Nebolo jednoduché presvedčiť Borisa Farkaša na rozhovor na tému, prečo on, vlani ocenený (už druhý raz) ako najlepší slovenský divadelný herec, už takmer pred rokom zmizol z javiska. Presvedčiť ho, že dôvod, prečo sa s ním chceme stretnúť, nie je túžba po senzáciách. Že sa nebudeme sa vŕtať v chorobopise, ale rozprávať sa o životnej skúsenosti, ktorou prešiel. Lebo, o čom inom už môže byť zmysluplnejší rozhovor? Najmä, keď možno pomôže tým, ktorí na podobný zákrok čakajú, alebo sa naň odhodlávajú. Boris nakoniec so stretnutím súhlasil, vymedzil však okruh tém, o ktorých hovoriť nechce. Rešpektovali sme to.

Operovali vás v januári, v divadle však nehráte oveľa dlhšie.

Našťastie, riaditeľ Astorky Vlado Černý pochopil, že človeka, ktorý čaká na operáciu a odďaľujú ju, nemožno nútiť, aby hral. Najmä, keď mu to ani lekár neodporúča. Nie z mojej viny sa čakanie na operáciu predlžovalo. V bratislavskom ústave srdcovo-cievnych chorôb operujú ľudí, ktorých už dovezie sanitka, nie ktorí v nemocnici „polámu“ kondičný bicykel. Ja som aj hovoril, že som zdravý nemocný. Choroba moju prácu dlho neovplyvňovala. Naozaj platí, že chorý človek vyjde na javisko a nič mu nie je. Preniesol som si to aj do iných fyzických činností. Napríklad na chalupe som rúbal drevo, a vtedy ma tiež nič netrápilo. Alebo som začal chalupu maľovať. Akonáhle som prestal, mal som problémy. Pustil som sa znovu do práce a bol pokoj. Ťažkosti som mal pri oddychovaní. Dva dni som ťahal ako kôň a potom si povedal, teraz si dám dva dni pauzu. A práve tie dva dni neboli dobré. Nevedel som sa poriadne nadýchnuť. Akonáhle som sa znova do niečoho pustil, problémy zmizli. V decembri som aj odohral zopár predstavení, lebo mi bolo trápne, že nehrám, a pritom som vlastne „práceschopný“. Hral som dokonca aj Matku, čo je ťažké, takmer trojhodinové predstavenie, a zvládol som to. Mohol som teda hrať, ale nie všetko a nie tak často, ako keď som bol zdravý. Lenže stále tu cítime predpisy, ktoré som nevedel pochopiť, ešte keď som bol na Novej scéne. Vtedy som mal problémy s meniskami. Boli predstavenia, ktoré by som bol zvládol, ale úradníci tvrdili, že to nejde. Buď zahráš všetky, alebo nič, choď na péenku!

Raz som sa rozprávala s mladým dievčaťom, ktorému transplantovali srdce. Vtedy sa ešte transplantácie na Slovensku nerobili a lekári jej rodičom povedali, že niet pomoci. Oni však odmietli vzdať sa a napokon sa podarilo dosiahnuť, že ju operovali v Čechách. Hoci sa stalo, po čom najväčšmi túžila, keď zazvonil telefón – teraz je tá chvíľa – bol to vraj hrozný šok. Ako ste vy prijali správu, že „už je to tu“?

Bol som odhodlaný dať sa operovať čo najskôr, ale polovica lekárov bola proti. Vraj, načo, keď mám zatiaľ dobré výsledky. Či som už odpadol? A čo keď odpadnem v lese? Tak nechoďte do lesa sám. Spýtal som sa, koľko to môže trvať. Možno rok, možno päť. Lenže, takto žiť je strašné. Čo získa človek odkladom, keď sa necíti byť celkom fit? To, že jedna strana odborníkov bola za odklad zákroku, ma zviklalo. Na druhej strane môj ošetrujúci lekár a priateľ docent Andrej Dukát, ktorý chorú chlopňu sledoval roky, mi v lete oznámil, že operácia je potrebná čo najskôr. To bol tiež trochu šok, ale nemal som dôvod neveriť mu. Myslel som si, že ma budú rezať už v septembri, ale ochorel som, v októbri som bol na predoperačnom vyšetrení, ale kvôli „dobrej kondícii“ som šiel zasa domov.

Keď som v januári konečne naozaj išiel do nemocnice, bol som už so všetkým vyrovnaný. Vravel som si, mám štyridsaťšesť rokov, čo budem špekulovať? Som za polovicou života, tak si tú časť, čo mi zostáva, skvalitním.

Je umelá srdcová chlopňa veľká zmena?

Človek musí až do konca života brať každý deň lieky, byť k sebe opatrnejší, ale dá sa na to zvyknúť. Moja filozofia je teraz asi taká – aby som sa cítil lepšie, musím si aj čosi odoprieť.

Čo sa vám vybaví ako prvé, keď sa spýtam na operáciu?

Že som prišiel do nemocnice a tá nemocnica je čistá. Ústav srdcovo-cievnych chorôb je na úrovni západných nemocníc. Keďže som mal „šťastie“ zotrvať zopár dní v nemocnici v Štokholme, môžem porovnávať. S odstupom času môžem povedať, že samotná operácia nie je nič komplikované, väčšiu bolesť človek cíti, len keď kašle. Druhý deň sa ide sám umyť. Nútia tam pacientov pohybovať sa kvôli kondícii, aby nedostali preležaniny či zápal pľúc. Na štvrtý deň sa už behá do schodov. Teda chodí, hoci mne sa stalo, že som raz aj vybehol, celkom som zabudol, že som bol operovaný. Srdce mi začalo biť až v hlave a chvíľu mi nebolo všetko jedno.

Zblížili ste tam s niekým?

Veľmi som sa skamarátil so sestričkami. Som nočný vták, tak som s nimi po „večierke“ debatoval. Asi takého pacienta ešte nemali, čo by s operovaným srdcom nechodil spať o deviatej. A tiež s mojím skvelým chirurgom Petrom Verchovodkom, ktorý sa o každého pacienta stará každý deň od operácie až do jeho odchodu z nemocnice.

Dennodenne počúvame katastrofické scenáre o našom zdravotníctve. Pocítili ste to aj na vlastnej koži?

Nie. Aspoň nie v ústave, kde ma operovali. Aj keď možno to trošku súvisí s tým odkladaním, že veď ešte do vás nemusíme investovať, zatiaľ máte kondíciu, bezprostredne nehrozí, že umriete na chodníku.

Vstupovali ste si po operácii do svedomia, plánovali, čo zmeníte na živote? Ako vyzerajú vaše dni?

Viem, čo nesmiem. V podstate sa však toho až tak veľa nezmenilo. Ani nechcem, aby sa niečo zmenilo. Pokiaľ môžem, ráno dlho spím. Nemám však dôvod ležať celý deň v posteli, naopak, musím chodiť na prechádzky, cvičiť. Už som bol aj v dabingu, ale nestresujem sa. Nechodím tam ako na klavír, nie som seriálový herec, radšej čakám, kým mi niekto ponúkne film. A ešte mám podmienky, aby sa povedzme v tých filmoch neodtŕhali hlavy a aby o niečom hovorili.

Môžu si herci klásť podmienky? Myslela som, že naopak, obchádzajú hlavy dabingových štúdií, aby im dali zarobiť.

Ide o to, ako si kto vymyslí svoj život. Či musí mať každý druhý rok nové auto, či chce raz žiť v dome, a nie v paneláku, chodiť každý rok na exotickú dovolenku. Ja mám o živote iné predstavy.

Rodina na vás netlačí?

Tak zle na tom nie sme, aby sme nemohli mať na obed to, na čo máme chuť. Myslím, že to, čo potrebujeme, máme, a na prepych si nepotrpíme. Ani deti.

Ako sa vám žije toľké mesiace bez javiska?

Nič mi to nerobí, ani sa mi tam zatiaľ nechce vrátiť.

To nemyslíte vážne. Všetci divadelní herci vždy zdôrazňujú, čo pre nich javisko znamená, a nech majú akýkoľvek problém, tam zabudnú.

To som tu spomenul aj ja, ale zatiaľ ma to neláka. Môj chirurg Peter Verchovodko mi povedal, že operácia ma obohatí, že sa budem pozerať na svoje povolanie celkom inak. Vraj budem lepší herec. Uvidím. Zatiaľ počkám.

Nemôže to čakanie súvisieť so strachom? Človek sa po operácii bojí zaťažovať organizmus.

Keby to bolo nevyhnutné, išiel by som hrať, ale určite nie inscenácie, v ktorých zhodím dve kilá.

Nebolo vám ľúto, že ste kvôli rekonvalescencii prišli o zájazd Astorky do New Yorku?

Vôbec nie, ani nápad – musel by som hrať! Ale vážne. Myslím si, že týždňový zájazd do USA je únavný aj pre úplne zdravého človeka.

Vždy ste sa zaujímali o spoločenské a politické dianie. Ako je to teraz? Máte viac času, sledujete ho o to pozornejšie, alebo sa vám spory a kauzy javia ako malichernosti?

Odporúčali mi, aby som to bral ako malichernosti, ale povaha sa nedá z človeka vyoperovať. Myslel som povedzme na to, že keď nastane v rezorte zdravotníctva ešte hlbší úpadok, čo keď nebudem môcť dostať lieky, ktoré potrebujem? Po každých voľbách sme mali to, čo sme si zvolili, načo sa vyhovárať. Ja som chcel túto vládu, pretože som nechcel tú minulú. A nechcem ani, aby sa vrátila. Príčinou toho, ako žijeme, je aj to, že aj my, občania, nie sme voči sebe čestní. Vidíme korupciu, ale rozhorčujeme sa len v krčmách, pri televízii alebo v Čiernej skrinke rádia Twist. Aj preto, lebo tiež nie sme všetci čistí. Ja po operácii potrebujem kúpele, ale môžem ich dostať od poisťovne až v júli, aj keď odborníci tvrdia, že by som ich mal dostať do dvoch mesiacov. Neostáva mi nič iné, len urobiť si protekciu na ministerstve zdravotníctva, alebo podplatiť riaditeľa kúpeľov, prípadne si zaplatiť liečbu sám. Nevidím na to dôvod, pretože poistenie si platím pravidelne už vyše 20 rokov, ale keď si uvedomím, že operácia srdca je predsa len závažnejšia ako operácia odstávajúcich uší, začínam uvažovať, či neobetujem etiku za doliečenie životne dôležitého orgánu. A potom si zas poviem, ale čo ostatní, ktorí nemajú známosti na ministerstve… Platíme štátu čoraz viac, ale nedokážeme ho prinútiť, aby sa o nás postaral. Zistili sme, že ani zmena vlády nič nerieši. Ja som trpezlivý, lebo mám možnosť pracovať, ale za mesiac v nemocnici som stretol ľudí, ktorí sú po operácii srdca šťastní, že budú dlhšie žiť, len nevedia z čoho.

Človek, ktorý prekonal hraničnú životnú situáciu, často akoby sa oslobodil, nebojí sa vravieť aj nepríjemné veci do očí. Alebo naopak, povznesie sa, čo sa budem rozčuľovať. Ako je to s vami?

Ak niekto mával nad vecami rukou pred operáciou, bude aj po nej. Lekár mi môže odporučiť, že pre srdce bude lepšie, ak tou rukou mávnem, ale podľa mňa by to bola hlúposť. Lebo sú veci, o ktorých hovoriť treba, a keď o nich hovoriť nebudem, budem sa vnútorne trápiť. Pre moju povahu je lepšie dať najavo, čo cítim. Možno veľa vecí zaťažuje srdce práve preto, že človek nevie o problémoch hovoriť, lebo sa hanbí, je mu niekoho ľúto, bojí sa, že si pokazí vzťahy. Ale keď ide proti sebe, raz sa to niekde odrazí, a nikdy nie v dobrom.

Napriek tomu, čo ste povedali, predsa len, kedy vás znova uvidíme na scéne?

Plán sa robí na dva mesiace dopredu. V januári som bol operovaný, dva mesiace treba na základnú rekonvalescenciu. Takže, teoreticky by som mal nastúpiť od apríla. Lenže ešte musím absolvovať tie nešťastné kúpele.

Možnože po kúpeľoch, keď uplynie viac času, sa vám za javiskom začne cnieť.

Dúfam. Ja som vždy hral naplno a rád. Lenže sú isté veci, ktoré ma v divadle trápia. Nechcem o nich hovoriť. Možno aj preto sú moje pocity, aké sú.

Nechcete byť konkrétny. Nie je to v rozpore s tým, čo ste pred chvíľou povedali?

Výhrady nechcem zverejňovať skôr, kým si ich nevydiskutujem. Naopak by to nebolo fér. Môžem sa mýliť.

Okrem divadla ste kreslili karikatúry, fotografovali, písali poviedky, aforizmy, režírovali. Keď teraz nehráte divadlo, venujete sa aspoň týmto činnostiam?

Asi som podvedome prijal, čo mi odporúčali lekári – robím len to, čo zvládnem. Nechce sa mi hrať, fotoaparát leží na polici, nekreslím. Len si tak žijem.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ