Frankfurtský veľtrh 2003. FOTO - REUTERS

Arabský svet je tento rok hlavnou témou najväčšieho knižného veľtrhuOrganizátorom Frankfurtského knižného veľtrhu možno len gratulovať k nápadu urobiť ústrednou témou tohto ročníka arabský svet. Je to odvážne rozhodnutie v týchto časoch, keď sa imidž arabského sveta spája väčšinou s terorizmom. Je tu však jeden problém: arabský svet neexistuje, aspoň nie ako homogénny celok. Existujú síce arabské štáty, aj rôzne a porovnateľné, komplikované a nevypočítateľné arabské národy.

Ale arabský svet je koncept, utópia. Arabi to vedia a neradi to pripúšťajú. Takmer by sa dalo povedať, že sa zaprisahali, že sa nikdy nezjednotia, že nikdy neprehovoria jediným silným, presvedčivým hlasom. V arabskom svete nestoja rôzne politické systémy na tých istých štruktúrach. Čo majú spoločné ropné monarchie v Zálive s magrebskými krajinami, ktorých majoritní obyvatelia ani nie sú Arabi, ale Berberi? Čosi však tie štáty predsa len spája: nedostatok demokracie, rodinné právo, ktoré patrí k najzaostalejším na svete.

To je to negatívne. Pozitíva spočívajú v slávnej minulosti medzi deviatym a jedenástym storočím v epoche, epoche, v ktorej Arabi vyvinuli základy filozofie a vedy a ovplyvnili svet. Ďalším spoločným bodom je arabský jazyk, arabčina vzdelancov, jazyk Koránu, ktorým hovoria len elity, lebo každý národ má vlastné nárečie. No samotný islam je viac než spoločná črta: je to morálny referenčný rámec - no neuveriteľne skreslený a pokrútený politickými udalosťami posledných desaťročí.

Rozhodnutia komisára

Na knižný veľtrh (6. - 10. októbra) sú pozvaní predstavitelia týchto elít. Spisovatelia, ktorí píšu bez výnimky vysokou arabčinou. Väčšina z nich je z Egypta, nielen preto, že odtiaľ pochádza komisár veľtrhu, vymenovaný Arabskou ligou a Alescom (arabským Unescom), ale preto, že Egypt je odjakživa životným centrom arabskej kultúry a je považovaný za autentickú kolísku arabskej literatúry. Fatálny omyl nemeckých hláv veľtrhu spočíva v tom, že sa obrátili na štáty, a nie na autorov. Treba vedieť, že väčšina arabských spisovateľských zväzov je prepojená so štátom. Len Marockému zväzu spisovateľov sa podarilo vykĺznuť spod kurately vlády a paláca, no už nie spod kurately politických strán.

Štáty vyšlú len autorov, ktorí im nie sú nepríjemní. Lenže úlohou spisovateľa je práve byť kritický a nedržať sa žiadnej línie. Tú chybu najlepšie pochopíme, keď si predstavíme, že by sa niekedy medzi rokmi 1960 a 1980 Frankfurtský veľtrh rozhodol, že jeho ústrednou témou budú krajiny východného bloku. Pozvali by si len oficiálnych a vládam milých literátov. Disidenti by pochopiteľne zostali doma.

Päť krajín sa na tohtoročnom veľtrhu nezúčastní: Alžírsko, Maroko, Irak, Kuvajt a Líbya. Z rôznych dôvodov. Prípad Iraku je jasný, Kuvajt a Líbya uviedli finančné dôvody. Maroko a Alžírsko by chceli radšej figurovať nezávisle. Nevyhovujú im údajne jednostranné rozhodnutia egyptského komisára.

Existuje arabská literatúra alebo je v arabskom svete toľko literatúr, koľko je v ňom krajín? Literatúra je jazyk. Lenže čo s arabskými autormi, čo píšu napríklad po francúzsky alebo po holandsky? Kam ich zaradiť, navyše, keď ich západné publikum pozná viac než pozná tých, čo píšu po arabsky? Čo s Aminom Maaloufom, Assiou Djebbar, Fouadom Larouim či Drissom Chraďbim? Diela týchto autorov sú intenzívnym výrazom libanonskej, alžírskej či marockej reality. Aké miesto majú na tomto veľtrhu - uvedomme si, že autori píšuci v arabčine sa považujú za jediných legitímnych predstaviteľov arabskej kultúry a neuznávajú tých, čo píšu v iných jazykoch.

V arabskom svete sa dlhé roky najbúrlivejšie debatovalo práve o tejto otázke statusu a identity. Tie diskusie nemajú jednoznačný výsledok. No po arabsky píšuci autori sú čoraz znechutenejší: niektorí ich po francúzski píšuci kolegovia majú omnoho viac čitateľov a väčšiu medzinárodnú slávu. Pre západné publikum hrajú rolu sprostredkovateľov, mostu medzi svetmi. Arabofóni ich za to zatracujú, nadávajú im do "agentov Západu", v lepšom prípade do "exotických literátov, čo sa Európanom vešajú okolo krku."

V septembri 2003 zorganizoval Zväz marockých spisovateľov v Rabáte konferenciu o situácii arabského románu. A len preto, že sa marocký minister zahraničia v Londýne stretol s izraelským ministrom, egyptskí autori neprišli. Nechceli sa vrátiť s tým, že ich domáce médiá budú opľúvať. No iní prišli a opisovali zúfalstvo: arabský svet čoraz menej číta. Bestseller sa len zriedka vyšplhá nad trojtisícový náklad. No autori sa radšej hádajú o tom, ktorú konferenciu treba bojkotovať.

Ropa je trest

Ropa monarchií v Zálive je v podstate trest, ktorý zabrzdil rozvoj kultúry a kritického myslenia. Podľa starej tradície má mať moc dvorných básnikov. Mocní ich financujú, aby ich oslavovali. Kto by si tých básnikov pamätal? No ich litánie plnia stránky oficiálnych tlačových orgánov. Obávam sa, že takých budú vo Frankfurte celé húfy. Pre toto všetko sa arabská literatúra väčšinou venuje politickým témam. Arabský autor si nemôže dovoliť luxus neutrality.

Je chtiac-nechtiac angažovaný, pohltený záujmom o svoj inšpiračný zdroj, politické a sociálne prostredie. Arabskí autori majú verných čitateľov, hoci ich je pomerne málo. Očakávajú od nich všetko - majú byť prozaici, básnici, sociálni pracovníci, aktivisti, hrdinovia, martýri a ešte všeličo iné.

V osemdesiatom ôsmom získal Nobelovu cenu za literatúru Nagib Mahfus. Arabská tlač vyhlásila, že Švédska akadémia chcela napraviť historickú krivdu. Žiadny arabský autor dovtedy nezískal žiadnu prestížnu cenu. Cena teda akoby patrila celej arabskej literatúre. Odvtedy sme sa nedostali ďalej. Arabská literatúra je zároveň bohatá aj chudobná, má mnoho básnikov a málo prozaikov, pretože arabská spoločnosť neuznáva jednotlivca a dáva prednosť klanu a kmeňu.

Román ako umelecká forma tesne súvisí s uznaním jednotlivca. Prvý arabský román Zainab vyšiel v roku 1914 vo veľkých káhirských novinách. Autor Mohammed Hussein Haykal ho čitateľom nepredstavil ako román, ale ako Kroniku jednej vidieckej rodiny. Román sa považoval za nemravný žáner. Haykal žil v Paríži a pripúšťal, že mal naňho vplyv Flaubert. Obvinili ho z kacírstva a zrady.

To vysvetľuje, prečo je lyrika hlavným žánrom arabskej literatúry. Je obľúbená. Čítanie Palestínčana Mahmouda Darwisha alebo sýrskeho Libanončana Adonisa priťahuje tisíce milovníkov poézie. Frankfurtský veľtrh sa mohol obmedziť na lyrikov alebo im prinajmenšom vyhradiť významné miesto.

Organizátori veľtrhu chceli pozvať arabský svet a len rozmnožili konflikty v ňom. A aj tak je to jedinečná šanca pre zopár neznámych, pre rôznorodú literatúru. Možnože európski vydavatelia po veľtrhu vydajú zopár románov, divadelných hier, básnických zbierok zo sveta, ktorý by prostredníctvom umenia mohol byť zrozumiteľnejší, než prostredníctvom denných správ.

© FAZ, 2. 9. 2004

Tahar Ben Jelloun (1944) Tahar Ben Jelloun (1944) spisovateľ a psychiater. Žije v Tangere a Paríži. V češtine vyšla jeho novela Tichý deň v Tangere a v slovenčine knižka Deťom o rasizme.

Autor: TAHAR BEN JELLOUN