Vladárovci dodnes vlastnia rodovú knihu, ktorá siaha až do 13. storočia, keď získali zemianske privilégiá. Od erbu Vladárovcov je odvodený aj obecný erb. Aj tu je v jeho strede jeleň so zdvihnutou hlavou. Ján Vladár považuje erb za vzácny rodový znak. Ten, ktorý mu visí na stene, namaľovala podľa predlohy z knihy mníška z blízkeho kláštora zeman zemani.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Vo Veľkom Čepčíne neďaleko Turčianskych Teplíc žije 82 rodín. Z nich až 21 má zemiansky pôvod, čo v percentuálnom vyjadrení môže byť najvyšší počet na Slovensku. Napriek tomu sa tu nezachovala žiadna zemianska kúria a bývalí zemania žijú jednoduchým životom bežných ľudí.
Zemiansky pôvod má aj starosta Miroslav Lichner. Jeho rodina si stále precízne vedie rodovú kroniku. "Mladí ľudia to už úplne vypustili z hlavy, často ani nevedia, že majú zemianske korene. Žiaden finančný efekt ani iné výhody to totiž neprináša. Starší sú na tradíciu upnutí viac. Strážia si svoje rodokmene, erby, poznajú históriu svojho rodu. Ale to je prakticky všetko," hovorí starosta.
K najznámejším zemianskym rodom v obci patria Lichnerovci, Kevickí a Vladárovci. Od erbu naposledy menovanej rodiny je odvodený aj obecný erb. V jeho strede je jeleň so zdvihnutou hlavou. 83-ročný Ján Vladár považuje erb za vzácny rodový znak. Ten, ktorý mu visí na stene, namaľovala podľa predlohy z knihy mníška z blízkeho kláštora.
Chráni si aj vzácnu knihu v maďarčine, kde sa stáročia zaznamenáva všetko podstatné o jednotlivých vetvách rodu Vladárovcov. Keďže sám po maďarsky nevie, veľkú radosť mu urobila vnučka, ktorá dala knihu preložiť do slovenčiny.
"Vladárovci patria k veľmi starým rodom, ich zemianske korene siahajú až do 13. storočia. Dostali sme do užívania 1500 hektárov lesa neďaleko Turčianskych Teplíc, no spravovalo sa to veľmi ťažko. Neskôr ich dal náš rod do prenájmu a za to nám kremnické mestské lesy každoročne prišli popozerať, či treba poopravovať humná, strechy a podobne. V hore nám vyznačili drevo, ktoré si môžeme vziať do užívania," hovorí pán Vladár.
Dodnes si spomína, ako ťažko dával ich otec v povojnových rokoch zeme do družstva. Aby otca donútili pôdu odovzdať, syna Jána dali do výroby. "Až neskôr som sa uchytil v zdravotníctve. Moji rodičia žiadne veľkopanské maniere nemali. Žili jednoducho, ale svoj stav si vážili," dodáva. Pritakáva aj manželka Anna, ktorá sa do zemianskej rodiny vydala v roku 1948. "Aj keď sa už v tom čase spoločenská klíma na Slovensku menila, zemania si ešte tradície udržiavali. Aj moja svokra zo začiatku ťažko niesla, že jej syn si vzal dievča zo sedliackej rodiny," hovorí pani Anna. Dnes sa tieto rozdiely zotreli úplne. Tradícia je zväčša to jediné, čo zemanom zostalo.
KVETA FAJČÍKOVÁ
