Veľký zisk, malé náklady, podplatiteľné štátne úrady a slabý odpor verejnosti - Rumunsko zostáva pre ekologicky bezohľadné firmy rajom na zemi. Jasne to pocítili obyvatelia dediny Rosia Montana v Sedmohradsku, kde chce kanadsko-rumunská spoločnosť Rosia Montana Gold Corporation vybudovať novú zlatú baňu.

Pracovať by sa v nej malo v roku 2007 a za sedemnásť rokov tam chcú vyťažiť asi 300 ton zlata a 1600 ton striebra. Projekt sa pravdepodobne uskutoční napriek protestom domácich i medzinárodných organizácií.

Na mieste dediny má vzniknúť kráter s priemerom niekoľko kilometrov. Počíta sa s vyťažením asi 225 miliónov ton horniny. (Získanie kovu potrebného na jeden zlatý prsteň bude znamenať vznik asi 20 ton ťažobného odpadu.) Firma použije kyanidovú metódu, pri ktorej sa kov zo zomletej horniny lúhuje s pomocou vysoko jedovatého kyanidu. Na uskladnenie kyanidového kalu by malo pri bani vzniknúť asi 800-hektárové jazero.

Napriek silnejúcim protestom firma na mieste plnou parou pokračuje v príprave ťažby. Neprekáža jej ani to, že zatiaľ získala iba zlomok potrebných povolení. Pokuty sporadicky ukladané rumunskými úradmi sú pre zahraničného investora smiešne.

Projekt opakovane odmietla rumunská akadémia vied, protestovali proti nemu miestne cirkvi a Greenpeace. Veľmi znepokojené je Maďarsko, ktoré sa bojí opakovania kyanidovej katastrofy na rieke Tise v roku 2000. Výsledkom protestov je zatiaľ len to, že od spolufinancovania projektu odstúpila Svetová banka.

Vysťahovať sa musí asi dvetisíc ľudí. Firma zatiaľ skúpila necelú polovicu domov v dedine a vyvíja tvrdý nátlak na obyvateľov, ktorí sa odmietajú vysťahovať. Začali už aj s búraním domov, kostolov a vysťahovaním cintorínov. Za obeť padnú cenné archeologické pamiatky. Rosia Montana je asi jediným miestom v Európe, kde sa zlato ťažilo s prestávkami od dôb rímskej ríše a zostali tu zachované pamiatky na antické baníctvo.

Rumunsko je podľa mnohých odborníkov ekologické mínové pole. Krajina je posiata fungujúcimi a skrachovanými továrňami, na území ktorých zostali nezabezpečené haldy či nádrže plné nebezpečných odpadkov. Úniky jedovatých látok do riek sú veľmi časté.

Už dva roky trvá súdny proces, v rámci ktorého žaluje Maďarsko rumunsko-austrálsku firmu Aurul, ktorá v roku 2000 spôsobila jednu z najväčších ekologických katastrof v Európe po Černobyli. Únik kyanidového kalu zo závodu na spracovanie zlata v meste Baia Mare vtedy dokonalo "prepláchol" rieku Tisu a niektoré jej prítoky. Škody spôsobené životnému prostrediu i turistickému priemyslu odhaduje Maďarsko v prepočte zhruba na tri miliardy slovenských korún.

Firma Aurul sa medzitým premenovala na Transgold a zodpovednosť za katastrofu odmieta. Podobne sa správa aj rumunský štát, ktorý bol jej spoluvlastníkom. Najväčším problémom je však podľa mnohých odborníkov to, že firma po katastrofe pracuje ďalej a odmieta medzinárodnú kontrolu opatrení, ktoré vraj urobila, aby sa katastrofa nemohla opakovať.

Presvedčila sa o tom tento týždeň aj maďarská delegácia, ktorá dorazila do Baia Mare po roku vzájomného vypisovania na základe žiadosti o medzinárodnú súdnu pomoc.

Transgold ich síce pustil na územie firmy, vedcom však zakázal fotografovať a odobrať akékoľvek vzorky. Zástupcovia firmy im odmietli odpovedať na otázky a neukázali ani vraj posilnenú hrádzu zabezpečujúcu nádrže s kyanidovým kalom.