrelo len 6 hasičov. U nich viac ako 10. "My sme sem prišli neskoro. Stihli sme vbehnúť dnu, mnohí však nestihli vyjsť von."
FOTO - REUTERS
Spomienky v jame.
Hrdinami soboty boli hasiči a deti.
Autor: New York
