a darí, čoraz väčším fenoménom sa stáva elektronická hudba. Ako všeobecný pojem sa často na označenie elektronickej tanečnej hudby nesprávne používa len termín techno. Verejnosťou rezonujú informácie o ilegálnych technopárty aj jedinečnej Love Parade v Berlíne. Elektronická hudba má však veľa podôb. Čo sa za desať rokov na slovenských párty zmenilo, ako alkohol doplnili drogy, či sa dá dídžejingom uživiť, o tom hovorí DJ Oswald - Martin Ožvold. Hrá, prevádzkuje bratislavský klub Spojka, je v tíme Miša Kaščáka, kde sa dramaturgicky stará o stage s elektronickou hudbou na Pohode. Priateľku má pre istotu tiež dídžejku, tá pochopí najlepšie, prečo sa hudbou zarobené peniaze opäť investujú do hudby a nie do novej obedovej súpravy. Martin Ožvold alias DJ Oswald.

Aký je rozdiel medzi zábavou na klasických diskotékach a zábavou, ktorú robíte vy?
Dúfam, že robím zábavu s pridanou hodnotou. Je to ako nakrúcanie filmov, iba miesto obrazu používam zvuk a dávam tomu príbeh. Chcem priniesť ľuďom zážitok. Elektronická hudba je široký pojem. Je to celá množina, ktorá využíva nové technológie a aj ľuďom bez hudobného vzdelania umožňuje vyjadriť sa pomocou hudby. Vnímam to ako nový umelecký smer. Hudba spojená s dizajnom. Dokonca mnohí dídžeji sú práve dizajnéri, výtvarníci, režiséri.
Nie je nutné hudobné vzdelanie?
Mať ho je dobré, ale naozaj nie je nutné. Naopak, sú hudobníci, čo nedokážu tvoriť „elektronickú hudbu". Ide o dve odlišné veci a o konkrétneho jednotlivca. Hudobné nástroje nie sú to, čo primárne využívam, viac sa zaoberám zvukom. Na viedenskej univerzite je profesor ....., ktorý dokonca o estetike a harmónii zvukov prednáša a zanedlho bude hosťovať v Spojke na spoločnej akcii s galériou Priestor.
Viete hrať na nejaký hudobný nástroj?
Neviem, ale je pravda, že sa chystám porozumieť nástrojom tak, aby som sa obohatil o spoluprácu s hudobníkmi, momentálne sa zaoberám estetikou zvukov a kompozíciou.
Cítite sa byť muzikantom alebo umelcom?
Neviem. Možno to o mne povie história. Čím som bol, alebo či to je len akási prechodná módna vlna.
Ako by ste pomenovali rozdiel medzi dídžejmi, ktorí kedysi vymenili platňu za platňu a povedali pár spojovacích viet, adídžejmi, ako ste vy?
Snažím sa, aby dve platne, ktoré hrám, vytvorili tretiu. Myslím si, že hlavný rozdiel je v kreativite. Ide o spojenie vecí, čo poslucháčovi o sebe nepovedia nič, ale ich spojením vzniká napätie, väčší celok, príbeh.
Pracujete so zvukom, nie hitmi a celými skladbami. Sprostredkúvate poslucháčovi vlastnú náladu, diktujete, čo bude počúvať. Nie je to egocentrické? Prečo nemajú dídžeji radi, keď za nimi chodia ľudia s prosbou, aby niečo konkrétne pustil?
Ľudia si pýtajú hity. Hitmi sa väčšinou stávajú silné a emotívne skladby. Nemôžem silne emotívnu skladbu nasadiť kedykoľvek, mohlo by to rozbiť citlivé emočné zladenie a náladu. Zahrám hit, ale poslucháč si musí počkať na správnu chvíľu. Egocentrizmu sa vyhýbam tým, že ľudí vnímam aj osobne, aj s ich náladou. Keď zrátate pocity jednotlivcov, nemusí vyjsť pocit celého davu. Viem vyjsť v ústrety, ale musím s tým pracovať.
Ako sa dnes nazývajú tieto diskotéky? Ako im hovoríte vy?
Ja im hovorím diskotéky a každý ich volá po svojom.
Prečo nepoužívate na prezentáciu svoje mená, ale skratky a prezývky?
Je to rôzne, niekto vystupuje pod svojím menom, niekto sa už len pre dizajn plagátu rozhodne inak, ja mám prezývku dlhé roky, som s ňou zžitý.
Aká je jej etymológia?
Podľa poviedky Roalda Dahla Môj strýčko Osvald.
Je schopný smrteľník rozlíšiť, čo znamená, keď sú na plagáte okrem mien napísané štýly - techno, house, trans, nu jazz... Čo vlastne hráte vy? Máte rád toto delenie?
Nemyslím si, že je to dôležité. Začínal som technom a housom, to mi dalo zvukovosť a rytmickosť, ale hrávam ho čoraz menej. Mne sa páči, keď sa to nepomenúva, ale priliehavé sa mi vidí označenie „hudba z územia nikoho".
Kde o nej vôbec možno získať informácie? O štýloch, pojmológii?
Je to ťažké, slovenské hudobné časopisy nie sú, české sú veľmi skomercionalizované a tendenčné. Najlepším a najrýchlejším zdrojom je internet.
Používate internet?
Som od neho závislý. Nájdem tam presne takú hudbu, akú potrebujem, akú chcem hrať pre ľudí. Urobím si tam prehľad o novinkách ešte skôr, ako sa objavia v obchodoch. Je inšpiratívny. Rovnako na ňom nájdu to, čo potrebujú, dídžeji hrajúci techno, house alebo mainstream (stredný prúd - pozn. red.).
S internetom prišla možnosť nelegálneho napaľovania. Aký máte na to názor?
Hudba sa šíri. To, že z toho majú nejaké firmy straty, nemá nič spoločné s tým, že sa hudba šírila, šíri a bude šíriť. Horšie je, že v jeho veľkej kapacite možno šíriť aj veľmi nekvalitné veci a nie veľmi hodnotné myšlienky. K internetu však jeho používateľ tak pristupuje a rozmýšľa. Na rozdiel od tlače a televízie, kde má automaticky pocit, že tam predsa píšu pravdu, a uverí im bez dostatočného kritického myslenia a názoru.
Aký máte vzťah ku komercii?
Nemám rád používanie termínu komercia v rámci tvorivých činností, radšej používam termín mainstream. Hneď by som produkoval Britney Spears. Je tam silné finančné zázemie, a tým obrovské produkčné a tvorivé možnosti. Kylie Minoque má taký úžasný zvuk, že ju rád zahrám. Vždy to zapôsobí šokujúco. Netešilo by ma, keby u mňa človek hľadal len house, undeground, lebo len to je to kvalitné, utiahnuté niekde v samote s tým, že to nikto nechápe. Nechcem riešiť dilemu chápe - nechápe, chcem komunikovať. A to sa dá aj s Kylie Minoque.
Myslíte si, že získate popularitu ako popstar? Ako Paľo Habera?
Na veľký svet popmusic sa asi nedostanem. Točia sa tam iné peniaze a pracuje sa s väčšou cieľovou skupinou, do hry vstupuje reklama a médiá. A ani tú ambíciu nemám.
Aká je tá vaša cieľová skupina?
Nedá sa jednoznačne definovať. Vo všeobecnosti ide o mladých ľudí nie ani tak vekom, ako zmýšľaním. Sú otvorení novým myšlienkam, obľubujú umenie a nevšedné zážitky.
Predsa, pomenujte aspoň vekovú kategóriu tých, čo chodia do klubov. Sú to len tínedžeri, ako sa to prezentuje?
Nie, vždy závisí od toho, kto hrá. Naše akcie navštevujú umelci, reklamní pracovníci chodia aj starší, rovnako tu však vidieť aj 16-ročné lesbičky. Je to pestré spektrum ľudí so živelnejším spôsobom života a túžbou - niečo chcem, tu a teraz. Nie je to o veku, ale o osobných hodnotách a postojoch.
Je tu vôbec dosť klubov, kde vás nechajú hrať?
Na Slovensku je toho pomerne málo, v Čechách o niečo viac, ale je to dané aj veľkosťou krajiny . Mnohí dídžeji však chodia po celej Európe či svete. Navyše, táto scéna je mestská. Volám to „berlínsky folklór". Ani v susednom Rakúsku mimo Viedne nie je veľa klubov, takže aj na Slovensku je to vec miest.
Okrem Bratislavy aj iných miest?
Boli by sme radi, ale tam sú skôr ekonomické problémy. Ľudia otvorení podobným veciam nemajú veľmi veľa dôvodov ostávať v malomeste ana vidieku, prichádzajú do väčších miest. Vznikajú tam kluby, kde sa hrá elektronická hudba.
Uživíte sa tým vôbec?
Dídžejingom sa dá uživiť, ale ja sa venujem tejto hudbe komplexne, nielen hraniu.
Ste dramaturgom jedného z klubov, kde sa elektronická hudba hrá. Znamená to, že si vďaka tomu viac zahráte?
Rád robím veci tak, aby mali aj nejaký zmysel či poslanie, aj keď to znie trochu sektársky. Práve na internete aj mimo neho získavam prehľad o hudbe a dídžejoch, ktorých by som chcel sprostredkovať, zladiť ich a dať tomu aj hlbší zmysel. Chcem, aby to bolo úspešné a ľudia nám dávajú obrovskú satisfakciu tým, že sa bavia. Film v kine a na Markíze môže byť ten istý, ale človek sa rozhodne, kde si ho pozrie, lebo chce k nemu istú náladu, pocit. To isté ponúkame aj my. Zahrám si však aj sám, som tu rezident.
Čo to je rezident?
Dnes je kultúra mien. Ľudia nechodia len na štýl hudby, ale aj na mená. Isté mená sú zárukou kvality a zábavy, v tom sa to začína približovať rockovým hviezdam, aj keď v inom pomere. A rezident je dídžej, ktorý hrá v jednom podniku domovsky. Často je dramaturgom svojej noci, pripravuje pôdu dídžejom, ktorí hrajú po ňom.
Podľa čoho ako dramaturg vyberáte hostí?
Podľa vytvorenej stratégie spolupracujeme s ľuďmi, ktorí sú nám hudobne aj ľudsky blízki.
Prečo je nutné, aby vám imponovali ľudsky?
Aj vy si vyberáte ľudí na rozhovor aj podľa toho, či im rozumiete, či vám majú čo povedať. Nepoznám človeka, ktorý by mi nevyhovoval ľudsky a hral by dobre. Cítiť to. Tí, čo dobre hrajú, sú si vedomí svojej hodnoty, chodia po svete, sú rešpektovaní, nič si nemusia dokazovať. Väčšinou je ich tvorba odrazom ich ľudskej stránky, a to platí aj o všeobecnosti.
Máte tu otvorené len večer od štvrtka do nedele. Pracujete len cez víkendy?
Nie, dídžejing je ako manažment. Hranie samotné je iba špička ľadovca. Nestačí mi, keď zahrám akademicky dobre, potrebujem prežiť komunikáciu s ľuďmi. Okrem toho celý týždeň pripravujem program klubu, propagáciu, počúvam množstvo hudby.
Máte nejaké iné občianske povolanie?
Vyštudoval som Materiálno-technologickú fakultu, študoval som marketing, ale za svoj džob považujem dídžejing a elektronickú hudbu. Zaoberám sa selekciou platní do predajne vinylov Notape, dramaturgiou tanečných scén na festivale Pohoda a ďalšími aktivitami spojenými s elektronickou hudbou.
Spolupracovali ste na Pohode aj tento rok?
Áno, už piaty raz.
Ako hodnotíte tento ročník Pohody z hľadiska tanečnej scény?
Za vrchol považujem to, čo sa nám podarilo pred dvoma rokmi. Robili sme najviac floorov, myslím, že vtedy sa nám podarilo ich najlepšie zladenie.
Čo znamená floor?
Sú tam tri tanečné stage, počas dvoch dní to znamená šesť scén - teda floorov. Ide o slangový výraz. Vtedy sme zabezpečovali štyri. Prišli sme aj s myšlienkou pridať Kenvelo stage, aby sa tam mohla hrať hudba, ktorá sa v tom čase začínala vo väčšej miere hrať v Buddha bare - Nu jazz. Groove scéna a Fúzie elektronickej hudby, umenia dídžeja s umením s muzikanta. V súčasnosti má už veľkú popularitu aj na Slovensku. Podobní ľudia vo svete už dnes mixujú Madonnu. Práve prírastok tohto stageu umožnil vystúpenia Jazzanovy alebo Swayzaku.
A tento rok?
Zmenila sa konštelácia veľkosti floorov a zmenil sa sponzor, ale možné je, že rozdiel je len v eufórii, keď sa niečo podarí prvýkrát. V každom prípade, tohtoročná Pohoda bola opäť neopakovateľným zážitkom.
Vráťme sa k pôvodnému povolaniu. Vedeli ste, že sa chcete napriek inej škole venovať hudbe?
V mladosti, v 90. rokoch sa mi zábava, aká tu bola, nepozdávala. Pripadalo mi to neinvenčné. Potreboval som niečo iné. Najprv som sa vyjadroval textom, písal som. Dnes sa už na písanie musím sústreďovať, hoci aj na recenziu toho, čo som si rád vypočul. Vtedy boli ešte ľudia nahnevaní na socializmus, viac im imponovali anglické texty ako hudba sama, nebola móda retro ako dnes. My sme si vymysleli projekt púšťania starých českých filmov. Mám veľmi rád emócie, a to sa nám podarilo naplniť. Mne osobne sa ich ešte viac podarilo naplniť touto hudbou.
Tanečná scéna sa zvykne nazývať novým undergroundom. Stojí naozaj mimo oficiálnej scény a je pololegálna? Napríklad posledne rozpustené technopárty v Čechách aj na Slovensku. A napokon aj Love parade.
Nemáme s tým nič spoločné. Nerozumiem tomu, dávam prednosť galériám. Tam je to o konfekcii, tu o značke. Love Parade pomohla v genéze. Je to len sociologická záležitosť.
Neboli ste ani na Love parade?
Raz som tam hral, to je všetko.
Hovorí sa, že tanečná scéna je drogovou kultúrou. Nie je to tak, že dídžej len spríjemňuje mladým chvíle s drogou?
Akákoľvek kultúra v histórii je spojená s nejakou drogou. Nebudem to hodnotiť.
Ale neprotestujete.
Nie. Vieme o tom, ale nezaoberáme sa tým. Zaujímavé je len to, ako tolerovaná je najrozšírenejšia a pritom legálna droga - alkohol. V konečnom dôsledku z neho žijeme, lebo on nakoniec vykryje náklady, aby nebolo také vysoké vstupné. Z toho fungujú kluby a dotácie. Ak človek skĺzne k akejkoľvek droge, všetko ostatné sa stáva druhoradým. Tí, čo podľahnú drogám, nepatria k tanečnej scéne, ale k drogovej.
Sú na Slovensku aj pre zahraničie vyhľadávaní dídžeji?
Áno sú. Slovenská scéna má vo svete čoraz lepšie meno. Patrí k tým najlepším v Európe, aj keď nie svojou veľkosťou. A zo sveta chodia radi k nám, v mnohých kluboch na Slovensku sú zahraniční rezidenti. Trochu nám však odčerpáva energiu koncentrovať sa len na hranie a produkciu to, že robíme všetko - distribúciu, dramaturgiu, web stránky. Syndróm všetkých, kto chce niečo sprístupniť. Je to niečo nové, nedá sa zobrať si príklad z histórie, ktorý krok kam povedie.
Aké sú medzi vami vzťahy? Klubov je málo, ale človek má pocit, že každý tretí mladý muž je dídžej.
Aký máte vzťah k novinárovi závodného časopisu vo Svidníku? Kto sa chce nazývať dídžejom, je jeho vec. Preto treba mať prehľad. Každý niečo robí, a ja to rešpektujem, aj keď sa mi to nemusí páčiť.
A aký je u vás rozdiel medzi dídžejom a producentom?
Dídžej hrá aj hudbu cudzích ľudí, ale neplatí, že dvaja dídžeji s rovnakým kufrom platní zahrajú rovnako. Producent je človek, ktorý hudbu primárne vytvára a ovplyvňuje.
Nie je to vykrádanie?
Nie, tie veci sú na to určené. Ide o ďalšiu recykláciu pocitov. O nový subjekt.
Považujete sa za exhibicionistu?
Istá dávka je potrebná, ale miestami mi to prekáža. Možno budem exhibicionista tým, že ním nebudem.
Uvedomujete si popularitu v prístupe hostí k vám - dídžejovi?
Áno, a snažím sa to eliminovať. Mňa viac zaujíma, keď ma ocenia ľudia od fachu, lebo byť len populárny medzi poslucháčmi je nebezpečné. Mohlo by to znamenať, že len surfujem po ich vkuse. Najlepšie je ostať nezávislý, aby sa z toho nestala rutina, ale, samozrejme, musí tam byť zachovaná určitá rovnováha.
Máte pracovnú úchylku vymeneného dňa s nocou?
Áno, ale to je individuálne. Ja len nie som vždy disciplinovaný.
Vyplývajú z toho nejaké osobné problémy?
Nie, zasa nie je to úplne bez miery. Som len spoločenský, a keď cez deň dopracujem a večer dohrám, tak som rád s ľuďmi.
Žijete obklopený technikou a zvukmi, ktoré iní možno ani nevnímajú. Zmenilo to vaše vnímanie sveta?
Nie, bol som tak naprogramovaný. Pamätám si, že už ako dieťa som nevedel na regáli s jogurtmi pochopiť, prečo majú taký hnusný obal. Viem, že by som mohol ísť dobre zarábať do firmy a nepotýkať sa s problémami na okraji šoubiznisu, ale robím to, čo chcem, a ako to cítim.
Máte aspoň nejaké podobné osobné ambície ako vidíte na spolužiakovi, ktorý vám predstaví manželku a nechá vás nakuknúť do kočíka?
Chcel by som sa dostať do normálu, ale každý je iný. Keď takto stretnem spolužiaka, poteším sa, ale niekedy mám z rovesníkov pocit, že sú to už starí chlapi. Aj medzi dídžejmi sú však úplne normálne typy s deťmi a rodinami.
Vy to riešite?
Iste, človek sa nad sebou zvykne zamyslieť. Ja tiež potrebujem na tvorbu zázemie, iba som trochu živelnejší.
Vaša priateľka je tiež dídžejka. Jedna z mála slovenských. Je to výhodný vzťah?
Iná by so mnou asi nevydržala. (Smiech.)
Vyhovuje to v životnom rytme?
Nie vždy, ale je tam predpoklad pochopenia veci.
V profesionálnej rovine nemajú dídžeji voči ženám za gramofónmi predsudky?
Má to žena ľahšie v akejkoľvek profesionálnej oblasti? Ak má, tak to platí aj tu.
Máte vy voči žene za gramofónmi predsudky?
Ak zahrá krásna žena dobre, poteší ma to.
Pri ženách sa hodnotí, ako vyzerá, alebo ako hrá?
Najprv je to dídžej, potom žena.
Ak nevidíte, kto hrá, rozlíšite podľa spôsobu, či je to žena, alebo muž?
Nie. Rozlíšim, či hrá dobre, alebo zle. Ženy však hrajú trochu jemnejšie, s citom.
Pýtate sa niekedy, či má táto práca zmysel a dokedy?
Čítal som rád životopisy rôznych ľudí. Aj tí najlepší a najväčší sa na to pýtali a pýtajú. Niekedy s tým mám chuť skončiť a vzápätí ma to prejde. Mám však ešte veľa ambícií, široké spektrum záujmov. Uvidíme.

Kto je to
DJ Oswald - Martin Ožvold. Vyštudoval Materiálno-technologickú fakultu v Bratislave. Po jej ukončení sa začal venovať dídžejingu. Hrá elektronickú hudbu, s priateľkou DJ Biji prevádzkujú klub Spojka, už päť rokov sa podieľajú na dramaturgii tanečnej scény na festivale Pohoda.

Autor: Text: KATA RAČKOVÁ / Foto: MIROSLAVA CIBULKOVÁ