Keď si prezeráme Sokolovo výtvarné dielo, vidíme, ako v ňom po istom čase maliarstvo a grafika splýva a vytvára originálnu jednotu. Farebná kresba iste najlepšie zodpovedá krátkej dráhe medzi srdcom a rukou, medzi emóciami a skúsenosťami.

Koloman Sokol (12. decembra 1902 v Liptovskom Svätom Mikuláši - žije v Tuscone v štáte Arizona v USA) je jedným z posledných zakladateľov slovenskej (a československej) výtvarnej moderny. Jeho dielo je čítavé a čo je najdôležitejšie - i milované. Je nositeľom mnohých cien a vyznamenaní, dostal ich väčšinou, žiaľ, v posledných desiatich rokoch, po páde komunistickej diktatúry.

Významným medzníkom je zaiste cesta pätnásťročného adepta umenia do Košíc v roku 1917. Tam sa stáva žiakom grafickej školy Eugena Króna. Ďalším učiteľom mladého umelca bol v roku 1924 v Bratislave Gustáv Mallý, maliar rustikálneho sveta a propagátor akéhosi slovensky zjemneného expresionizmu. Nasledovalo školenie v Prahe - u profesora Jakuba Obrovského, pokračovalo na grafickej špeciálke Maxa Švabinského a končilo v roku 1928 u profesora T. F. Šimona, čo meno, to osobnosť a autorita. Úhrnom, Sokolovo školenie bolo dôkladné. Hľadanie vlastného výrazu však bolo trochu spojené s určitým druhom vzbury proti umeniu predchádzajúcich epôch, proti hotovému a často viac akademickému štýlu učiteľov.

Skutočným medzníkom v Sokolovom živote i diele sa stáva cesta do Mexika v roku 1937. Uskutočnila sa na pozvanie mexickej vlády a vrcholila vymenovaním za profesora grafiky na Escula Nacional de Artes Plasticas mexickej univerzity. V Mexiku nachádza krajinu svojho srdca, v USA, kam sa presťahoval v roku 1941, budúci druhý domov. Mexiko zostane v Sokolovom diele už nastálo, nielen ako možnosť prezentácie folkloristických motívov, ale ako Mexiko mytologické a archetypálne, miesto, na ktorom sa odohráva theatrum mundi, ľudská dráma a téma najvýsostnejšia.

Tušíme prastaré antické vzory, umelecké vzorce sveta dobra bojujúceho so zlom, vidíme hrdinov i chórus. Umelec nemusí mytologické scény vyhľadávať a artistne ich pestovať, mytológia si ich nájde sama: ako inak v storočí, ktoré Sokol prežil. V čase plného násilia sa umelec stáva jeho svedkom a občas i jeho rukojemníkom. Koloman Sokol je figuralista, umelecky zvláda scény, na ktorých iní kolegovia maliari stroskotali. Pripomínam si v tejto súvislosti autobiografické vyznanie Francisa Bacona, ten s ľútosťou priznával, že nezvládne viac než kompozíciu s jednou postavou.

Kunsthistorici sú často ako ženy, stále porovnávajú jedno s druhým: pokiaľ ale menujú Picassa a Kokoschku, nielenže nevysvetlia Sokolovo dielo, ale budú ho aj križovať. Každý človek (a umelec zvlášť) je vo svojom osude neporovnateľný. Býva nepochopený a v dôsledku toho osamotený, ale môže nám byť útechou, že z prostredia samotárskych meditácií vychádza dielo plnokrvné, dramatické a plné života.

JIŘÍ OLIČ

(Autor je básnik a publicista)