Na Slovensku sa začína putovný festival Filmostrada 2004. V Poľsku má už štvorročnú tradíciu, k nám a do susedných Čiech prišiel tento rok po prvýkrát. Do decembra sa v našich kinách budú premietať filmy ocenené na medzinárodných festivaloch - Padlé ženy Petra Mullana, Dom bláznov Andreja Končalovského, Syn nevesty Juana Josého Campanellu, Ruská archa Alexandra Sokurova a Bodysong Simona Pummella. Celú prehliadku odštartuje film LARSA VON TRIERA Dogville (recenziu uverejníme zajtra). Dánsky režisér sa o ňom rozhovoril v exkluzívnom telefonickom rozhovore pre SME.
Čo vás inšpirovalo k vášmu najnovšiemu filmu?
Bezprostrednou inšpiráciou bola pesnička z Brechtovej Trojgrošovej opery, kde sa spieva: ,Opýtali sa ma, čie hlavy by mali padnúť, celý prístav stíchol a ja som riekla všetky!' Počúvali sme ju v aute s Jensom Albinusom, ktorý hrá v Idiotoch, a ja som povedal, že by sa podľa nej dal urobiť pekný film. O tom, čo sa udialo predtým, čo predchádzalo tomuto textu.
Ako ste vymysleli názov Dogville?
Jedného dňa sme sa s režisérom Thomasom Wintenbergom rozprávali o koncentračných táboroch. O tom, ako tam väzni žili. A podľa neho koncentráky fungovali len preto, že menili ľudí na zvieratá. Zvieratá možno ovládať oveľa ľahšie ako ľudí. A zmeniť ľudí na zvieratá tiež nie je ťažké, stačí vyvolať hnev, krutosť a zlo. Je to krehká hranica. Rozprávali sme sa teda o ľuďoch premenených na svorky psov a mne zišlo na um, že film by sa mohol volať Niečo-ville.
Predstavuje Dogville pokus hľadať nový filmový jazyk?
Som veľmi zvedavý, rád hľadám a skúšam. Každým filmom sa pokúšam hľadať nové možnosti, ale nie som rád, keď Dogville nazývajú experimentálnym filmom. Ak niečo naozaj ľúbite, chcete, aby to bolo čoraz lepšie. Ja mám rád film a veľmi rád by som toto médium posunul o kúštik ďalej.
Nebol zvolený minimalistický divadelný štýl priveľkým obmedzením?
Keď som začal písať scenár, predstavoval som si klasický film, ale zdalo sa mi to celé akési nudné. Potom som si povedal, že by bolo pekné začať pohľadom z výšky, akoby na mapu celého mestečka. Že príbeh by mohol byť vypĺňaním bielych miest na mape. Fascinovala ma predstava obmedzení, ktoré prináša táto jednota miesta. Samozrejme, prv, ako sa začali prípravy na nakrúcanie, som si to celé odskúšal. S Babett Knudsenovou v úlohe Grace a Nikolajom Kaasom ako Tomom sme nakrútili krátky film, aby som videl, či to celé bude fungovať.
Je to divadelné, ale zároveň aj veľmi literárne: text komentátora, členenie na kapitoly uvádzané medzititulkami, ktoré opisujú nasledujúci dej. Máte rád literatúru?
Komentár a členenie s titulkami boli už v prvej verzii scenára. Popisné názvy kapitol sú skôr odkazom na literatúru pre deti, možno na Macka Pú. Pri nakrúcaní mi výtvarník Per Kirkeby povedal, že mu to veľmi pripomína Dickensove Veľké nádeje. Pozrel som si ich filmovú podobu, a naozaj, je tam podobný ironický rozprávač, objasňujúci skryté línie motívov konania niektorých postáv. No z klasickej anglickej literatúry toho veľa nepoznám. Bližší mi je vari len P. G. Wodehouse.
Pridŕžajú sa všetky dialógy striktne scenára alebo sú aj improvizované?
Priamo som hercov vyzýval, aby si vymýšľali svoje vlastné texty, aby ukázali, čo dokážu. Samozrejme, na to, aby sa herci mohli hrať, potrebujú hračky. Tie obsahuje scenár. Pre hercov to bolo trochu ako návrat späť do školy, do čias hereckých etud v imaginárnom priestore. Občas sa síce stávalo, že imaginárne dvere sa raz otvárali jedným smerom a hneď zasa opačným, no to pre mňa nepredstavovalo zásadný problém a ani diváci by to nemali brať tak vážne. Pamätám sa, ako sa raz Paul Bettany naozaj veľmi rozčúlil a kričal: Vošiel si do miestnosti cez stenu, ty idiot!
Bolo angažovanie slávnej Nicole Kidmanovej tak trochu obchodným ťahom s cieľom získať publicitu a prilákať do kín viac divákov?
Hereckú účasť Nicole netreba preceňovať, pretože Dogville nie je film pre jej fanúšikov. Veľmi sa líši od jej typických snímok, ale Nicole sama veľmi túžila zahrať si v ňom. Aj s vedomím, že honorár bude viac-menej len symbolický. Pre mňa predstavovala akýsi most, spájajúci nás s Amerikou. V skutočnosti síce nie je Američanka, ale je jedným zo symbolov súčasnej Ameriky.
Po snímke Prelomiť vlny a Tanečnici v tme je Grace ďalšia žena v hlavnej role, ktorá trpí, je ponižovaná, obetuje sa. Čím vás lákajú takéto mučenícke hrdinky?
Škála príbehov a hrdinov je pomerne obmedzená. Je to vždy o tom istom. O obetovaní, o boji, víťazstve, prehre. Na moju výchovu a vzdelanie nevplývalo náboženstvo bezprostredne, ale viem, že je rozdiel medzi obeťou a mučeníkom. Mučeníctvo je výsledkom výberu. Nevyhnutným koncom principiálnej viery vo svoju pravdu. Aj hrdinky mojich filmov majú možnosť výberu. To im dodáva silu. Nie je podstatné, že sú to ženy, mohli by to rovnako byť aj muži.
Prečo Nicole Kidmanová neúčinkuje aj v nasledujúcich filmoch trilógie?
Dohodli sme sa, že spolu nakrútime viacero filmov, ale nie je to možné. Vyše roka sme čakali, kým si našla čas na Dogville, a ja jednoducho nemôžem márniť čas nervozitou, či mi predstaviteľka hlavnej roly príde načas alebo nie. Nemôžem sedieť a obhrýzať si nechty, keď mám pripravený scenár pre celú trilógiu.
Jeanne Moreau kedysi povedala, že všetci režiséri, s ktorými pracovala, sa stali jej milencami. Aké sú vaše vzťahy s herečkami vašich filmov?
Nuž, v prvom rade musím priznať, že nie som bohvieako atraktívny muž. Ženy zvyčajne zaujmú moje myšlienky, názory, nie moje telo. Ale vážne: ak mám byť odkázaný na prácu niekoho druhého, musím mu, samozrejme, dôverovať.
Režisér je rovnako odkázaný na prácu kameramanov, osvetľovačov, zvukárov.
Dogville sme nakrúcali v systéme CinemaScope, náročnom na kameru, svetlá i zvuk. Celé to obsluhovali a nastavovali stovky ľudí, ale potom, keď sa začalo nakrúcať, zostal som s hercami sám. A so všetkou technikou, na ktorú sa nemožno celkom spoľahnúť. Do toho ešte tá moja klaustrofóbia. Bolo to celé veľmi náročné a vyčerpávajúce, takmer som prišiel o rozum.
Producentkou vašich filmov je žena, Dogville strihala žena, aj výtvarnú stránku ste zverili žene. Znamená to, že dávate prednosť spolupráci so ženami?
Áno. Nielenže je to príjemnejšie, pokojnejšie a estetickejšie, ale má to jednu obrovskú výhodu: ženy nerady opakujú jedna po druhej. Nekradnú si nápady, nekopírujú, chcú byť zakaždým originálne.
Dokázali by ste nakrúcať s inými veľkými hollywoodskymi hviezdami ako Robert DeNiro, Jack Nicholson či Dustin Hoffman?
Sú to všetko skvelí herci, ale radšej by som si vybral menej známych. Pre mňa je najdôležitejšie, či ľudia naozaj chcú spolupracovať so mnou. Nakrúcal som už s hercami, ktorí so mnou vlastne ani pracovať nechceli, a bola to hotová nočná mora. Odhodlanie podieľať sa spoločne na vzniku filmu je najdôležitejšie. Dôležitejšie ako postavy, zápletka, dokonca dôležitejšie ako režisér. A veľké hviezdy len málokedy pristupujú k práci s týmto odhodlaním.
Je pravda, že ste nikdy neboli v Amerike?
Áno. Veľmi rád by som sa tam pozrel. Klaustrofóbia mi nedovolí cestovať lietadlom, na cestu loďou nemám čas. Som veľmi zvedavý na New York, aj keď mám strach, že by som ho znášal veľmi zle. Mám fóbiu z veľkých miest, no nazdávam sa, že americký vidiek musí byť krásny. Ale predsa, veď takmer tri štvrtiny všetkého, čo sa na nás valí z médií, je americké. Amerika dominuje spravodajstvu, Amerika udáva tón v zábave. V dánskych médiách je toho oveľa viac o Amerike ako o Dánsku, deväťdesiat percent repertoáru dánskych kín predstavujú americké filmy! Takže sa napokon považujem za Američana. Viem, aké to v Amerike je. Viac-menej také isté ako tu.
Dogville, podobne ako Tanečnicu v tme, označili niektorí kritici za antiamerický film. Súhlasíte s tým?
Nie som antiamerikanista. Filmy, ktoré nakrúcam, sú fikcia, nemajú za cieľ komentovať americkú realitu. Ak aj som voči Amerike kritický, tak len voči obrazu, aký o nej vytvárajú médiá. A som presvedčený, že hoci som nikdy v Amerike nebol, viem o nej viac, ako vedeli Američania o Maroku, keď nakrútili film Casablanca.
Súhlasíte s tým, že vás považujú za otca Dogmy 95?
Prípad od prípadu. Ak je film s certifikátom Dogmy dobrý, tak súhlasím, ak je zlý, nie.
Bola Dogma 95 prejavom odporu voči naligotaným hollywoodskym veľkoprodukciám?
Takto by som to nepovedal. V podstate mám rád akýkoľvek film, ak je dobrý. Dogma 95 nebola proti niečomu, ale za niečo. Skúšali sme, či obmedzenie, dobrovoľné vzdanie sa niektorých vecí nepovedie k vzniku novej kvality.
Zdá sa, že v poslednom čase akosi neberiete Dogmu 95 vážne.
Nikdy som ju nebral vážne! Napovedá to už fakt, že sme ju pomenovali Dogma. Ako hociktorá cirkevná dogma aj Dogma 95 obsahuje zopár pravidiel, ktoré jednoducho nie je možné dodržať.
Takže sa nepovažujete za odporcu moderných filmových technológií?
Nie. Sú úžasné, lebo nesmierne uľahčili nakrúcanie filmov. Keď som bol mladý, všetci mi vraveli ,Nemôžeš byť filmár, lebo nakrúcať filmy je príliš zložité!' Vlastne to už vtedy bola lož. Nakrúcať filmy nikdy nebolo zložité. No teraz je to ešte jednoduchšie a mali by sa to dozvedieť všetci mladí adepti filmárstva.
Máte vzory, filmárov, ktorých rešpektujete?
Kedysi som považoval za veľmi dôležité, aby môj prvý film Forbrydelsens Element uvidel Andrej Tarkovskij, pretože pre mňa predstavoval autoritu. Bol z neho znechutený. Považoval ho za úplný odpad. Nenávidel ho. Pre mňa to bolo ako dospievanie. Asi by som si ho prestal vážiť, ak by zareagoval ináč. Rešpekt cítim voči každému, kto nakrúca dobré filmy, no osud vynikajúcich filmárov je tragický. Alebo ich opustí nadanie, alebo zomrú, prípadne jedno i druhé: Welles, Tarkovskij, Kubrick ani Bergman už nenakrúcajú. Všetci moji hrdinovia sú už mŕtvi.
Často myslíte na smrť?
Tisíc ráz každý deň. Veľmi ma hnevá tá neodvratnosť a nevypočítateľnosť, bojím sa, že budem musieť odísť uprostred rozrobenej práce. Viem, je to veľmi sebecké, ale vy ste sa pýtali.
Lars von Trier (48). Matka mu len krátko pred svojou smrťou roku 1995 prezradila, že v skutočnosti nie je synom ľavicového akademika židovského pôvodu, ktorého vždy považoval za otca, ale pravicovo orientovaného katolíka, klasického hudobníka. "Hľadala som umelecké gény a tie Trierove také určite neboli," argumentovala.
Ako dieťa žil v Kodani. V škole ho spolužiaci šikanovali tak, že mal zvláštne povolenie a cez prestávky mohol zostávať osamote v triede. Šľachtický predikát "von" si pridal k menu na vysokej škole po tom, ako mu tak začali hovoriť spolužiaci. Získal päť dánskych národných filmových cien Bodil, šesť rôznych cien festivalu v Cannes, dve Európske filmové ceny, francúzskeho Césara, talianskeho Donatelovho Davida, španielskeho Goyu a mnoho ďalších ocenení, aj Českého leva.
Po filmoch Prelomiť vlny, Tanečnica v tme a Idioti, ktoré tvoria trilógiu Zlaté srdcia, začal nakrúcať tri filmy nového cyklu American Way. Dráma Dogville s Nicole Kidmanovou a Paulom Bettanym v hlavných úlohách je prvým z nich.
FOTO - SPI INTERNATIONAL
