ILUSTRAČNÉ FOTO - ARCHÍV
Sonina dcéra išla minulý týždeň prvýkrát do školy. Do školy sa celé leto tešila, na školskom dvore však úplne skamenela od strachu. Niekoľkokrát sa rozplakala a keď mali rodičia z triedy odísť, nechcela Soňu pustiť. Soňa sedela v triede ako jediná mama a cítila sa hrozne, lebo takmer všetky deti boli veselé a bezprostredné, hlásili sa, recitovali bez vyzvania.
Internetových čitateľov sme sa spýtali: Ako ste prežívali začiatok školského roka vy a váš prváčik?
Keď sa dieťa chystá do školy prvý raz, je to fakt veľká zmena, či už ide o sebavedomé, psychicky zrelé alebo problematické dieťa. Ja som pri deťoch so školskou dochádzkou rok počkala, a predsa som si nebola istá, či zmenu prijmú v pohode. Vybrať školu, zaplatiť ju, byť pre dieťa spoľahlivou oporou, presvedčiť ho o pozitívach školského kolektívu vrátane učiteliek, ktoré si nevyberiete, ani keď si ich vyberiete, a ešte pri tom chodiť aj do práce, to je občas ťažké. Ale je to aj zábava, keď sa vie, o čo ide.
*
A čo my veľkí ? Ako sa cítime, keď sa čo i len na spoločnej prednáške, seminári alebo konferencii stretneme s množstvom cudzích ľudí? Tiež sa im hneď nehádžeme okolo krku, nechávame si dištanc a čas na zhodnotenie situácie. Dieťa to robí podobne, a keď to nezvláda, potom reaguje rôzne. Úplne najlepšie je, ak blízko je babka, mama, alebo aspoň kamarát zo škôlky. Bariéry medzi novými spolužiakmi sa lámu veľmi pomaly. Spolupráca rodičov s učiteľom je tu nezastupiteľná. Veľmi pomáha pochvala a povzbudenie obidvoch strán, zdôraznený pocit bezpečia, aj keď mama odíde. A presný príchod pre dieťa na konci vyučovania - tak ako sme mu to sľúbili. Prvotné ťažkosti pominú - deti potrebujú veľa, veľa lásky.
*
Aj moja dcéra mala z prvého dňa v škole traumu. Nechcela uveriť, že tam bude musieť chodiť každý deň, ten jeden jej vraj stačil. Snažili sme sa jej ukázať, čo všetko sa v škole naučí, aké zaujímavosti sa dozvie. Ale jej sa zdalo, že všetko sa dá zistiť z televízie a môže zostať doma. Tak sme jej napokon vysvetlili, že tam chodiť musí, lebo je to povinné, a nás, jej rodičov, by zavreli do basy, keby sme ju do školy neposielali. Poslúchla, a po týždni mala plno kamarátov a už si ani nespomenula, ako školu odmietala. Uznám, že to nebola práve najsprávnejšia metóda, ale zabrala.
*
Napriek tomu, že som sa do školy veľmi tešila, pustiť sa starkinej ruky bolo priam nepredstaviteľné. Pocit osamotenia a zrady mi tiež vohnal slzy do očí. Moji rodičia to neriešili nijako. Jednoducho ma tam na druhý deň odviedli a na tretí tiež. Na štvrtý deň som už sama preliezala plot, lebo škola bola hneď za naším domom, aby som sa tam dostala čo najskôr. Dnes si nemyslím, že by som trpela sociálnou fóbiou, ani že môj plač v prvý deň školy bol zapríčinený mäkkou výchovou mojej matky. Bola som len prvýkrát v živote sama, celkom sama na všetko, čo sa mohlo prihodiť. Veď aj my dospelí sa dostávame do situacií, keď sme na všetko tak strašne sami a mamina ruka je v nedohľadne. A čo robíme? Neplačeme, pravdaže, máme iné spôsoby - vyberáme. Vyberáme si nervózne jednohubky zo švédskych stolov.
*
Mám dve deti, ktoré dnes už síce chodia na gymnázium, ale zľaknutie zo školy mám ešte v čerstvej pamäti. Kým staršia dcéra zvládla nástup do školy úplne v pohode, so synom to bolo ťažšie. Najprv absolvoval vyšetrenie u psychológa, ktorý potvrdil moje obavy, že rozdiel medzi jeho "rozumovým" a citovým vekom je veľký. Citovo to bolo sotva štvorročné dieťa, ktoré plakalo každé ráno, keď mamina odchádzala zo škôlky. Rozumovo však už do škôlky nepatril - plynule čítal, matematiku zvládal na úrovni druháka. Po dohode s psychológom sme napokon zvolili súkromnú školu. Učiteľka ho minimálne štvrť roka musela zakaždým po príchode do školy zobrať za ruku, odviesť do triedy a odpútavať jeho pozornosť, aby som mohla odísť. Potom však už zvládol test z matiky za tretinový čas. Vďaka tejto učiteľke sa syn napokon adaptoval a približne do dvoch rokov sa jeho citová stránka vyrovnala s fyzickou a rozumovou.
*
Moja dvanásťročná dcéra sa do školy vôbec netešila, a keďže je septembrová, zápis sme o rok odložili. Mali sme pocit, že nie je dostatočne oťukaná v kolektíve a podľa názoru psychologičky mala napriek svojej šikovnosti problémy so sústredením. Za ten rok navyše v škôlke nabrala medzi rovesníkmi odvahu, no na prvý september sa opäť vôbec netešila. Novú skutočnosť zobrala však úplne bezproblémovo. Akurát učiť sa jej doteraz nechce. Ale komu sa chce?
