ii, ale aj ľudí neznámych – anonymné bytosti ako časti širokého súkolesia zvaného svet. Dovedna takmer 260 portrétov. Ľudovít Fulla, Marián Varga, Ján Budaj, Ján Sucháň, Michal Kováč, ale i Vasil Biľak či Peter Colotka. Rôznorodá vzorka vyvolávajúca diskusiu.
Slovami vydavateľa Bohuslava Piatka, „nejde o encyklopedické dielo, akési ‘Kto je kto‘ na Slovensku. Sústredili sme sa na ľudí, ktorí pripomínajú obraz krajiny.“
Inými slovami, aj to boli Slováci a tiež tvorili dejiny. Nejde o krasorečnenie, ale o záznam. „Samozrejme, nemohli tam byť všetci,“ povedal pre Magazín SME medzinárodne uznávaný fotograf Karol Kállay (1926). „Pokojne na to hovorím jedno. Pozrite sa na Arnolda Newmana alebo Annie Leibovitzovú. Ani v ich knihách nie sú všetci. Avšak tí, čo sú v knihe, myslím, dostatočne reprezentujú Slovákov.“
Kniha Slováci je štvrtým dielom edície Poklady Slovenska sprístupnené. Jej oficiálne uvedenie bude 10. decembra v bratislavskom Dome umenia na Námestí SNP a inaugurovať ju bude bývalý prezident Michal Kováč. Súčasťou prezentácie bude aj výstava, ktorá predstaví stovku fotografií z knihy Slováci Karola Kállaya.
Bratislavská expozícia uzavrie tohtoročný bohatý oblúk Kállayových výstavných prezentácií. Začali sa v Stálej výstavnej sieni v Českých Budějoviciach, pokračovali v D+Gallery a Klube slovenskej kultúry v Prahe, vyvrcholili newyorskou výstavou Franz Kafka a Praha a retrospektívou v budapeštianskom Dome fotografie.
Aj závisť patrí k Slovensku
Ľudí do knihy vyberal Karol Kállay v dialógu s vydavateľom. Aj sám fotograf cítil, že tam nie sú tí, ktorí by tam mali byť, no prevážila snaha o rôznorodosť.
„Aj preto sú tam problematické osobnosti,“ hovorí Kállay. „Nakoniec, prečo nie? Veď aj oni sú Slováci. Nehľadajme v tom, akí sme, kto sme. Išlo skôr o to, aby aj cudzinec mal pri pozeraní knihy zo Slovenska plastický obraz. Že tu žijú aj jednoduchí ľudia, ale aj špičkové osobnosti, ktoré sa presadili v svetovej konkurencii.“
Iným limitujúcim faktorom výberu bola dostupnosť ľudí.
„Viem, ako sa ľudia z vydavateľstva pokúšali zohnať špičkového, ale aj rozporuplného speváka Richarda Müllera. Márne,“ hovorí fotograf. „Podobne sme dopadli s premiérom Mikulášom Dzurindom, pretože vedúca jeho úradu naše stretnutie stále odkladala. Iní odpovedali vetou – budú mi závidieť. Aj to patrí k Slovensku a jeho ľuďom. Veľakrát som fotografoval pre Stern i Der Spiegel a viem, že sú s tým spojené veľké problémy, v minulosti to však išlo niekedy oveľa ľahšie.“
Na začiatku je dôvera
Za portrétmi sa skrýva archív tisícov snímok, more času a trpezlivosti. Samotná kniha je kvôli atraktívnosti kombináciou dvoch prístupov. Ľudia boli portrétovaní jednak v ateliéri, jednak v ich vlastnom prostredí. Fotografov prístup však zostával rovnaký.
„Vždy sa najprv snažím cez rozhovor portrétovaného spoznať a potom už rýchlo reagujem. Potrebné je získať obojstrannú dôveru. Človek musí získať pocit, že ho nefotografujú, a preto sa rozprávame o rôznych veciach. K takým portrétom patrí aj kontroverzný Vasil Biľak, pri ktorom zasiahla aj náhoda. Povedal mi, že si potrebuje ísť do kuchyne niečo pomiešať. Varil guláš a opásal sa zásterkou, na ktorej bolo napísané Chef Koch – hlavný kuchár. Stal sa z neho hlavný kuchár, ktorý môže miešať kadečo – aj politiku. Samozrejme, na fotografii je najdôležitejšia výrazovosť v danom okamihu.“
Karol Kállay neverí, že jeho portréty sú pohľadmi do duše. Jeho snahou je, aby dostal človeka do takej podoby, aký je v skutočnosti. Ľudskú vlastnosť nasadzovať si masku pózy, minimalizuje.
„Raz za mnou prišiel istý významný človek. Pozrel sa na hodinky a opýtal sa, ako dlho to bude trvať. Odpovedal som mu, že ak pôjdeme na koňak, tak rýchlo. Tým nechcem povedať, že ma to urazilo, ale nemá zmysel, aby sa sedenie opakovalo. Nikdy to nechcem uťahať. Všetko má svoj čas.“
Na dobrý záber si treba počkať
Fotografia môže byť buď dobrá alebo blbá – znie Kállayovo krédo. Aj preto odmieta rozlišovať fotografiu na portrétnu, dokumentárnu či inscenovanú. Pre neho je fotografia širokým riečiskom, v ktorom sa pohybujú všetky jej žánre.
„Nemám rád, keď mi niekto povie – robím len portrét a nič iné. Vrátim sa k starému Plickovi, ktorý mi na tieto rôzne typy fotografov povedal: Vieš, prečo to robia? Lebo nevedia poriadne odfotiť dom. A to je ťažké. Parádne odfotografovať palác nie je jednoduché. Rovnako ťažké je urobiť dobrý portrét.“
Aj kniha Slováci presviedča o fotografovom leitmotíve, že na dobrý záber si treba počkať, pretože situácia sa neustále vyvíja. Počas rozhovoru sa odkrýva množstvo zaujímavých záberov. Zrazu sa objaví gesto, zasvieti slnko, a vtedy sa stláča spúšť. Karola Kállaya sa pýtali, prečo má heraldik Zdenko Alexy na obálke zatvorené oči.
„Jednoducho, povedali sme si nejaký vtip a on sa rozosmial. Získal dobrý výraz a ja som stlačil.“
Pri fotografovaní množstva ľudí sa núkal digitálny fotoaparát, no Kállay sa stále nechce pripraviť o kúzlo sám si zväčšovať fotografiu.
„Digitálna fotografia je nutnosť, ale neviem si predstaviť, žeby ma to uspokojilo. Ani sa tým nezaoberám. Priťahuje ma tá povestná alchýmia, ktorá nastáva v laboratóriu pri vyvolávaní filmu podľa vlastných predstáv. Nehovoriac už o tom, že aj veľké galérie a aukčné domy stále pracujú s klasickou fotografiou.“
ĽUDO PETRÁNSKY
