V tureckých kobercových ateliéroch vám ponúknu všetko - dokonca aj lietajúci koberec. Všetky nádherné, ručne viazané koberce si môžete nielen prezrieť, ale aj ohmatať, môžete po nich chodiť, aj sa váľať. Turecký štát však vývoz kobercov reguluje, takže z krajiny si môžete vyviezť maximálne dva kusy.
Zatiaľ čo u nás kedysi starostlivé matky pripravovali driapačky, aby mohli dať svojim dcéram do výbavy perové vankúše a periny, mladá žena z Blízkeho či Stredného východu nemohla prísť do rodiny manžela bez ručne tkaných kobercov. Tie si však už od ôsmich až desiatich rokov musela vlastnoručne uviazať. Z ťavej či kozej srsti boli na zem, z ovčej vlny na steny. Nomádi si svoje stany pôvodne tkali tiež z kozej srsti, ktorá odpudzuje vodu. Koberce mali nielen estetickú, ale najmä izolačnú funkciu.
Turecké koberce sa na rozdiel od perzských viazali a viažu dvojitým, tzv. gordickým uzlom. Koberec viazaný jednoduchým uzlom sa môže rozpadnúť. Gordický uzol sa častejším používaním, naopak, zaťahuje a koberec sa stáva nezničiteľným.
Dvojitý uzol je pre Turecko taký charakteristický, že keď v ľade na mongolsko-ruskej hranici našli dvetisíc rokov starý koberec, slúžiaci ako podložka pod sedlo, práve podľa neho určili krajinu pôvodu. Iránu sa to síce nepáčilo, ale odborníci rozhodli, že najstarší koberec na svete vyrobili v Anatólii, ako v stredoveku nazývali polostrov Malá Ázia, kde leží Turecko. Koberec je dnes vystavený v petrohradskej Ermitáži.
Koberce ako záchrana
Nezamestnanosť žien na tureckom vidieku je takmer stopercentná. Dediny sa vyľudňujú, mladí ľudia odchádzajú za prácou do turistických letovísk.
Aby turecká vláda zvýšila zamestnanosť žien a aby sa remeslo, ktoré je na ústupe, úplne nevytratilo z bežného života, financuje činnosť kobercových ateliérov. Štát si v nich často ponecháva 50-percentnú účasť. Ateliéry robia nábory medzi ženami. Pre tie, ktoré sa rozhodnú živiť týmto spôsobom, urobia polročný kurz, domov im privezú krosná a dostanú vlnu. Štát za ne platí všetky odvody a poistenia, po určitom čase získajú právo na dôchodok. Ženy majú stály mesačný príjem a za každý vykúpený koberec im ateliér zaplatí bonus - zvyčajne 200 až 300 eur.
Pokus s názvom Tepecik
Typickým príkladom takéhoto podnikania je dedina Tepecik, ktorá leží asi sto kilometrov od Bodrumu na juhozápade Turecka. Jej obyvatelia boli pôvodne nomádi. Keď však v dvadsiatych rokoch minulého storočia prvý turecký prezident Atatürk zakázal kočovanie, štát im poskytol pôdu a peniaze na stavbu domov. Spočiatku tento experiment vyzeral nádejne, s rýchlym rastom počtu jej obyvateľov však prišli problémy. Nebolo dosť pôdy, nemohol narastať počet dobytka, ľudia boli bez práce, priemysel neexistoval. Situácia bola neúnosná, preto im štát opäť povolil neplatiť dane, za elektrinu a vodu platia nižšie poplatky. V zime si muži privyrábajú rybolovom, v lete pracujú na poliach a úrodu predávajú. Ženy sú bez zamestnania. Takýchto dedín sú v krajine tisícky. Tepecik mal to šťastie, že bol zaradený do kobercového programu.
Do desiatich rodín priviezli krosná, ktoré využíva okolo štyridsať žien a dievčat. Navyše sa tu našiel schopný mladý muž, ktorý dokázal využiť koberce aj ako magnet pre turistov. V dedine ináč nie je nič, čo by im mohla ponúknuť. Prašné cesty, hnojiská so sliepkami, husami a prasatami pred každým domom. Väčšina domov na spadnutie. A ešte mešita a čajovňa, kde pofajčievajú muži, zatiaľ čo ich ženy viažu koberce.
Agroturistika po turecky. Do mešity môžete vojsť aj v kraťasoch či tričkách s krátkymi rukávmi, dokonca aj ženy, a ani nemusia mať na hlave šatku. Miestny duchovný - hodža sa na požiadanie oblečie do obradného rúcha a nechá sa odfotiť. V jednom z domov pripravujú pre turistov nomádske špeciality. Na dvore predvádza jedna zo žien, ako sa češe vlna, spriada do klbka a ako sa viažu koberce, ktoré sa potom zvážajú do jednotlivých ateliérov.
Kobercové ateliéry
Ateliéry sú vlastne obrovské výstavné miestnosti, plné kobercov, ktoré si môžete prezrieť, ohmatať. Koberce sa sem zvážajú z okolitých dedín a ponúkajú na predaj. Hoci nevyzeráte ako kupec niekoľkotisícového koberca, mladí muži ich pred vami rozprestrú stovky. Môžete po nich chodiť, aj sa váľať. A môžete si ich aj kúpiť. Keďže vláda vývoz kobercov reguluje, každý človek si môže z krajiny vyviezť maximálne dva. Pri kúpe v ateliéroch má istotu - koberec dostáva svoj certifikát pravosti.
A keďže nič nie je nemožné, ochotne vám predvedú a ešte radšej predajú - lietajúci koberec. Vysmiaty mladík nad hlavou rozkrúti okrúhly koberec, ktorý pomaly priletí až k vašim nohám.
Autor: JANA ČEVELOVÁ / FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
