Michael Moore napísal knihu Hlúpi bieli muži už pred tromi rokmi, v Amerike mala vyjsť tesne po 11. septembri a skoro nevyšla, lebo sa vraj nehodila. Isté je, že knihe oneskorenie veľmi neuškodilo, ale určite ani nepomohlo. Základné body Moorovho náreku sa totiž nemenia: Bush je otrasný a hanebný, Amerika chorá a čitateľ idiot, ktorý mu všetko zhltne.
Je veľmi šikovný. Na obézneho, zarasteného, bieleho muža s bejzbalovou šiltovkou a žuvačkou v ústach až nečakane. Správne odhadol, že témou je politika. Lepšie povedané Bush, ktorý sa stal taký zaujímavý, že sú o ňom ochotní čítať ľudia, ktorí o politike normálne nerozmýšľajú. Dnes už je jasné, že Moore sa stal súčasťou predvolebnej protibushovskej kampane.
Kniha sa dokola vracia k volebnej prehre súčasného prezidenta, ktorý vyhral nad demokratom Alom Gorom až po 36 dňoch prepočítavania hlasov na Floride a následnom rozhodnutí Najvyššieho súdu. Väčšiu časť textu však tvoria večné Moorove témy, ktoré s Bushom súvisia len druhotne. Teda tak, že je prezidentom krajiny, kde sa zbrane dali zohnať bez problémov už dávno, kde sa ľudia viac zaujímajú o výkon svojho auta ako o to, či ním ničia životné prostredie, kde je televízia väčšou autoritou ako čokoľvek iné.
Na sekundu by už niekto aj mohol zaváhať, že Amerika je naozaj v kríze, ktorá sa dá merať našimi postsocialistickými mierami. Potom však Moore všetko vráti späť. Za jedno z mála správnych rozhodnutí Ameriky za posledné roky totiž považuje vrátenie malého kubánskeho chlapca Eliána Gonzáleza z Floridy na Kubu k jeho otcovi a Fidelovi. Mal tam ísť s ním.
Autor o knihe hovorí ako o non fiction. Dokonca o "najúspešnejšom titule tohto žánru". Od literatúry faktu má však poriadne ďaleko. Je to kombinácia dôveryhodne znejúcich čísel, ktoré sa však nedajú pri čítaní overiť. Miestami to pripomína Dikobraz z vrcholných čias normalizácie, inde ide však o celkom seriózny pokus zhrnúť všetko zlé, čo je na Bushovi. Moore to mieša bez ladu a skladu. Chvíľami dosť dopodrobna líči, kde všade Bush urobil chybu a akými podvodmi sa dostal k moci, hneď vzápätí však poučuje mužov, ako správne močiť postojačky.
Chvíľami kopí jeden argument za druhým, aby podporil svoju teóriu, vzápätí si však vystačí s trápnym pokusom. Napríklad keď tvrdí, že Bush nevie poriadne čítať, lebo jeho mama podporovala programy špeciálnej čitateľskej výchovy a nerobila by to, keby s tým nemala skúsenosť z vlastnej rodiny. Alebo hovorí o konci mužov a ako argument používa vlastnú rodinu, kde sa za posledných 13 rokov narodilo 11 dievčatiek a len dvaja chlapci.
Celé to skôr pripomína brožúrku nejakej sekty alebo návod, ako schudnúť, zarobiť milióny, či stať sa slávnym. Moore čitateľa oslovuje, nevyhýba sa ani priamym výzvam: "Kontaktujte svojich zástupcov každý týždeň a presvedčte priateľov, aby robili to isté. Prenasledujte Busha, kamkoľvek sa pohne. Volajte 202-224-3121." Text je stále prerušovaný podobnými radami, návodmi či tabuľkami.
Všetko by bolo v poriadku, keby sa autor rozhodol buď držať sa faktov, alebo zabávať. A tu je najväčšie sklamanie: Hlúpi bieli muži nie sú vtipným čítaním. Miestami je naozaj umenie pri knihe nezaspať. A preto sú namieste dve rady čitateľom: Neberte Michaela Moora úplne vážne. Podáva totiž len veľmi tenký výsek obrazu Ameriky. A nečakajte, že sa pritom nasmejete.
Ak do toho pôjdete napriek tomu, nemáte sa čoho báť. Miestami je to dokonca zaujímavé. Keď nič iné, vzrušujúce je minimálne hľadanie dôvodu, prečo sa práve z tohto človeka stala hviezda súčasného filmu a literatúry.
