Muž, ktorý získal Nižnanského pre Američanov, o jeho vine pochybuje. Nižnanský mu vraj hovoril, že za vypálenie Kľaku slovenskí vojaci nemôžuO údajnom vojnovom zločincovi Ladislavovi Nižnanskom sme sa rozprávali s JOZEFOM VICENOM, ktorý ho krátko po vojne získal v Rakúsku na spoluprácu s americkými spravodajskými službami.

Vicen v roku 1946 ušiel z Československa, lebo sa obával odvety za svoju antikomunistickú činnosť. Až do roku 1957 spolupracoval s Američanmi. Získaval pre nich informácie aj počas udalostí v Maďarsku z roku 1956. Bol aktívny v skupine Biela légia, ktorá ľudí na Slovensku informovala o zločinoch komunizmu. Pre tieto aktivity sa stal pre komunistov nebezpečným a v roku 1957 ho československá tajná služba pomocou ľsti uniesla späť do Československa. Hrozil mu trest smrti, ktorý mu neskôr zmiernili na 25 rokov väzenia. Odsedel si 11. Vo väzení sa stretol s bývalými členmi jednotky Edelweiss odsúdenými za masakre v Kľaku a Ostrom Grúni. Je presvedčený, že proces s nimi bol zmanipulovaný. Dnes je Vicen predsedom Zväzu protikomunistického odboja.

Ako sa začala vaša spolupráca s Američanmi?

V Rakúsku som mal kontakt na CIC (Counter Intelligence Centre). Bola to obranno-spravodajská organizácia a zabezpečovala bezpečnosť a poriadok v americkej zóne v Rakúsku. Jej podliehalo aj riešenie utečeneckého problému. Keď som v roku 1946 utiekol, dostal som sa do Talianska, potom do Rakúska. Prostredníctvom pani Murínovej, ktorá bola manželkou tajomníka Jozefa Tisu a doktora Jozefa Mikulu, môjho známeho zo štúdií, ktorí už v tom čase mali kontakt na Američanov, som sa dozvedel, že bezpečnostné orgány chodili do americkej zóny v Rakúsku doslova kradnúť ľudí. Bez ohľadu na to, či boli vinní, žiadali Američanov o ich vydanie a bolo do toho treba vniesť poriadok. Ak sa niekto dopustil zločinu, nech je vydaný, ale nech je na to dôkaz. Ja som bol veci znalý, začali ma brať vážne, tak sa stalo, že v sporných prípadoch Američania v Hornom Rakúsku so mnou konzultovali.

Keď bolo treba určiť, či niekto, o koho majú záujem československé orgány, bol skutočne vojnový zločinec?

Áno. Bolo treba objasniť okolnosti. Pre nich bol každý, o koho žiadali, vojnový zločinec. Ja som to robil zásadne poctivo. Keďže išlo o vážnu vec, nechcel som sa kompromitovať, ak by som sa zastal nejakého darebáka.

O čo ste sa opierali?

Bolo tam veľa rodín, ktoré emigrovali. Nie pred Československom, ale pred komunistickou hrôzou. Tí ľudia sa navzájom poznali a pri rozhovoroch si hovorili: áno, on bol v tej jednotke, alebo o tom nebolo nikdy počuť, že sa angažoval za Nemcov. Opísať to tak, aby tomu dnešný čitateľ rozumel, je skoro nemožné. Samozrejme do emigrácie prišli aj velitelia pohotovostných oddielov. Tých sme sa mohli ťažko zastať. Autoritu som získal tým, že som rozlišoval medzi možným a zaručene nie zločincom. Američanov sa podarilo presvedčiť, aby od Československa vyžadovali aj dôkazový materiál, pretože prv bolo bežné, že najprv žiadali o vydanie osoby a až potom hľadali dôkazy proti nim.

Američania vás zamestnávali?

Nie. Keď mi začali dôverovať, začali ma prizývať na konzultácie. Vznikol tam osobný vzťah.

Aká bola vaša motivácia na emigráciu už v roku 1946? Ľuďom hneď napadne, že ste museli s vojnovým režimom tiež spolupracovať a byť s ním zapletený.

So slovenským štátom zapletený? Bol som jeho stúpenec. Súhlasil som s jeho existenciou. Za vojnovej situácie to bolo pre náš národ každopádne najšťastnejšie riešenie. Keď sme videli, aká je situácia inde v Európe, tú našu sme považovali za minimum vynútenej obete, ktorú sme museli znášať. Nebyť biľagu, ktorý súvisí s tragédiou slovenských Židov, tak by ani poriadneho argumentu proti slovenskému štátu nebolo.

Ako došlo k stretnutiu s Nižnanským?

Žil som vtedy v Hornom Rakúsku. Dal si ma zavolať vedúci tamojšieho oddelenia CIC, že ho volali z Viedne, kde majú zvláštny prípad, ku ktorému nevedia zaujať stanovisko. Spýtal sa, či by som tam nebol ochotný ísť. Samozrejme, bol som, hoci vtedy to nebolo také jednoduché. Musel som precestovať sovietske pásmo. Na druhý deň po príchode som šiel na pracovisko CIC pre kontakt s verejnosťou. Voviedli ma do miestnosti a o chvíľu doviedli Nižnanského. Dozvedel som sa iba, že je to utečenec a žiada o politický azyl. Začali sme sa rozprávať. Dobre sme si rozumeli v názoroch na situáciu po voľbách v roku 1946. Asi po hodine sa zamyslel a povedal: Keď som sem prišiel, túžil som len po tom, aby som sa stretol s niekým, s kým sa dá rozumne hovoriť. Nie som utečenec, vyslala ma pražská spravodajská organizácia, aby som tu získal politický azyl a penetroval emigráciu a pracoval proti nej spravodajsky.

Čo na to Američania?

Reakcia bola najskôr vyslovene rozpačitá. Nevedeli, čo môže československá špionáž v Rakúsku hľadať. Mal som Nižnanskému povedať, aby sa vrátil do ČSR, že na takú komédiu nemáme čas. O chvíľu ma zavolali späť. Mal som sa ho spýtať, či by bol ochotný plniť úlohy, ktorými ho poverili v Prahe a zároveň o tom informovať Američanov. Jeho odpoveď bola - prečo nie.

Žiadne iné úlohy nedostal?

Nie. Obidvoch nás presunuli do mesta Braunau, ubytovali v tom istom hoteli, býval som v miestnosti, ktorá mala dvere naproti jeho. Američania boli iba zvedaví, či ide o serióznu spravodajskú akciu. Na naše prekvapenie už o mesiac prišla prvá spojka z Prahy.

Prečo si v Prahe vybrali práve jeho?

Ministerstvo národnej obrany o ňom vedelo, že pôsobil vo vojenskej jednotke, ktorá bola pridružená k Edelweissu. To nezostalo utajené, ale napriek tomu ďalej pôsobil ako dôstojník v armáde. Kádrovo bol postihnutý tým, že sa stal veliteľom v rámci vojenského útvaru, ktorý strážil zásielky americkej UNRA pomoci pri doprave z Terstu do ČSR. Takto mi to rozprával. Keď sa jeho úloha skončila, vraj ho pozvali do Prahy, kde mu akýsi spravodajský dôstojník povedal, že pri jeho minulosti by sa mohol zahrať na ideálneho emigranta. Samozrejme, že to bolo viazané aj na ponuku vykonávať v emigrácii spravodajskú službu.

Vysvetlil vám, akú mal motiváciu?

Dostal by sa za hranice a v inom prostredí by sa rozhodol, na čej strane bude.

Rozprávali ste sa s ním o jeho pôsobení pri Edelweiss?

Len málo. Odôvodnil, prečo sa na túto spoluprácu dal nahovoriť. Po vyhlásení Povstania bol odvelený pod hrad Strečno. Patril k žilinskej posádke a mal na starosti mladých vojakov, za ktorých pociťoval zodpovednosť. Prv ako došlo k bojom, bola s partizánskou jednotkou uzavretá dohoda, že vojaci budú brániť jednu stranu Váhu a partizáni druhú. Keď Nemci zaútočili, partizánov nikde nebolo. Vojaci sa dostali do obkľúčenia a museli kapitulovať. Ako zajatca ho Nemci postavili pred alternatívu - buď pôjde aj s vojakmi do koncentráku, alebo sa pridá ako slovenská štafáž k nemeckej jednotke, ktorá sa chystá na boj proti partizánom. Nemecká jednotka bola zostavená zo sovietskych vojakov najatých v zajateckých táboroch. Veliteľom bol major Thun, ktorý hovoril aj po rusky. V slovenskej jednotke boli iba vojaci, ktorí sa takto vyhli zajatiu po Strečne. Až neskôr k nej boli pridružené bojové útvary. Slovenskí vojaci síce zo začiatku dostali pušky, ale bez streliva. Upozorňujem, že iba reprodukujem to, čo si z rozhovoru s ním pamätám.

Čo vám hovoril o Kľaku a Ostrom Grúni?

Mám dojem, že názov Kľak spomínal, ale na zmienku o Ostrom Grúni sa nepamätám. O všetkom hovoril v tom zmysle, že slovenská jednotka s tým nemala nič do činenia a on v tom čase ani nebol prítomný. Otázka zodpovednosti za vypálenie obce a za vraždy sa vraj slovenských vojakov netýka. Tým, že on osobne tam vtedy nebol, nebol ani dôvod vec bližšie rozoberať.

V súčasnosti je viacero očitých svedkov, ktorí hovoria, že ho tam videli. Museli existovať aj vtedy, o tom nehovoril?

V tom čase neboli tieto veci predmetom nejakého veľkého šetrenia. Za Povstania a po ňom bolo tragédií veľa. Húfy ľudí boli postrieľané na jednej aj druhej strane. Kľak vtedy ani nebol predmetom záujmu, hoci sa vedelo, že bol vypálený. Prvýkrát som sa o ňom s trochou vážnosti dozvedel počas vyšetrovania, keď som už bol zavretý a vypytovali sa ma, čo som robil v Kľaku, ako keby som tam tiež bol.

Američania si vtedy Nižnanského pôsobenie pri vypálení týchto dedín nepreverovali?

V tom čase boli závažnejšie problémy, vojnové tragédie sa zriedka spomínali.

Je podľa vás Nižnanský vinný?

Rozhodne nie je vinný v tom zmysle, ako to predkladajú médiá vrátane svedkov. Nikdy nebolo povedané, kto z tej jednotky tie brutality vykonával. Nižnanský nebol veliteľom Edelweissu. Jestvuje rad svedectiev, ktoré neakceptovali žiadne orgány, hoci svedčia, že slovenskí chlapci neboli ochotní bojovať proti slovenským občanom. Naopak, často ich kryli pred Nemcami. Mám na to kópie svedectiev niektorých odsúdených.

Členov jednotky však v roku 1962 odsúdili na vysoké tresty.

Pôvodne bol súd pripravený spôsobom - chlapci, my proti vám nič nemáme, len chceme, aby ste nám pomohli odsúdiť fašizmus. Pred rozsudkom sa obzerali, kade pôjdu po procese domov, a potom sa zrazu ukázalo, že ten prísny rozsudok sa berie vážne a musia si to odsedieť. Tvrdili, že boli do tejto situácie vmanipulovaní, a to, čo popodpisovali nie je pravda. Ja som bol vo Valdiciach na pracovisku, kam ich prisúvali na prácu. Rozprával som sa s nimi, tvrdili, že nič nebola pravda.

Zločinec sa takto bude vždy brániť.

Zločinec sa takto môže vždy brániť, ale skoro nikto nechce dnes uveriť, že tie procesy boli zmanipulované. Mňa do toho chceli vmontovať tiež.

Pripustime, že v tom čase mohli súd zmanipulovať, ale pri nemeckej justícii takéto riziko určite nehrozí. Aj Nemci sa museli vysporiadať so svojou minulosťou a odsúdili svojich zločincov.

To sa uvidí. To, čo som teraz hovoril, sa o mne vie. Robil som pokusy, aby som bol na proces prizvaný. Som nezaujímavý, pretože hovorím pravdu.

Dokedy Nižnanský s Američanmi spolupracoval?

To ani nebola spolupráca. Oni mu ani nedávali žiadne inštrukcie, len chceli byť informovaní. Všetko sa týkalo len emigrantov. Ale aj táto záležitosť pre nich bola zaujímavá, lebo to bola otázka bezpečnosti vo vnútri ich zóny. Ich zaujímala najmä technika, ako to robia.

Dá sa teda povedať, že pre nich bol Nižnanský malá ryba?

V tom čase áno. Potom sa na tom chcel jeden Američan priživiť a jednu spojku, keď odchádzala - bola to pohľadná žena do 30 rokov - zobral svojím džípom na stanicu. Jeden Američan mi neskôr povedal, že jej povedal, že vie kto je a na čo je v Rakúsku. Potom sa jej spýtal, či je ochotná spolupracovať. Tým sa všetky akcie prerušili. Vtedy pražská rozviedka pochopila, že je to všetko pod kontrolou. Naposledy som Nižnanského videl niekedy v lete 1948. Stal sa neaktuálnym a bol preložený na sever ako civilný zamestnanec CIC. Potom odišiel do Nemecka, kde sa začala jeho spolupráca - či so spravodajskými orgánmi, to neviem. Z času na čas som počul, že pracuje v Slobodnej Európe.

Vy ste spolupracovali s Američanmi až do vášho únosu v roku 1957?

Od roku 1951 som dostal zamestnanie v americkej MIS (Military intelligence Service) - vojenskej spravodajskej službe. Boli to prieskumné zbory v rámci normálnych vojenských jednotiek. Bolo veľa utečencov z východnej Európy, ktorí sa hlásili v Rakúsku a bolo treba medzi nimi triediť spoľahlivých. V tomto sa väčšinou Američania nevyznali. Ja som im pomáhal, odhalili sme aj pár agentov. Toto som robil do roku 1955. Počas povstania v Maďarsku som bol oslovený, či sa utečenci dajú nejako využiť a zistiť, čo Sovieti sledujú a či sa zastavia na rakúskych hraniciach. Začal som sa správať možno menej opatrne alebo pražská rozviedka začala intenzívnejšie pracovať a získali Rakúšana, ktorý ma podviedol a dostali ma.