V tejto rubrike dnes výnimočne rozpráva pes Tasso o spolužití so svojím pánom, naším čitateľom Ivanom Lehotským.
Stretnú sa dvaja majitelia psov. Jeden sa chváli:
"Môj pes vie čítať."
"Viem, ten môj mi to už povedal," odpovedá druhý.
V súvislosti s týmto starým vtipom o psoch vám teraz ja píšem. Volám sa Tasso, na fotografii som vľavo, čiže ten väčší, krajší a inteligentnejší, ako moja životná partnerka Lupa, ktorá je vpravo. Dokonca aj naša panička, ktorá Lupu zvýhodňuje a uprednostňuje, lebo je to fenka (a baby držia vždy spolu), a o mne hovorí, že som mačo, raz poznamenala: Naša Lupa je tak trocha plem-plem.
Myslím si, že v tomto má pravdu, pretože svorke u nás doma, vrátane domácich pánov, šéfujem ja. Preto informujem čitateľov SME viac o mne.
Narodil som sa 22. septembra 1999 v Plaveckom Štvrtku v rodine akademického maliara Ivana Schurmana. Mojou matkou je belgická ovčiačka Linda, otcom obyčajný veľký záhorácky vlčiak Bono od susedov. Tasso sa volám preto, lebo v roku môjho narodenia sa udiala aj iná dôležitá udalosť - bolo 250. výročie narodenia nemeckého básnika Goetheho, autora drámy Torquato Tasso.
Postavou a silou som po otcovi, inteligenciu a mierumilovnosť mám po matke. Keď som bol šteňa, mal som štyroch súrodencov, ktorí mi niekedy liezli na nervy. Raz prišiel k nám na návštevu môj súčasný pán a kamoš Ivan Lehotský a ja som počul, ako mu Šuri hovorí: jedného si môžeš vybrať. Vybral si mňa, a ja som vôbec nesmútil nad stratou súrodencov.
V novej domácnosti bolo veselo. Bola tam už čierna mačka, ktorá so mnou vyrastala, zostala však len vo veľkosti mačky. Ja mám dnes okolo 50 až 60 kíl. S mačkou sme stále kamaráti, aj keď má predo mnou rešpekt. Z času na čas jej vyžeriem a vylížem misku. Bol tam tiež jeden dospelý pes, jazvečík krížený s bohviečím. Veľký asi ako naša mačka, možno aj menší. Volal sa Herkules a mal zvláštny charakter. Zo zásady neposlúchal a ja som ho za to obdivoval a vo všetkom napodobňoval. Preto musel ísť do Stupavy, kde - ako som počul - môže spať so svojou novou paničkou v posteli a panička ho nosí stále na rukách.
Aby mi nebolo smutno a nebol som príliš fixovaný na svojho pána, dostal som ako dvojročný na návrh svojho zverolekára malé šteňa vlčiaka. Počúva na meno Lupa. Keď domáci niekde nakrátko odcestujú, nie som teda sám. Lenže oni majú teraz až dvoch vlčiakov, čo sú na nich ešte viac fixovaní. V tom, kto z nás dvoch je prítulnejší a dlhšie vydrží paničku alebo pána oblizovať, máme s Lupou stále otvorenú súťaž.
Obaja sme dvojjazyční psi. Keď sa nám zachce, počúvame nemecké povely - nein, sitz, platz, komm. Nie však preto, že sme nemeckí ovčiaci, ale hlavne preto, že sú krátke a dobre zrozumiteľné. A tiež preto, lebo naša panička je Nemka a s pánom komunikuje viac po nemecky, ako po slovensky. No a povely počúvame s Lupou aj preto, aby sme našim domácim, Gerlinde a Ivanovi, nechali tú ilúziu, že pánmi v dome sú oni. Zväčša si aj tak robíme, čo chceme, a vieme si ich oboch omotať okolo laby.
Tasso von Plavecký Štvrtok
P. S.
Meno mojej frajerky a partnerky Lupy je odvodené od latinského slova lupus, čo znamená vlk. To meno zodpovedá jej náture. Vie byť divoká, bláznivá a ostrá ako vlčica. Ale len dovtedy, kým ju nespacifikujem.
