Aj týždeň po masakre ženy blúdia po meste s fotografiami svojich detí a každého sa pýtajú, či ich niekde nevideli.
FOTO - ČTK/AP, REUTERS, TASR/AFP
Mladá žena sa sklonila nad hromádkou čohosi, čo pripomínalo zmes popola, kamienkov, hliny a sutiny. Na chvíľku prestala plakať a zatvárila sa skúmavo. Stiahla si rúško, ktoré mala cez ústa a nos, a zavrtela hlavou: "Nie toto predsa nemôže byť..." Potom jej lekári dali pohár nahnedlej tekutiny a vzápätí pohár vody. Silný upokojujúci liek spôsobil, že žene bolo asi hodinu všetko jedno. Za ňou na dvorček márnice - dovnútra sa všetky telá nemôžu vmestiť - vošla susedka. Po niekoľkých minútach spoznala svoju jedenásťročnú dcéru podľa retiazky na členku. Tvár dievča nemalo.
Totožnosť pomôže zistiť DNA
Pred márnicou vo Vladikaukaze, kam boli odvezené stovky ostatkov obetí tragédie v neďalekom Beslane, sa tlačilo asi päťsto ďalších ľudí, ktorí zatiaľ nenašli svoje deti alebo príbuzných. Špecialisti smutne krčili ramenami - mnoho ľudí zhorelo, identifikovať ich bude možné iba špeciálnymi metódami.
Ešte aj týždeň potom, čo skupina ozbrojených mužov obsadila školu číslo 1 a zadržiavala v nej 1200 rukojemníkov, chodia po tridsaťpäťtisícovom meste ženy s fotografiami detí a pýtajú sa každého, koho stretnú, či ich nevidel. Neveria, že s najväčšou pravdepodobnosťou budú musieť počkať na výroky patológov.
"Jediné, čo teraz môžete urobiť, je dať krv na rozbor," presviedča dav, ktorý sa neúnavne deň čo deň zhromažďuje pri Dome kultúry v Beslane, pracovník slávneho vojenského Laboratória súdno-medicínskej expertízy v Rostove na Done, ktoré sa zaoberá identifikáciou obetí vojny v Čečensku. "Máme ešte 107 neidentifikovaných tiel, alebo skôr ich častí, vo väčšine prípadov nemôžeme rozoznať ani to, či šlo o dieťa či dospelého, ani pohlavie neurčíme," pokračoval chladne odborník a dav zdesene mlčal. "Len s pomocou analýzy DNA dokážeme zistiť totožnosť."
Vo štvrtok sa začali masovo robiť odbery krvi a ich rozbory. Patológ nepriznal, že ani on nemôže zaručiť stopercentnú úspešnosť identifikácie. Aj časť ruských vojakov, ktorí zahynuli v Čečensku, musela byť nakoniec pochovaná do hromadných, bezmenných hrobov. Nepomohli ani lekárske správy od zubárov, ktoré majú rodičia prichádzajúci do rostovského laboratória priniesť so sebou.
Rozum sa bráni uveriť, že sú deti mŕtve
Väčšina žien neverí, že z ich dieťaťa nezostalo nič, čo by sa dalo vizuálne rozoznať, a tvrdí, že práve to jej niekto videl, ako vyskakuje z okna a niekam uteká. "Určite stratil pamäť, nedokáže hovoriť, a tak ho nemôžeme nájsť," vysvetľuje úplne pokojne staršia žena. Psychológovia novinárom pošepky objasňujú, že veľa detí tvrdí, ako videli svojich blízkych a kamarátov prchať zo školy, v skutočnosti však ide iba o obranný reflex - nechcú si pripustiť, že zahynuli. Podobné svedectvá vlievajú nádej stovkám dospelých. Psychológovia sa obávajú, že neuveria ani výsledkom spoľahlivých krvných rozborov a budú svoje deti hľadať donekonečna. Niektorým sa však vytrvalosť vyplatila.
Sofiina voľba
Príbeh Zaliny Dzandarovovej, ktorý je takmer identický s príbehom hrdinky slávnej knihy Sofiina voľba, zverejnila ruská Novaja gazeta pod názvom Donútili ma vziať si syna a nechať tam dcéru. Zalina síce našla obe svoje deti, ale ako udalosti ovplyvnia jej vzťah so šesťročnou dcérou Alanou, nedokážu ešte lekári odhadnúť. Zalina bude možno trpieť celý život pocitom viny, Alana nenávisťou a ukrivdenosťou. Syn Alan snáď na väčšinu podrobností zabudne.
Zalina mala vlastne šťastie. Keď na druhý deň ozbrojenci na prosbu exprezidenta Ingušska Ruslana Auševa pustili na slobodu 26 žien s malými deťmi (maximálnu vekovú hranicu určili do jeden a pol roka), bola medzi nimi aj ona. "Chcela som ich oklamať," spomína. "Najskôr som syna strčila švagrinej, ktorá tam bola s nami, a sama som chcela vziať do náručia dcéru Alanu. Ona je taká maličká, hoci má už šesť rokov." Zalina snáď aj chvíľu dúfala, že jej väznitelia uveria. Alana však rozhodne nevyzerá ako kojenec a bolo šťastie, že aspoň syna, ktorý hranicu o pol roka tiež prekročil, sa jej nakoniec podarilo odniesť.
"Nedovolili mi to," spomína Zalina na to, ako sa jej dcéra zúfalo pevne držala za ruku. "Ty s chlapcom choď a ona zostane tu," prikázal jej ozbrojenec, o ktorom Zalina hovorí ako o Čečenovi, pretože on vraj sám seba tak nazýval. "Ak teraz neodídeš, neodídeš už nikdy. Zostaneš tu aj s deťmi. Iba jedno môže ísť s tebou. Tvoj syn. Ak chceš zostať s obidvoma, je to tvoja voľba. Všetkých vás tu zabijeme."
Zalina nemala príliš veľa času na rozmýšľanie. Vzala Alana do náručia a rýchlo odišla k východu. Ani raz sa neobzrela. "Počujem ju, ako plače a volá: mami, mami."
Zalina zrejme nikdy nezabudne na tú chvíľu, keď bola presvedčená, že svoju dcéru už nikdy neuvidí. Po tom, čo minulú sobotu v bojoch o beslanskú školu zahynuli stovky ľudí, vydala sa hľadať Alanu. Zaradila sa aj medzi ženy blúdiace s fotografiami po meste a stojace v rade pri vchode do márnice. Nakoniec našla dcérku v nemocnici, síce zranenú, ale lekári ju ubezpečili, že jej život už nič neohrozuje. Psychológovia sa však obávajú, že príliš optimistická prognóza nie je namieste.
Marata zachránil mŕtvy brat
Mnoho rodičov Zaline napriek tomu závidí. Irina Džiojevová viedla 1. septembra do školy dvoch synov - Marata do prvej triedy a Artura do tretej. Otec chlapcov Achsar ich všetkých priviezol pred školu a odišiel do práce.
Aj Irina si v jednej chvíli musela, rovnako ako Zalina, zvoliť. Artura zastrelili ešte pred sobotným útokom. Nikto nevie, prečo. Podľa novinárov z denníka Moskovskij komsomolec jeden z teroristov zabil Artura celkom bezdôvodne so slovami "Treba veriť v Allaha". Irina si spomína, že muž naňho namieril hlaveň, ona sa ju snažila chytiť rukami a namieriť na seba, ale nepodarilo sa jej to. Chlapec dostal guľku do hlavy. Ona sa snažila rukami zastaviť potoky krvi, ale šanca na záchranu nebola žiadna.
Keď vybuchli prvé nálože, Irina sa snažila odvliecť z budovy živého Marata aj už stuhnuté telo Artura. "Zachráň toho malého, tomu druhému už život nevrátiš," vykríkla na ňu staršia zranená žena. V tej chvíli však už bola streľba taká intenzívna, že na vyskakovanie z okna a útek bolo neskoro. Irina položila Marata na zem a dôkladne ho prikryla telom staršieho, mŕtveho Artura. Potom si už nič nepamätá. Marat aj matka prežili, úplne obhorené telo staršieho syna našla Irina nakoniec vo vladikaukazskej márnici. Aj keď na rozdiel od ostatných rodičov vedela, že zomrel ešte pred útokom, stála v rade na identifikáciu rovnako vytrvalo, ako tí, ktorí netušili o osude svojich detí nič. Chcela syna pochovať podľa kaukazských tradícií.
Skôr ako školu nový cintorín
Beslan sa s následkami šoku bude boriť ešte mnoho rokov potom, čo budú všetky ostatky pochované. Do mesta stále prúdi pomoc z celého Ruska aj zo zahraničia. Bude vraj postavená aj nová škola. Ešte predtým sa však muselo vybudovať niečo, čo Beslan potreboval zo všetkého najviac. Nový cintorín.
Ruská televízia NTV v utorok odvysielala videozáznam, ktorý urobili teroristi v telocvični školy v severoosetskom Beslane v prvých hodinách trojdňovej rukojemníckej drámy. V škole zahynulo 335 ľudí, z toho bola polovica detí.
Z tragédie na úvod školského roka sa bude 35-tisícové mesto spamätávať roky.
