Najčerstvejšia správa, ktorá ma potešila, je, že kolegyňa Anička Šišková dostala Českého leva. Vo filme Musíme si pomáhať ma však veľmi potešili aj výkony Martina Hubu, Csongora Kassaia, a predovšetkým Bolka Polívku. Aj vďaka nim sa mi film páčil.

Ak obídem skutočnosť, že som sa stal riaditeľom Sociálnej poisťovne, a mám tak možnosť priamo zasahovať do dôchodkovej reformy, v osobnom živote ma v poslednom čase najviac potešilo, že celú našu rodinu obišla chrípka a tešíme sa dobrému zdraviu. Radosť mi spôsobilo aj počasie. Keďže konečne nasnežilo, mohla si ísť manželka so 17-ročným synom riadne zalyžovať.

Sú to dve veci. Veľmi ma potešilo, že som mohla vidieť New York a že Anička Šišková dostala leva. Trošku kalu do tejto radosti priniesol fakt, že som si v New Yorku nechala svoj krásny fotoaparát.

V poslednom čase ma mimoriadne potešili, obohatili a naplnili dve skúšobné obdobia v Čechách. Profesionálne aj osobne. Najprv to bola práca na Variáciách na chlast, ktoré sme napísali spolu s Bolkom Polívkom a na konci januára odpremiérovali v jeho divadle v Brne. Druhým zážitkom bolo len pred pár dňami skončené obdobie v česko-slovenskom divadle Reduta v Prahe. Išlo o divadelný projekt DOM, moju vlastnú adaptáciu, a výklad Lorcovej Bernardy Alby.

Tento týždeň ma mimoriadne potešilo, keď som z autorádia zo stanice National Public Radio, čo je v USA veľmi populárna rozhlasová stanica, počula koncert v podaní Košickej filharmónie. Keďže som rodáčka z Košíc, v tom momente mala moja jazda večerným Jacksonvillom úplne iný náboj. Bol to pozdrav z diaľky, ktorý mi pripomenul vôňu domova, novoročné koncerty v košickom Dome umenia alebo chuť pečených gaštanov kúpených pred bratislavským Priorom, zvuk gitary pri táboráku. Slovensko si stále nosím v sebe. Koncert z rádia mi to veľmi naliehavo pripomenul. (uj, bd, jb)