Tréningy hokejového tímu Slovenska v hale Air Canada Centre na Svetovom pohári sleduje v týchto dňoch aj popradský rodák PETER IHNAČÁK (47 r.). V Toronte je doma od roku 1982, keď ako čs. reprezentant emigroval z majstrovstiev sveta vo Fínsku. V NHL odohral osem sezón v jednom drese miestneho klubu Maple Leafs a so 66 bodmi (28 gólov + 38 asistencií) dodnes drží klubový rekord pre nováčika s najväčším počtom bodov zo sezóny 1982/83. V NHL si celkove zapísal 417 zápasov a 267 bodov (102 gólov + 165 asistencií).

Aktívnu kariéru ste zakončili pomaly už ako štyridsiatnik v Nemecku, kde sa vám neskôr darilo aj ako trénerovi. Čomu sa venujete v Kanade?

Viac-menej oddychujem. Občas si s partiou bývalých hráčov zahrám v turnaji veteránov. Priateľ, ktorý vlastní malú hokejovú halu na predmestí Toronta, mi ponúkol prácu manažéra i trénera pre mládež. V každom prípade zostanem pri hokeji. V rozbehnutej sezóne pravidelne chodím na zápasy tímu Maple Leafs. Pre bývalých hráčov je v hale vyhradená lóža s dvadsiatimi miestami.

Čo by vás lákalo robiť pri hokeji?

Práca skauta pre klub NHL. Poslal som už ponuku niektorým klubom. Problém je v tom, že pred avizovaným štrajkom v NHL v kluboch v týchto týždňoch, mesiacoch skôr znižujú stavy zamestnancov, než aby ho rozširovali.

Vášho osemnásťročného syna Briana draftoval v tomto roku Pittsburgh Penguins. Pôjde v NHL v otcových šľapajach?

To je vo hviezdach. Chlapec má talent, hokej ho baví. Je pravák, ako som bol ja, ale iný typ útočníka - lepšie korčuľuje, má šikovné ruky. Ja som bol na ľade skôr bojovníkom. Brian hrá za college v Providence, kde študuje druhý rok psychológiu. Vlani sa stal najlepším nováčikom súťaže i najlepším strelcom mužstva. Tohto roku nastúpil do sezóny s novou motiváciou, chcel by v produktivite dosiahnuť 50 bodov. Tak by sa ešte viac priblížil k NHL, neskôr by mohol nastúpiť do kempu v Pittsburghu. Mužstvo Penguins nepatrí v NHL medzi bohaté, a na druhej strane dáva priestor mladým hokejistom. Na college berie štipendium, inak by ma škola stála každý rok 50 000 dolárov. Štúdium je štvorročné a v prípade, že by získal zmluvu s klubom Penguins, musel by si školu platiť.

Do Kanady ste emigrovali pred 22 rokmi. Spomeniete si ešte na šampionát v Helsinkách, kde ste hrali so zašitými dolármi a pasom v hokejovom výstroji?

Dnes je to na zasmiatie, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Na turnaji Izvestijí v Moskve sa v roku 1981 darilo nášmu útoku s Vincom Lukáčom a Igorom Libom, a tak nás tréner Luděk Bukač nominoval na svetový šampionát vo Fínsku. Mal som so sebou asi tisíc dolárov a pripravený aj druhý pas, keďže originál sme podľa zvyku hneď po prílete na letisku odovzdávali vedúcemu výpravy. Kamaráti ma upozornili, aby som si peniaze a doklady nenechával v hotelovej izbe, počas tréningu nám v nej snorili tajní agenti z našej výpravy a hľadali podozrivé veci. A tak som si doláre s pasom zašil do hokejových nohavíc, v ktorých som trénoval a hral zápasy na majstrovstvách sveta. Ešteže mi ich v zápase v osobnom súboji žiadny zo súperov hokejkou nerozpáral - to by bolo divadlo v plnej hale. Takto som odohral aj môj posledný reprezentačný duel so Švédskom, remizovali sme 3:3, a na druhý deň po tréningu ma brat, ktorý už žil v Amerike, odviezol loďou do Göteborgu. Zo Švédska som zamieril do Toronta.

V tom čase to Európania v NHL asi nemali také ľahké ako dnes.

Veru tak. Do NHL som vstupoval s obavami, či sa uchytím. V mužstve som bol jediný Slovák a tuším len traja sme boli z Európy. Tréneri a funkcionári preferovali domácich zámorských hokejistov. Dostal som trojročnú zmluvu a drel som do úmoru, aby som si udržal miesto v tíme.

O tri roky vás nasledoval mladší brat Miroslav. Mal to v novom pôsobisku jednoduchšie ako vy?

Vôbec nie. V tom čase patril v Košiciach k najlepším strelcom československej ligy, pripravili mu tu bombastickú reklamu. Miro sa od začiatku ocitol pod veľkým tlakom médií. No keď prišiel do Toronta, začal mať pre zmluvu problémy s majiteľom klubu, nedostal v mužstve poriadnu šancu. Tréneri s ním nemali trpezlivosť. Miro nemal skúsenosti so zámorským hokejom a potreboval čas, aby si zvykol. Hrali sme v NHL v jednom útoku len málo, potom pôsobil v nižšej súťaži.

V Toronte sídli Sieň slávy NHL, no klub Maple Leafs získal Stanley Cup naposledy v roku 1967. Aký je záujem fanúšikov o hokej?

Obrovský. Ja som hral ešte v starej Maple Leafs Garden, v roku 1999 dali v centre mesta do užívania novú 19-tisícovú halu Air Canada Centre. Vyše deväťdesiat percent vstupeniek v sezóne vypredajú pre permanentkárov, do voľného predaja sa dostane pred zápasom vari len dvetisíc lístkov. Pritom do spodného radu k mantinelu stojí vstupenka okolo dvesto dolárov. Dá sa povedať, že do hľadiska sa dostanú len šťastlivci. Iste by mi to potvrdil aj Trenčan Robo Švehla, ktorý tu pôsobil v sezóne 2002/03 a svojimi výkonmi urobil slovenskému hokeju veľmi dobré meno.

Pred dvoma rokmi ste boli jedným z kandidátov na trénera reprezentácie Slovenska. Neľutujete, že ste v tom čase zaváhali?

Neľutujem. Necítil som sa na dôležitú funkciu dosť zrelý.

Ako sa vám pozdávali výkony našej reprezentácie na Svetovom pohári?

Videl som v základnej skupine zápasy s Kanadou a s Ruskom. Mužstvo sa zakaždým dopustilo chýb v obrane a pomohlo tak súperovi k víťazstvu.

Akú šancu má Slovensko proti favorizovanej Kanade vo štvrťfinále?

Ak sa vyvaruje spomínaných chýb a mužstvu sa podarí vsietiť rýchly gól či dva ako naposledy v prípravnom zápase v Ottawe, nevylučujem prekvapenie. Treba vidieť, že hráči Kanady sú pod veľkým psychickým tlakom - tu sa berie len prvenstvo. Už sa teším na ten zápas.

Autor: ONDREJ GAJDOŠ, Toronto