ráve za neexistenciu tých, ktoré nemusíme mať? Je lepšie ustupovať reklamnej alebo politickej demagógii?
Rakúska ORF účtuje poplatok 220 eur ročne, bašta nezávislej žurnalistiky a dokumentov BBC stojí britskú domácnosť asi desať libier mesačne, čo je približne cena jedného hlavného jedla v reštaurácii či lacnejšieho lístka do divadla. Veľmi približne to teda zodpovedá našim 140 korunám. Česká televízia stojí diváka mesačne 75 českých korún, pričom reklama môže predstavovať len jedno percento jej vysielacieho času, český rozhlas stojí poslucháča 37 korún. Maďari platia za televíziu viac ako 34 eur, vysielať môžu až 10 percent reklamy, Poliaci platia viac ako 40 eur s reklamou až do výšky 15 percent. V Slovinsku sa platí takmer 130 eur, francúzska verejnoprávna televízia vysiela 10 percent reklamy, rakúska ORF len 2,7 percenta, BBC vôbec nie. Najhoršie sú na to Islanďania - za svoju televíziu platia až 308 eur ročne.
Všetky tieto čísla majú jediný spoločný menovateľ - výška a spôsob platenia poplatkov pre verejnoprávne médiá závisia od spoločenskej dohody.
U nás sa doteraz platí poplatok za televízny prijímač. Presnejšie: niekto platí, niekto nie. Len Slovenskej televízii chýba vinou neplatičov ročne nejakých sto miliónov. Nech je už poplatok za televíziu a rozhlas definovaný akokoľvek, jeho vymáhateľnosť nemôže byť asi stopercentná. Hoci v niektorých krajinách majú televízie možnosť nahliadať do štátnych registrov a databáz či vysielať inšpektorov do domácností. Najčastejšie je zavedená povinnosť predajcov televíznych prijímačov oznamovať adresy kupujúcich. V Nemecku, Švédsku či v Británii sa navyše používajú detektory, ktoré vyhľadávajú zapnuté televízory a výsledky porovnávajú s evidenciou platičov.
To, že s koncesiami treba niečo robiť aj u nás, je asi jediné, na čom sa aktéri slovenskej mediálnej scény vedia dnes dohodnúť.
Podľa návrhu, ktorý koncom augusta predložilo ministerstvo kultúry na pripomienkovanie, by poplatky za „služby verejnosti poskytované Slovenským rozhlasom a Slovenskou televíziou", mali od Nového roku platiť všetci, čo majú domácnosť pripojenú na elektrinu. Teoreticky sú totiž uspôsobení na to, aby pozerali STV. Platiť však majú aj právnické osoby, po novom jednotne 400 korún mesačne.
Tento návrh je trochu sporný - nielen preto, že platiť by mali aj tí, čo nemajú televízny signál, ale napríklad aj preto, že firmy s dvoma pracovníkmi majú po novom platiť rovnako ako veľké hotely či Slovnaft. Skoré prijatie konsenzuálneho zákona sa asi nečrtá.
Platenie poplatkov za verejné médiá musí byť z definície istým kompromisom. Absolútne spravodlivé by bolo iba to, ak by sme do každej domácnosti zaviedli merače, ktoré by evidovali sledovania verejnoprávnych médií. Vodné, stočné a verejnoprávne...
Načo máme platiť čo len o korunu navyše, keď komerčné televízie venujú verejným veciam ako voľby pomaly viac ako tie štátom dotované? Ak by mal byť, nebodaj, vyhlásený poplach, určite o ňom budú všetci informovať. Katastrofy majú vysokú sledovanosť.
Nepodliehajme ilúziám - aj súkromné médiá nás niečo stoja. Cena reklamy sa započítava do ceny výrobku. Ten však na rozdiel od koncesií kupujeme slobodne, respektíve len pod vplyvom reklám, ktoré sa objavujú v médiách financovaných z týchto reklám.
Nebolo to až tak dávno, čo sme snívali o odštátnení médií. Je nám to už všetko jedno? Človek nemusí byť ekonómom, aby cítil, že od politickej vôle nezávislé príjmy z koncesií sú lepšie ako godotovské čakanie na štátny rozpočet, ale teoreticky istejšie aj ako nevypočítateľné vplyvy majiteľov médií.
Aké posolstvo potom vysiela ten, čo svoj televízny prijímač neprihlási? Nech si to všetko rieši štát hoci aj cez naše dane? Alebo že sa celá telka môže pokojne zrušiť?
Chcelo by to nejakú dohodu. Nemyslím len tú o pomere delenia poplatkov medzi televíziou a rozhlasom, ale na širšiu spoločenskú zmluvu, čo vlastne pod vysielaním vo verejnom záujme myslíme.
Nový ministerský zákon okrem iného vymedzuje percentuálne podmienky, koľko má STV a SRo z koncesionárskych poplatkov vysielať pôvodnej produkcie, premiér či detských programov vrátane percenta určeného na spoluprácu s nezávislými producentmi. K návrhu sa STV vyjadrila, že ide o ďalší pokus o rozvrat pozitívneho hospodárenia televízie. "Pripadá nám to ako snaha za každú cenu vyčleniť balík peňazí pre nezávislých producentov bez ohľadu na kvalitu a potreby STV," komentoval Branislav Zahradník.
Pocit ministerstva kultúry, že pôvodnú tvorbu treba nejako podporiť, je správny. Skúsenosti však ukazujú, že kto prirodzene necíti poslanie, tomu sa ťažko vyhrážať percentami. Úspech vraj závisí od správnej voľby nepriateľa. Nie som si istá, či filmárska obec je pre manažment STV tou najsprávnejšou trefou.
Problém misie vo verejnom záujme je však obecný. Automaticky pochybujeme, či spoločnosť Veriteľ skutočne niečo oddlžuje, vopred neveríme, že dcérska spoločnosť STV Koncesionár bude lepšie vyberať poplatky, oprávnene sa pýtame sa, čo vlastne robia verejnoprávne médiá s našimi prostriedkami. V atmosfére všeobecnej "dôvery" sa zdá pomaly nepredstaviteľné, že niekto by mal úprimný záujem zaznamenávať na filmový pás miznúce obrazy tejto krajiny a jej ľudí. Už vari len Bankrot spol. s r. o. má svoju misiu jasnú.
Autor: Text: ZUZANA ULIČIANSKA
