Tunajší pomník pripomína katastrofu, ktorá sa stala pred desiatimi rokmi. Je na ňom päť mien. Päť mužov, po ktorých zostalo deväť detí. Päť obetí brutálnej vraždy. František Sloboda, Milan Černý, Milan Galbavý, Igor Jošt a Marián Zenner.
Predohrou tragédie bola väzenská vzbura, ktorá vypukla v leopoldovskom nápravnovýchovnom ústave v marci roku 1990. V tom čase si tu svoje tresty odpykávalo vyše tisíc väzňov. Väčšina za vraždy, lúpeže a znásilnenia. Keďže týchto zločincov sa netýkala januárová amnestia prezidenta Václava Havla, chceli si slobodu vynútiť násilím.
Vzbura väzňov, ozbrojených železnými tyčami, zápalnými fľašami, nožmi a žiletkami bola napokon potlačená. Vyžiadala si však jedného mŕtveho a 29 zranených spomedzi vzbúrencov a jedného ťažko a 10 ľahko zranených zo zasahujúcich bezpečnostných jednotiek.
Počas vzbury zhoreli niektoré výrobné časti a strecha tzv. Hradu s najväčšou ubytovacou kapacitou. Poškodenie bolo také rozsiahle, že vtedajší minister spravodlivosti chcel ústav zrušiť.
Nestalo sa tak. Najväčšia slovenská a jedna z najväčších európskych väzníc fungovala naďalej. Za časovanú bombu sa však považoval fakt, že mnohí zo vzbúrencov v nej zostali.
Jedným z nich bol aj tridsaťročný Tibor Polgári. Vodca ďalšej vzbury, ktorá sa v leopoldovskej väznici odohrala v sobotu 23. novembra 1991. Siedmi väzni, okrem Polgáriho ešte Miloš Uriga, Ondrej Harvan, Bartolomej Botoš, Dalibor Bajger, Václav Fedák a Vladimír Duda, sa vtedy pokúsili z ústavu ujsť.
Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že útek plánovali od októbra. Boli odhodlaní ujsť za každú cenu – aj za cenu usmrtenia dozorcov. Kvôli tomu si tajne vyrobili zbrane.
Nezastavil ich ani spoluväzeň
Tak ako inokedy, aj v ten sobotný večer okolo pol siedmej prebiehalo v leopoldovskej väznici sčítavanie väzňov. Po jeho skončení požiadal Tibor Polgári dozorcu Františka Slobodu, aby ho pustil za mreže. Chce vraj hodiť do schránky list.
Keď mu dozorca mrežu otvoril, Polgári ho napadol. Vzápätí sa k nemu pridal Uriga, ktorý F. Slobodu niekoľkokrát bodol nožom. Dozorca na mieste zomrel.
Obaja väzni potom vtrhli do kancelárie, kde počkali na svojich komplicov. Službukonajúceho referenta prinútili, aby tam zavolal aj svojho kolegu. Keď prišiel, väzni oboch zviazali, okradli a brutálne zbili.
Desať minút pred siedmou prišli dvaja dozorcovia, ktorí mali vymeniť dennú službu. Aj ich vzbúrenci prepadli, zbili a zviazali. Potom im vzali uniformy a v preoblečení sa dostali až k hlavnej bráne.
Tam zaútočili na službukonajúcu väzenskú stráž. Štyroch strážcov, Igora Jošta, Mariána Zennera, Milana Galbavého a Milana Černého, namieste usmrtili, ďalším dvom spôsobili ťažké zranenia. Posledného zobrali so sebou ako rukojemníka.
To už boli vzbúrenci vyzbrojení samopalmi a pištoľami, ktoré zobrali zavraždeným dozorcom. Spolu s rukojemníkom sa však ešte vrátili do svojho oddielu, aby spoza mreží vyslobodili posledného komplica – Bartolomeja Botoša. Tu sa im do cesty postavil jeden z väzňov. Polgáriho sa opýtal, prečo je v policajnej uniforme, a povedal mu, aby zviazaných dozorcov prepustil. Vodca vzbury mu však namiesto odpovede strelil do brucha.
Niekoľko minút po siedmej opustili vzbúrenci aj s rukojemníkom bránu väznice. V uliciach Leopoldova ho prepustili a o kúsok ďalej zastavili osobné auto. Na ženu a muža, ktorí sedeli vnútri, namierili samopaly a vytiahli ich von. Na ukradnutom aute sa im podarilo dostať až do Trnavy. Kúsok za mestom sa však Uriga, ktorý auto viedol, dostal do protismeru, zišiel do priekopy a narazil do stromu.
Unikol pred popravou
„Blížil som sa na svojej škodovke k Trnave, keď som zbadal, ako sa oproti mne rúti nejaké auto a schádza z cesty. Zostal som teda stáť, vystúpil z auta a chcel som posádke poskytnúť pomoc,“ spomína dnes Jozef Snopek z Trnavy, ktorý sa v tú novembrovú noc doslova druhýkrát narodil.
Keď podišiel bližšie k havarovanému autu, zbadal v ňom mužov v policajných rovnošatách. O tom, že z leopoldovskej väznice ušli ozbrojení väzni, ešte nevedel. Keď však na zadných sedadlách uvidel väzenské šaty, uvedomil si, že niečo nie je v poriadku. Vtedy naňho muži v uniformách namierili zbrane.
„Prinútili ma ísť k môjmu autu. Cestou ma Polgári udrel pažbou samopalu do tváre. Na chvíľu som stratil vedomie, ale potom som začul jeho hlas, ako hovorí – Doraz ho!“
Jozefovi Snopekovi sa však pred „popravou“ podarilo ujsť. Vladimíra Dudu, ktorý naňho mieril, nečakane udrel, skočil do priekopy a popri vypustenom rybníku utekal, ako najrýchlejšie vládal.
„Bolesť som nevnímal. Neskôr som sa dozvedel, že po mne strieľali. To som však neregistroval.“
V tej chvíli mal šťastie v nešťastí. Vrahovia sa totiž, už na jeho aute, museli ponáhľať ďalej, a tak ho nechali ujsť. Zbitému do krvi a na pokraji vedomia sa Jozefovi Snopekovi podarilo dostať do neďalekej reštaurácie, odkiaľ zavolal na políciu.
S Polgárim sa stretol ešte raz. Na druhý deň v nemocnici.
„Mal som ťa zabiť, škoda, že som to neurobil,“ povedal mu niekoľkonásobný vrah.
Bezhlavá anabáza
Na ukradnutej škodovke sa väzni vrátili do Trnavy, kde chvíľu blúdili ulicami. Chceli sa dostať na diaľnicu smerom na Bratislavu. Nakoniec sa im to podarilo. Asi po dvadsiatich kilometroch, pred odbočkou z diaľnice na Hlohovec, sa im však minul benzín. Auto nechali teda stáť a peši prešli k najbližšej budove. Bol to poľnohodársky nákupný závod. Kým ostatní hliadkovali vonku, Polgári s Botošom prepadli strážnika, zviazali ho a zobrali mu kľúče od auta, ktorým sa vrátili na diaľnicu. Mali však smolu. Ani toto auto nemalo plnú nádrž, takže museli ísť znova po vlastných. Desať minút pred pol jedenástou naskočili na železničnej stanici v Maduniciach do odchádzajúceho vlaku. O niekoľko minút na ďalšej stanici vystúpili.
Po štyroch hodinách na úteku sa dostali tam, odkiaľ odišli. Do Leopoldova.
V tom čase sa to tam už hemžilo policajtmi. Do trnavského okresu boli povolané policajné posily, prišla aj jednotka rýchleho nasadenia z Prahy. Nad Leopoldovom a okolím hliadkovali tri vrtuľníky.
V nekompletnom zložení, keďže Urigovi a Botošovi sa nepodarilo naskočiť do vlaku, sa teda piati utečenci vybrali peši cez polia. Nakoniec sa ukryli v stohu neďaleko poľnohospodárskeho družstva v Žlkovciach.
Na druhý deň si tamojší družstevníci všimli, že zo stohu sa každú chvíľu niekto vystrčil, poobzeral sa dokola a znovu sa zahrabal do slamy.
Policajné jednotky stoh obkľúčili a v nedeľu 24. novembra o tretej poobede sa im Polgári, Harvan, Bajger, Fedák a Duda po prestrelke vzdali. Ich dvaja komplici boli v tej chvíli v rukách polície už niekoľko hodín. Urigu zadržali pri prestrelke v Piešťanoch o druhej v noci a Botoša o siedmej ráno.
Slobodu si neužili ani 24 hodín.
Pozeral som Polgárimu do tváre
„Na takú službu sa nedá zabudnúť. O šiestej večer, keď naša zmena nastupovala, tu nebolo ani nohy a všetci sme si mädlili ruky, že dnes bude pokoj. O dve hodiny neskôr však už kmitalo celé oddelenie a nezastavili sme sa do nasledujúceho dňa,“ spomína po desiatich rokoch na tú noc bývalý ošetrovateľ trnavskej chirugie.
Na chirurgické oddelenie privážali sanitky ľudí, ktorých väzni na úteku postupne prepadávali.
„Až od väzenského vychovávateľa, ktorého pri úteku zranili, sme sa podrobne dozvedeli, čo sa stalo. Operovalo sa na všetkých sálach a celú noc sme lietali medzi operačkou, ambulanciou a hematológiou, lebo bolo treba strašne veľa krvi. Jedného zo zranených dozorcov dávali lekári na sále dohromady takmer dvanásť hodín. Myslím, že mal dobodanú pečeň a bol v kritickom stave.“
Vodcu vzbury Polgáriho, ktorý bol pri prestrelke v stohu postrelený, priviezli na chirurgiu v nedeľu popoludní. Spútaného ho tam eskortovali štyria policajti s namierenými samopalmi.
„Išli sme s ním na röntgen, lebo mal v chrbte projektil. Keď sme priviezli vozík, na ktorý si mal ľahnúť, jeden z policajtov sa nám postavil do cesty a povedal – Pôjde po vlastných. Počas snímkovania som sa toho policajta spýtal, či nemôže znovu ujsť, alebo tu niekoho napadnúť. Policajt iba posunkom ukázal na svoj nabitý samopal a cez zuby precedil: ‘Nech to skúsi. Urobí krok a strieľam.‘ Neskôr mi iný policajt povedal, že to s nimi chceli skoncovať už pri stohu, ale ovládli sa. Väzni vyšli s rukami nad hlavou a vzdávali sa. Okrem toho si vraj policajti uvedomili, že taký rýchly koniec by bol pre nich vyslobodením.“
Polgáriho zranenie nebolo vážne. Projektil, ktorý mal zavŕtaný v tkanive pod kožou, mu vyoperovali a do druhého dňa zostal na oddelení. K posteli bol pripútaný a jeho izbu strážili traja policajti.
„Vstup k nemu bol prísne zakázaný, mohol tam ísť iba lekár, prípadne ošetrujúci personál. Chvíľku som tam bol aj ja. Videl som, ako Polgári leží nehybne na posteli a neprítomne hľadí do stropu,“ spomína ošetrovateľ. A ešte jeden pohľad na vraha sa mu vryl do pamäti.
„V pondelok popoludní sme išli aj s kolegom previezť na röntgen jedného pacienta z oddelenia. Čakali sme pred výťahom, keď sme po chodbe uvideli prichádzať delegáciu. Bol to riaditeľ nemocnice, ktorý sprevádzal vtedajšieho premiéra Čarnogurského a predsedu parlamentu Mikloška. Išli navštíviť zranených dozorcov. Boli len niekoľko metrov od nás, keď sa otvorili dvere výťahu a vyšli z neho štyria či piati policajti a medzi nimi spútaný Polgári. Na výraz jeho tváre nikdy nezabudnem. Deň predtým, keď ležal na posteli, pozeral do stropu a vyzeral, že je zmierený s osudom. Teraz bolo vidieť v jeho očiach nenávisť. Asi tri metre išli vedľa seba. Vpravo premiér, vľavo policajná eskorta s vrahom.“
List na rozlúčku
Na začiatku februára 1993, po takmer mesačnom pojednávaní, vyriekol súd ortieľ.
Tibor Polgári, Miloš Uriga a Ondrej Harvan boli odsúdení na doživotie, Bartolomej Botoš dostal trest odňatia slobody na ďalších osemnásť rokov (spolu s predchádzajúcim trestom to znamenalo vyše 24 rokov), Dalibor Bajger pätnásť (spolu vyše 22 rokov), Václav Fedák tiež pätnásť (spolu vyše 16 rokov) a Vladimír Duda 13 rokov (spolu vyše 18 rokov).
Polgári a spol. si tresty odpykávajú v Nápravnovýchovnom ústave v Ilave. Niektorí z nich údajne svoj čin ľutujú.
Ondrej Harvan, odsúdený na doživotie, sa v cele krátko po vynesení rozsudku obesil. Zanechal tam rozlúčkový list pre svoju rodinu, v ktorom všetko oľutoval. ANDREJ ŠIMONČIČ
