Abdul Madžid sa s nami vracia domov do Pandžšíru, odkiaľ pochádza, po mnohých mesiacoch. Preto sa všemožne snažil, aby sme priesmyk prešli hoci i pešo, čo bolo v strašnom vetre a fujavici podľa nás nemožné. Presvedčil nás teda, že s pomocou koní sa nám možno podarí počas niekoľkých dní priesmyk prekonať, teda pokiaľ nestúpime na mínu.

„Ja sám som ich tu tiež kládol. Naposledy pred 18 mesiacmi. Nechceli sme, aby sa tadiaľto talibovia dostali do Pandžšíru. Lenže sme sa ponáhľali a teraz si nikto z nás nepamätá, kde čo položil. No a aby sme si niečo zakresľovali, na to jednak nebol čas, a nemali sme ani papier a ceruzku.“

Okrem mín, ktoré po sebe zanechali mudžáhidi, sú v oblasti ešte míny po sovietskych vojakoch a nakoniec i talibovia, keď ovládali toto územie, zamínovali cestu svojimi mínami. Vojaci Severnej aliancie ju čiastočne predsa len odmínovali, čiastočne sa o to pokúšajú amatéri - miestni obyvatelia. „Každú chvíľu na to niekto stúpi,“ priznal nám majiteľ chatrče, v ktorej sme nocovali. Najčastejšie na mínach vybuchnú zvieratá. Je to lepšie než ľudia. „Keď máme podozrenie, že niekde niečo je, pošleme tam oslov,“ hovorí pokojne. Autá, ktoré prechádzajú touto cestou, musia ísť presne za sebou. „Sledujte stopu džípu pred vami,“ prikázal nám veliteľ ochranky Nurudin a sám si sadol do prvého auta, ktoré na seba berie najväčšie riziko. Hneď na začiatku cesty sa nášmu „sovietskemu nákladnému džípu“ pokazili brzdy. Vzhľadom na to, že na ceste do Kábulu je minimum autoopravovní, bolo nutné ísť bez nich.

Zimné obdobie prináša obrovské problémy nielen novinárom a vojakom, ale predovšetkým miestnym obyvateľom. Zásobovanie hôr Hindukúša z roviny je prakticky nulové a často musia ľudia ísť niekoľko dní pešo, aby sa dostali k civilizácii. To, čo si v nehostinných podmienkach cez leto vypestujú, zďaleka nestačí na celú zimu. Dreva je obrovský nedostatok, navyše stínať ojedinelé stromy je prísne zakázané. Elektrina, samozrejme, k dispozícii nie je široko-ďaleko. Ľudia zákon nerešpektujú a v noci sa vydávajú na dlhé púte, aby našli aspoň niekoľko polien. Jediné, čoho je dosť, je mäso. Chlieb je vzácnosť, ale ovcí a kôz sa po horách preháňajú tisíce.

Možnosť zárobku nemajú horali takmer žiadnu, preto stroskotaných novinárov privítali s nadšením. Ponúkli sa dokonca, že za niekoľko sto dolárov mnohokilometrový úsek cez priesmyk vyčistia od snehu a poradili nám, aby sme sa pred cestou výdatne pomodlili, pretože Alah je občas milosrdný i k inovercom. De facto nemáme na výber.

Autor: agentúra Epicentrum, Afganistan pre SME