o svojich najlepších súčasných spisovateľov. Slovenskú literatúru chodí zastupovať na medzinárodné knižné veľtrhy, pretože ho za svojho považujeme aj my. Lajos Grendel.

Uvedomujete si, že ste jedným zo živých dôkazov toho, že maďarský a slovenský živel si naozaj nemusia protirečiť?
Byť maďarským spisovateľom na Slovensku znamená pochopiť všetky problémy, ktoré medzi Slovákmi a Maďarmi vyplynuli z ich histórie. Žijem v Bratislave, som slovenský štátny občan, plynulo hovorím a čítam po slovensky, mám teda možnosť posúdiť tento problém objektívnejšie ako môj maďarský kolega z Budapešti, ktorý po slovensky nevie. A to, ako sa v 19. storočí naše dva národy dostali proti sebe, považujem za tragické. Začali sme byť voči sebe nevraživí napriek tomu, že naša mentalita, duša a kultúra sú si oveľa bližšie, ako si myslíme. Maďari majú so Slovákmi podstatne viac spoločného ako so svojimi jazykovými príbuznými - Fínmi alebo Estóncami. Slováci sú vnútorne dokonca bližšie k Maďarom ako k Čechom, ktorí sú viac občiansky vyspelí. Napriek tomu na obidvoch stranách zúria predsudky, z ktorých mi je niekedy nevoľno.
Ktoré napríklad?
U Slovákov je prvý a hlavný ten, že Maďari ich 1000 rokov utláčali. Na maďarskej strane zas panuje názor, že Slováci sú panslávi, ktorým išlo len o rozbitie starého Uhorska. Pred 19. storočím však neexistoval žiadny národnostný princíp! V Hornom Uhorsku bolo plno slovenských zemanov a podľa historických prameňov napríklad na dvore kráľa Mateja znela aj slovanská reč. A dnes, keď vstúpite do hocijakého pohostinstva, najmä na južnej zemi, tak tí ľudia vyzerajú, akoby boli z jedného hniezda.
Uvedomujú si to ľudia v Maďarsku?
Možno intelektuáli...
Ako vnímate Durayove výzvy k maďarskej autonómii na našom území?
Proti autonómii ako takej nemám zásadné výhrady, veď autonómia nie je v Európe nezvyčajná - majú ju Nemci v južnom Tirolsku, existuje v Taliansku alebo v Španielsku. S Miklósom Durayom však polemizujem v tom, že autonómiu nevhodne prezentuje. Až tak, že každému druhému Slovákovi z jeho slov okamžite vyskočí krvný tlak, čomu sa vôbec nečudujem. Nemyslím si, že by na Slovensku prichádzala do úvahy územná autonómia, pretože by neriešila slovensko-maďarské nezrovnalosti, ktoré tu sú.
Čo by ich riešilo podľa vás?
Možno istá "kultúrna autonómia" maďarskej menšiny, aby mohla o sebe samostatne rozhodovať v školstve a kultúre. Niečo podobné by sa hodilo vytvoriť aj pre rómsku menšinu, aj keď to už je celkom iný problém.
Naozaj si myslíte, že by Rómom pomohlo, keby mali vlastné školy v rómčine, ktorá sa ešte len vytvára a rad pojmov vôbec neobsahuje?
Perspektívne určite. Poznáme príklady na Slovensku, ale aj v južnom Maďarsku, kde je v Pécsi rómske gymnázium, z ktorého vychádzajú skvelí maturanti. Rómsky problém pokladám v súčasnosti za najpálčivejší - nielen na Slovensku, ale v celom karpatskom regióne. Stúpa mi tlak z toho, v akých chatrčiach a nenormálnych sociálnych podmienkach žije rómska menšina hlavne na východnom Slovensku. Toto už nie je len politická otázka, ale otázka svedomia každého z nás. Niekedy mám pocit, že sedíme na špičke sopky. Ak nevymyslíme nejaké kultivované humánne riešenie, tak možno nie zajtra, ale o 20 rokov určite vybuchne.
Nedávno odznela búrlivá debata okolo zmeny Krajanského zákona. Aký máte naňho názor?
Je to trochu zveličený problém a neaktuálny. Od 1. mája sme v únii, čím už nemá veľký význam. Je fajn, že dôchodcovia majú zadarmo lístky do múzeí, ale problémy Maďarov na Slovensku zákon nerieši.
Mnohí ľudia sa však na úniu až tak nespoliehajú. Majú pochybnosti, či neprestanú platiť aj aké-také pravidlá, na aké sú už zvyknutí.
Európa ma budúcnosť len vtedy, keď sa všetky štáty vzchopia a dokážu byť konkurenciou USA, Japonsku, Číne alebo Rusku. Drobné európske štáty môžu mať budúcnosť iba v zjednotenej Európe a dokonca si myslím, že v Európe federalizovanej, čo sa nebude páčiť niektorým mojim priateľom z pravicových strán. Som za európsku ústavu.
Nebránia sa naši ľudia pojmu federácia, pretože ČSFR sa len nedávno neslávne rozpadla?
Ani tie najpočetnejšie národy a väčšie európske štáty nie sú na začiatku 21. storočia schopné sami osebe zasahovať do svetovej politiky. Ak vytvoríme jednotnú Európu, v ktorej bude základom spoločné európske minimum postavené na báze kultúrnych hodnôt, ktoré tu za tých 1500 rokov evidentne vznikli, naše národy sa nestratia. Inak budeme len nejakým múzeom bývalej európskej kultúry pre Američanov a Japoncov, ktorí sem budú chodiť a pozerať sa.
Raz ste poznamenali, že v západných krajinách už nevidíte silu naplniť myšlienku zjednotenej Európy, ale veľký potenciál cítite práve v krajinách strednej a východnej Európy. Aký potenciál máte na mysli?
Stredoeurópania majú bohatšie skúsenosti ako napríklad Škandinávci. Zažili sme všetky hrôzy na vlastnej koži: fašizmus, komunizmus, totalitárne zmeny, ktorých podstatu Západ nepoznal. Možno sme na európske hodnoty citlivejší. Počas celého 20. storočia sme o ne museli bojovať, nemali sme chvíle pokoja, ako ho mala západná Európa po 2. svetovej vojne. Chýba nám skúsenosť povojnového vzkriesenia a upokojenia, ako ju tam zažili.
Nemci sa však borili s denacifikáciou, stratou mužskej populácie a národnej hrdosti, Francúzi prežívali povojnovú morálnu krízu, aj keď patrili k víťazom, rozpadávali sa kolónie, každý, predsa, zažíval vlastné peklo. To, že sa im napriek všetkému podaril ekonomický rast, neznamená, že zabudli na európske hodnoty.
Nemecko je veľmi špecifický prípad. Súhlasím s vami, že západní Nemci prešli veľkým očistným kúpeľom a dnes sa Nemecko stalo vzorným demokratickým štátom, ktorého sa nemusia báť ani Francúzi, ani Poliaci, ani iní susedia. Tento proces bol asi možný iba preto, že bolo v roku 1945 úplne zničené.
Nie je práve táto vytrvalosť základom idey súčasnej Európy, o ktorej hovoríte, že ju už Západ neponúka?
Nemci prešli katarziou, ktorá nám chýba, ale nie sú tu len oni.
Čo užitočné teda môžu priniesť pre spoločnú ideu postkomunistické štáty?
Prečo bol v 60., 70., 80. rokoch taký populárny český, poľský alebo maďarský film? Prečo bolo zaujímavé poľské divadlo a maďarská literatúra? Lebo z našich historických frustrácií sme aspoň v umení niečo veľmi dôležité dokázali sublimovať, čo bolo pre Západ obohacujúce.
Dnes je to už minulosť. Slovenský film neexistuje, Česi nariekajú, že ani ich. Pôvodné knihy sa prestávajú čítať, predávať a pomaly aj písať.
To je tiež pravda. Zmena prišla len nedávno - po roku 1989. Zatiaľ sme ju ešte nestrávili - stále je všetko v pohybe. Skoncovali sme s utópiami a víziami, ako bude naša spoločnosť v budúcnosti vyzerať. V postkomunistických krajinách ľudí zaujímajú existenčné problémy - nevedia, ako žiť a prežiť z jedného mesiaca na druhý. Náš svet je poznačený existenčnou neistotou občanov.
Aj neistotou intelektuálov?
Áno, je tu intelektuálna vyprázdnenosť. V súčasnosti sa nerysuje žiadna vízia toho, ako usporiadať náš stredoeurópsky svet tak, aby bol prijateľný pre čo najviac ľudí. Keď filozof Francis Fukuyama hovorí, že história sa skončila, v jednej veci s ním súhlasím - skončila sa éra ideológií. Žijeme v období, čo netrpí žiadnymi ideológiami a utópiami, lenže na druhej strane bez utópií a ideológií nie sme schopní pripraviť sa na budúcnosť, lebo všetko sa dostáva do pragmatickej roviny - či vyžijeme z platu.
Hovoríte, že bez utópií to nie je ono, ale keď ich nevytvárajú tí, ktorí by to dokázali, ľudia si ich nachádzajú inde. Umberto Eco, napríklad, stále nadáva na ideový šum, ktorý tu vzniká, hovorí doslovne o "hermetických sračkách". Čo s tým?
Jasné, že sa mi nepáči, keď sa ľudia dopujú hocijakou duchovnou potravou. Keď si dnes spomeniem na taliansky neorealizmus, Felliniho, Antonioniho, na francúzsku novú vlnu, alebo na nemecké divadlo, bolo v nich cítiť, že vznikli vďaka tomu, že v umelcoch žil duch, a to nie som nostalgický. V súčasnosti vidíte len vycibrenú techniku. Dnes má esprit tretí svet. V posledných dvoch rokoch som prečítal zopár románov autorov tretieho sveta, ktorí majú to, čo Európanom začína chýbať. Mám súkromný pocit, že európske umenie je manieristické, ostalo na mŕtvom bode.
Čo je teda podľa vás stredoeurópanstvo?
Pre mňa je to habsburská monarchia - áno, žalár národov, ktorého základom bola multikultúrna ríša. Napriek tomu, že bola veľmi zastaraná a konzervatívna, bola zároveň dostatočne liberálna, aby v rámci svojho multikulturalizmu vytvorila hodnoty, ktoré stoja za to.
Hovoríte to teraz ako Maďar, ktorý hľadí na veľké Uhorsko? Slováci majú naozaj s touto monarchiou inú skúsenosť.
Nezabúdam na to, že politicky bola monarchia nespravodlivá, ale to, čo sa na začiatku 20. storočia vytvorilo vo vede a umení v Prahe, Budapešti a vo Viedni, na to sa v súčasnosti môžeme pozerať iba ako na zázrak a s oprávnenou nostalgiou.
Nie ste monarchista?
Nie, ja som republikán! A zároveň katolík, Maďar a ľavicový liberál.
Keby ste mali charakterizovať Stredoeurópana, aké prívlastky by ste mu dali?
Frustrovaný, zakomplexovaný, s pocitom menejcennosti
Tieto pocity má aj Woody Allen na Manhattane v New Yorku.
Je to newyorský Žid - čiže tiež menšina. Stredoeurópsky človek je naozaj zrelý na dlhodobé psychiatrické liečenie. Všimnete si to vtedy, keď sa zo západnej Európy vrátite do našich končín. U nás sú ľudia oveľa nervóznejší, prežívajú úzkosť, sú zaplavení predsudkami. V takých chvíľach by som bol rád, keby naši politickí lídri boli psychológmi - keby mali empatiu vžiť sa do duše tých ľudí, ktorí ich volili. Keby si uvedomili, že tu má každý človek nezahojené rany. Pozrite sa na takých Švajčiarov. Aké bolesti a rany môžu mať, okrem tých najintímnejších a súkromných?
Možno sa predsa len potichu hanbia, že prežili vojnu len preto, že ukrývali hitlerovské nakradnuté zlato.
Možno, ale nikdy neboli obviňovaní z toho, že sú imperialistickými agentmi.
Vo svojom poslednom románe U nás v New Honte opisujete stratu pamäti istej fiktívnej obce. Je podľa vás úlohou spisovateľa obnovovať pamäť?
Umenie má uchovávať pamäť, aj keď nie nejako priamočiaro. Aspoň to, čo je dôležité pre budúcnosť. Aj tie najhoršie a najškaredšie epizódy našej minulosti - všetko patrí do obrazu, aby sme sa mohli lepšie orientovať v súčasnosti a aby sme o budúcnosti mohli mať aspoň hmlistú predstavu - ako ďalej a ako nie. Všetko, čo sa v našich dejinách stalo, považujem za veľmi dôležité. Minulosť by sme však mali hodnotiť triezvo a zbavovať ju národných mýtov. Týka sa to Slovákov, Maďarov, aj ostatných. Radi sa v nich totiž vyžívame, čo je na škodu veci. A nie je to výzva len pre spisovateľov, ktorí sa môžu zaoberať aj inými témami, ale pre všetkých ľudí, čo si myslia, že sú intelektuáli.
Váš kolega, spisovateľ Arnošt Lustig raz tvrdil, že minulosť sa stráca v jej nekonečných interpretáciách, a len budúcnosť je priehľadne čistá. Má to teda zmysel?
S minulosťou sa dá naozaj zaobchádzať veľmi voľne, ale to mi až tak neprekáža, lebo z dvadsiatich rozdielnych názorov na minulosť sa nejaká pravda nakoniec ukáže.
Myslíte si, že v našom kontexte ešte môže niekedy platiť vzletná myšlienka, že spisovatelia by mali byť svedomím národa, ako voľakedy?
Nie.
Kto by ním mal byť?
Svedomím by mali byť naši politici a poslanci v parlamente, na čo boli aj zvolení.
Takže intelektuáli sa dobrovoľne vzdávajú tejto úlohy?
Intelektuáli by mali vedieť nastoliť problémy bez akýchkoľvek mocenských a ekonomických motivácií, čiže nezávisle. Podľa svojho najlepšieho presvedčenia by mali vniesť život do uvažovania, ale v žiadnom prípade by nemali prichádzať s kategorickými vyhláseniami a postulátmi, ktorými by chceli ovplyvniť spoločnosť.
Vráťme sa ku knihám. Sú si naše literatúry podobné?
Aj áno, aj nie. Nie som komparatista. Medzi Jankom Kráľom a Sándorom Petöfim však môžete nájsť veľa spoločných čŕt.
Napríklad tú, že obaja boli Slováci?
Aj to! Je tu však veľa spoločných čŕt až do roku 1918. Potom na Slovensku získala oveľa väčší vplyv česká literatúra a maďarská moderna sa zas vybrala iným smerom. Napriek tomu, keď si prečítam Mitanove a Dušekove poviedky, alebo Vilikovského romány - sú mi veľmi blízke.
S Pavlom Vilikovským ste vydali svoje poviedky v spoločnej knihe Slovenský Casanova. Akú úlohu vo vašej tvorbe zohrávajú ženy?
Pre spisovateľa mužského pohlavia sú tri dôležité témy - láska, žena, a smrť. To sú tri veľmi významné uzly života muža. Záhada, tajomstvo, mýtus, mágia druhého pohlavia a smrť - tvoria celý horizont našej existencie. Keď mi v nejakom literárnom diele chýbajú tieto témy, môže to byť dobré čítanie, ale nie vážne. Nedotýka sa mojej existencie. Na ženách ma fascinuje a láka ich inakosť.
Myslíte - iná kosť? Nie z Adama?
Som tajný feminista, aj keď ma zopárkrát obvinili, že moje ženské postavy nie sú veľmi sympatické.
Nie je to preto, že sa ich trochu bojíte?
Áno. Už som na to síce dosť starý, ale stále áno. Žena - to je pre mňa niečo mystické. Hoci som ženatý a mám aj dcéru, môžem sa k ženám priblížiť, ale pochopiť ich - to mi ide oveľa ťažšie. Neviem, či sa to vôbec dá.
Ste feminista už v tom, že sa ich snažíte pochopiť.
Som aj v inom zmysle - spoločenské postavenie žien u nás je mizerné, je to hanba. Kdekoľvek sa pozriete - či už je to poslankyňa v parlamente, alebo robotníčka v závode, vždy sú podceňované. V tomto sme strašne zaostalí a konzervatívni. Myslím, že to ešte potrvá pár desaťročí, kým sa niečo zmení.
Takže, ženy sú najväčšou menšinou v našej spoločnosti?
Máte pravdu. Mužom chýba jedna najdôležitejšia skúsenosť - to, že ženy rodia. Ženy sú k prírode a k základným problémom ľudskej existencie bližšie ako muži. Tí snívajú, vytvárajú ideológie a občas aj rôzne nezmysly. Ženy vedia voľačo veľmi dôležité. Keď žena porodí dieťa, je to radosť a zároveň fyzická bolesť, čo muž nepozná, preto je chudobnejší.
Vo svojej tvorbe využívate prvky magického realizmu. Zažili ste nadprirodzené javy na vlastnej koži?
Niekedy sa mi javia niektoré náhody ako mystické a zázračné, ale vo väčšine próz je to fikcia.
Vylepšujete Božie náhody?
(Smiech.) Moje spisovateľské krédo nie je presne faktograficky opísať skutočnosť, aká je. Z toho mála, čo vidím, vytváram nové príbehy, ktoré by sa mohli za rôznych okolností stať. Vydám sa do fantázie a surrealizmu, potom sa vraciam naspäť do reality, a naopak.
Čo máte na Slovákoch rád?
Spontánnosť, úprimnosť, prirodzenosť. To, že nie sú snobi, netvária sa na niečo, čím nie sú. Časť budapeštianskych intelektuálov je takou. Radi sa vyvyšujú, ale robia to aj Pražania.
Maďarská literárna scéna je, ako aj naša, rozdelená na dva tábory. Dotýka sa vás to?
Dotýka, ale môžem si dovoliť nadhľad. Z maďarskej literatúry mám rád tú, ktorá je spätá s dianím vo svetovej literatúre. Je v nej skryté tajomstvo o hlbšej existencii, národ je len v druhom pláne. Celý život, či už Maďarov, alebo Slovákov, sa krúti okolo vzťahov medzi mužmi a ženami, okolo ‚trapasov' s nimi spojených, ktoré prežívame až do smrti.
Ste vlastne nezávislý aj vďaka Slovensku?
Moje dielo môže osloviť tak maďarského čitateľa, ako aj slovenského. Mám to rád - je to výnimočné!

Kto je to:
Lajos Grendel (1948), maďarský spisovateľ, žijúci na Slovensku. Narodil sa v Leviciach. Vyštudoval odbor maďarčina - angličtina na FF UK v Bratislave. Pracoval vo vydavateľstve Madách, bol šéfredaktorom literárneho mesačníka Irodalmi Szemle, je jedným zo zakladateľov vydavateľstva Kalligram, bol predsedom spoločnosti maďarských spisovateľov na Slovensku, a predsedom Slovenského centra PEN-klubu. Prednáša na Katedre maďarského jazyka a literatúry FF UK v Bratislave. V slovenčine mu vyšli knihy Odtienené oblomky (1985), Obsažná batožina (1989), Slovenský Casanova, Okno po erotických snoch (spolu s Pavlom Vilikovským, 1991), Cudná správa z vrcholu sna (1998), Einsteinove zvony (1998), Moja vlasť Absurdistan (1998), U nás v New Honte (2002). Viaceré jeho diela vyšli v angličtine, nemčine a francúzštine. Je nositeľom štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy. S manželkou, ktorá je novinárkou, žijú v Bratislave, kde vychovali dve deti - dcéru Zsuzsu (27) a syna Gábora (24).

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: LUCIA GARDIN