Stojíme v murovanej stajni. Kone naťahujú krky z boxov. Farewater sem kvôli surovému zaobchádzaniu prišiel zlomený a znechutený. Tu museli dosiahnuť, aby pracoval rád, lebo k robote sa dá síce donútiť, ale nestojí za nič. Omarovi zomrel gazda a rok iba stál zavretý v stajni. Gazdiná ho z piety nechcela dať preč. Postarať sa o neho však nevedela. Po roku ničnerobenia bol divý a tvrdohlavý. Keď sa dostal sem, dali mu ultimátum. Akoby to vytušil, zrazu šiel ako hodinky. Amira je prítulná ako psík. Jediná sa narodila už tu. Jej mame Linde tu zachránili život. Krásna kobylka prišla z Čiech v zlom stave, lebo žila v čriede a silnejšie kone ju nepustili k hrantu. Rebrá z nej trčali na všetky strany, nik netušil, že je žrebná. Až keď už bola Amira taká veľká, že bolo vidno, ako sa Linde melie v bruchu, vyšlo najavo, že do Bratislavy prišli koníky dva. No a ešte sú tu Jakubko a Paleta a Kubo a Galant.
Sme v prvom slovenskom integrovanom jazdeckom klube Šport Patrónka, ktorý pôsobí pri Domove sociálnych služieb pre deti Rosa.
Na konské chrbty tu nasadajú ľudia s vážnymi problémami. Hipoterapiou im liečia telá aj dušu. No sú tu aj takí, čo sa jazdeniu nevenujú ako liečbe, ale ako vrcholovému športu. Medzi športovými jazdcami sú traja majstri Slovenska.
Matej Horina, ktorý sa narodil s ťažko postihnutými nohami aj rukami.
Katarína Jobbágyová je na tom podobne kvôli detskej obrne.
No a Michaela Bednárová je mentálne postihnutá.
Kone nohami
Na bratislavskú Patrónku sa kedysi chodilo na vychýrenú zmrzlinu. Zmrzlinára však dávno vytlačila rušná križovatka, betónové zastávky autobusov a škaredé podnikové budovy. Ak sa sem niečo nehodí, tak kone. A predsa, keď vyleziete z podchodu, šípky vás dovedú priamo k nim. K Domovu sociálnych služieb pre deti Rosa. Hneď za bránou sa rozprestiera prekvapujúco útulný areál. Tráva, kríky, cestičky. Vidno aj koňa. Kráča v kruhu a na ňom mĺkvy muž. Je z iného bratislavského ústavu – pre dospelých. Jeho chovanci sem kedysi chodievali jazdiť pravidelne, no potom to z rozličných príčin padlo. On však nevedel na kone zabudnúť. Vypisoval smutné listy, až si sedlo vybojoval.
* * *
Kone sú na Patrónke už vyše desať rokov a všetci sú tu koničkári. Nebolo to tak vždy. Keď prišiel riaditeľ ústavu Miroslav Kuric s myšlienkou začať s hipoterapiou, narazil na odpor. Kone sú drahé, nehygienické. A chovať ich hneď vedľa rušnej križovatky? Hipoterapia bola vtedy na Slovensku v plienkach, neexistovala hiporehabilitačná asociácia, chýbali vyškolení ľudia. Lenže on sa nedal odradiť. Vybudoval stajne, jazdiareň, zamestnal odborníkov, získal prvé zvieratá. Keď sa dostavili výsledky, nedôvera sa vytratila. Dnes sa tu na konských chrbtoch vystrieda za týždeň asi sto ľudí. Chovanci ústavu, aj ambulantní pacienti, deti aj dospelí.
Prečo sem chodia?
Pri hiporehabilitácii sa využíva pohyb koňa, ktorý je podobný pohybu ľudskej panvy. Človek na vozíku alebo s poruchou chôdze nedostáva do mozgu zdravé impulzy. Keď však sadne na chrbát koňa, stuhnuté telo začne vnímať pohyb živého tvora pod sebou, sledovať ho, poddá sa mu a stuhnutosť povolí. Chorý sa prispôsobí rytmu konského pohybu, ten sa prenáša cez miechu do mozgu, ktorý dostáva správne podnety.
Šampión, čo žral poležiačky
Na hipoterapiu treba v prvom rade kvalitné kone so zdravou chôdzou. Nesmú mať „muchy“, lebo ľudia, ktorých vozia, sú oveľa bezbrannejší než zdraví jazdci. Samozrejme, prvotriedny kôň je drahý, často si ho teda musia stvoriť sami.
Napríklad Galat. Doviezli ho z Ruska ako zviera, ktoré vie všetko. Strašne sa naňho tešili. Lenže prišlo vystrašené zviera, také ubolené z nešetrnej prepravy, že dokonca aj žralo poležiačky. Ukázalo sa, že nevie nič, má zlý chrbát a chybný krok. Na hiporehabilitáciu bol nepoužiteľný. Chcelo to veľa trpezlivosti a práce, aby mu vrátili, čo mu inde zlým prístupom vzali – zdravie a dôveru. Dnes sa Galant nielenže dennodenne využíva na hiporehabilitáciu, no jazdeckému oddielu vybojoval aj niekoľko zlatých medailí. Chcelo to však dve veci. Vhodný „materiál“ a dobrého odborníka. Takým je tu Viktória Ondrušová, vedúca hipologického úseku.
Keď začala pracovať na Patrónke, mala oporu nielen v tíme rehabilitačných pracovníkov a lekárov, no najmä v svojej Palete. Dnes už dvadsaťosemročnej konskej dáme, ktorú vlastní od troch rokov.
„Dosť často sme bývali spolu iba samy dve, berie ma ako stádovú družku, nadradené zviera. Viem, že keby sa hneď všetky kone splašili, nepôjde so stádom, ale bude sa správať ako ja. Sme na seba až telepaticky napojené. Ešte si len pomyslím, že pocválam kolečko alebo prejdem do kroku, a ona to spraví bez toho, aby som vydala pokyn. Vedela som, že na nej budú chorí absolútne bezpeční.“
ooo
Vďaka Viktórii Ondrušovej pribudlo pred štyrmi rokmi k hipoterapii aj športové jazdenie. Na Patrónke vznikol prvý integrovaný jazdecký oddiel na Slovensku, ktorý združuje deti aj dospelých s mentálnym či telesným postihnutím. Členmi sú teda nielen handicapovaní, ale aj zdraví jazdci. Je to dôležité, lebo aj ten najlepší kôň potrebuje pevnú ruku. Než na neho vysadne handicapovaný športovec, treba ho ojazdiť, upokojiť, aby sa neplašil a nevymýšľal. Dôležité je to najmä pri pretekoch. Keďže na Patrónke je jazdiareň uzavretým pokojným priestorom, kde zvyčajne trénuje iba jeden kôň, stretnutie s otvoreným priestorom závodiska, cudzími koňmi a s množstvom ľudí na tribúnach by nepripravené zviera vydesilo. Zdravý človek udrží aj rozrušeného koňa, postihnutý, ktorý nemá toľko sily, nie.
Namiesto barly konské sedlo
„Se svou kulhavou kobylou, po světe se toulám…“ spieva sa v starej trampskej pesničke. Na Patrónke je to naopak. Kone majú prvotriedny krok, kto pokrivkáva, sú jazdci.
Maťo Horina čaká, kým sa začne s tréningom. Sedí uprostred jazdiarne na čomsi, čo pripomína malú tribúnku. Je to špeciálna rampa, odkiaľ môže ľahšie vysadnúť do vysokého sedla. Mladý muž v jazdeckom úbore má nohy ako slamky, chodidlá ako malé dieťa, navyše poskrúcané dovnútra. Ani v rukách nemá silu dospelého chlapa, ba ani malého chlapca. Nemôže sa poriadne chytiť uzdy, pridržať konského boku, zatlačiť na slabiny. Jednoducho, chýba mu všetko podstatné, čo sa pri drezúre koňa využíva. Napriek tomu jazdí, preteká a vyhráva. Naposledy si zlatú medailu priniesol v júni z majstrovstiev Slovenska v Poprade.
Na Patrónku prišiel pred troma rokmi. Viktória Ondrušová si na to presne spomína:
„Poviem pravdu, keď som ho uvidela, pomyslela som si, máš smolu chlapče. Je mi ľúto, ale asi to nebude možné. Lenže strašne chcel, až som povedala, dobre, skúsime to. Ako si však sadol do sedla, hneď ma presvedčil, že to pôjde. Má úžasný cit pre pohyb, rovnováhu, dokáže koňa ovládať sedom a prenášaním váhy.“
„Najprv som len skúšal, či sa na koni vôbec udržím. Doktorky mi to nechceli dovoliť, že určite spadnem, ublížim si. Ale presvedčil som ich,“ spomína aj Maťo.
„Zo začiatku som sa trochu bál, to ma ešte vodili iba na lonžke. Takmer po roku mi dovolili, aby som kráčal sám. Keď videli, že to dokážem, dali mi vyrobiť špeciálne oťaže, aby som mohol ovládať koňa jednou rukou.“
* * *
Maťo odchádza jazdiť a na rampe ho vystrieda Katka Jobbágyová. Hoci sa narodila zdravá, následkom detskej mozgovej obrny má ťažko postihnuté nohy aj ruky. Napriek tomu pláva, bicykluje, šoféruje, študuje právo a v sedle zvládne klus aj cval.
Kone ju fascinovali od malička. Z televízie sa dozvedela o hipoterapii. Keď po prvý raz vysadla do sedla, nebola schopná slova. Len sedela a vychutnávala. Okrem hiporehabilitácie začala chodiť aj na jazdecký kurz, naučila sa klusať, cválať. Keď po skončení strednej školy zostala rok doma a mala viac voľného času, zašla na Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov, aby jej poradili, kde by mohla športovať. Poslali ju na Patrónku. Dovtedy vôbec netušila, že aj na Slovensku existuje paradrezúra pre telesne postihnutých. Prišla hneď v jazdeckom oblečení, lebo tušila, že zostane. Aj sa stalo.
Katka má dnes titul majsterky a doma dve zlaté medaily. Najnovšia je z 1. medzinárodných majstrovstiev v paradrezúre, ktoré sa konali v októbri v Českej republike. Zúčastnili sa ich jazdci zo šiestich krajín, vrátane paraolympioničky zo Sydney.
Psychológ kôň
Psychologička Daniela Kočicová nezodpovedá príliš predstave koničkárky. Korpulentná dáma sa ku koňom dostala až v strednom veku, keď v detskom tábore v Poľsku videla, že kone dokážu liečiť nielen telo, ale aj dušu. Zaujalo ju to natoľko, že prekonala prirodzenú nedôveru k veľkému zvieraťu a rozhodla sa využívať ho vo svojej práci.
„Pracujem so skupinou problémových detí, ktoré trpia poruchami správania, nedokážu sa kontrolovať, sú deprimované. V nemocnici prekonávajú bolestivé operácie, navyše pre postihnutie ich okolie nie vždy prijme. Zviera ich prijme bez akýchkoľvek výhrad, ony získajú sebavedomie a hneď sú šťastnejšie. Okrem toho, vďaka koňom sa učia myslieť na iných. Musia dopredu pamätať, že za povozenie sa treba odvďačiť, a tak doma sporia suché pečivo, mrkvu. Cit, ktorý si vytvoria k zvieraťu, sa prenáša aj medzi nich. Sú na seba lepšie, pomáhajú si. Do oddielu nechodia deti iba jazdiť, ale aj pomáhať pri kŕmení, čistení. Keďže veľké zviera má prirodzenú autoritu, netreba im zdôrazňovať, aby si dávali pozor, spontánne sa učia sebakontrole,“ vysvetľuje Daniela Kočicová, ako môže pomôcť psychologické jazdenie.
* * *
Najlepším príkladom je príbeh devätnásťročnej Mišelky Bednárovej, tretej medailistky jazdeckého oddielu. Bývala problémovým dieťaťom. Depresívnym a jedovitým. Každú chvíľku niekoho tĺkla, kričala, mala zlú náladu. Až sa dostala do skupiny pedagogicko-psychologického jazdenia. A jazda na koni jej išla. Zrazu začala vynikať a nastala zmena. Stala sa veselšou, pokojnejšou. Vďaka sebadôvere sa jej nálada upravila, a ona v sebe objavovala ďalšie schopnosti. Dnes spieva, recituje, tancuje. Prihlásila aj na výtvarnú výchovu, a tak sa rozkreslila, že povyhrávala medzinárodné ceny. Písať a čítať síce nikdy nebude, ale kone jej otvorili bránu do celkom iného sveta.
Potvrdila sa stará pravda, že z konského sedla je svet hneď krajší.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO – ARCHÍV ŠK ŠPORT PATRÓNKA
