Spolu so Zuzanou Cingeľovou (v popredí) hladuje aj Helena Bachratá, ktorá je známa z mítingov HZDS (obrázok vpravo). Tá tvrdí, že z HZDS vystúpila pred piatimi rokmi, lebo sa jej hnutie prestalo páčiť, ale terajšia vláda je hrozná.
"Seriál žeriavnička Cingeľová, štyristotridsiataštvrtá časť," takto uviedlo včera ráno Fun Radio spravodajstvo o hladovke bývalej žeriavničky U.S. Steel Zuzany Cingeľovej, ktorá si postavila stan asi pätnásť metrov od plota bratislavského sídla Úradu vlády a v tom čase vychádzala z veľkého stanu. Zo stanu znela pesnička, ktorú púšťali na úplne inej stanici.
Cingeľová so štyrmi mladými ľuďmi hladuje už piaty deň. Od rána sa pri nich pristavujú dôchodcovia. Nosia minerálky, prídu debatovať, nadávať na vládu, na biedne dôchodky. "Od siedmej až do večera tu stále niekto je, nenudíme sa," hovorí Cingeľová, ktorá prišla s ďalšími hladovkármi do Bratislavy pešo z východu.
Hladuje, aby vládu prinútila splniť päť požiadaviek - napríklad, aby dôchodok bol najmenej 30 percent zo základného platu poslanca (dosiahol by takmer výšku priemernej mzdy). Tým, ako hovorí, bojuje za práva zamestnancov.
Dostala päťtisíc od KSS
Žeriavnička oblečená v pracovnom prešívanom kabáte, teplákoch a šľapkách, z vrecka vyťahuje obálku. "Šéf komunistov Ševc nám poslal päťtisíc korún, teraz nám ich odovzdali. Nechceli to publikovať, ale ja sa za to nehanbím. Robili to pre dobrú vec, aby sme tu hladom ne... či vlastne - hladom umrieme - ale smädom neumreli," ukazuje peniaze.
Hladovkári si na mestskom úrade vybavili, že pred Úradom vlády môžu stanovať dva mesiace. Chcú tak dlho aj vydržať bez jedla? "Neviem, či sa dá prežiť dva mesiace bez jedla, ale je jedno, či je tam Miky, alebo Deži," ukazuje Cingeľová na budovu Úradu vlády. "Len chcem, aby robili pre občanov."
Pred veľkým stanom majú hladujúci rozložené dva plátené prístrešky, pod nimi kempové stoličky a stolík, na ňom poháre s kávou. Cingeľová si však na stoličky nesadá, stále sa niekto pristavuje.
Na jednej stoličke sedí objemnejšia pani v modrom tielku. Tvár známa z niekdajších Mečiarových mítingov, ktoré mávalo HZDS do roku 1998. Patrila k najagresívnejším babkám-demokratkám, so zaťatou päsťou na mítingu sa objavovala aj na titulných stránkach novín. Helena Bachratá býva v centre Bratislavy neďaleko Úradu vlády na Obchodnej ulici, má 62 rokov a siedmy rok je na dôchodku.
Hovorí, že sa pripojila k hladovkárom a celé dni trávi pri nich. "Ja síce chodím domov spávať, ale podotýkam, že nejem. Som taká presvedčená, že už štvrtý deň nejem." Tvrdí, že z HZDS vystúpila pred piatimi rokmi, lebo sa jej hnutie prestalo páčiť, ale terajšia vláda je hrozná.
Asi o pol hodiny pobehuje po chodníku vedľa stanu a zatína päste. "Keď mi dôjde pod ruku, uvidí, čo dostane," naznačuje spodný hák.
Hladujú aj mladí
Cingeľová býva v stane s dvoma mladými dievčatami a dvoma chlapcami. Jeden je jej syn. Pijú vodu, varia si kávu, čaj a fajčia. "Nemáte zápalky?" pýta sa Cingeľová. "Ale keď budete fotiť, odložím cigaretu, lebo to dráždi veľa ľudí."
Helena Bachratá sa medzitým upokojila, znova si sadla do ošúchanej kempovej stoličky, vytiahla časopis. Nalistovala rozhovor s Ivanom Gašparovičom.
Teplú vodu na umývanie vraj hladovkárom ráno aj večer nosia Bratislavčania. Pred stanom majú oranžový a biely lavór na umývanie, plastové fľaše s vodou. Do stanu nechce Cingeľová pustiť nikoho. "Predvčerom nám jeden chcel podpáliť stan. Potom prišiel nejaký chlap, ktorý chcel s nami hladovať. Uvaril kávu dievčaťu, ktoré s nami hladuje, to dostalo kŕče. Potom povedal, že si ide po deku, ale už sa nevrátil. Asi nás chcel otráviť. To bol nasadený človek, ktorý nás mal zlikvidovať." Nakoniec však prístup do stanu povolila. "Ale ruky hore, nič nechytajte."
Vo veľkom stane je neporiadok a dva ďalšie malé stany, v ktorých protestujúci spávajú. "Veľký stan je ako dom a tie malé sú izby," vysvetľuje Cingeľová. Na zemi staré stereorádio, kladivo, tašky, propán-butánový varič na varenie kávy, dáždnik. Na zemi ohorky, poháre s nedopitou kávou, sviečka, malá plastová polička s ďalšími vecami, o stenu stanu opretá gitara v obale.
V rohu visí zo stropu dlhý igelit. Cingeľová ho odkrýva, ukazuje maličký chemický záchod. Chemikálie do neho nemajú, napriek tomu v stane necítiť zápach.
V malých stanoch spia aj po traja. "Keby ste začali hladovať, tiež by ste sa zmestili, hmotnosť ubúda," hovorí Cingeľová.
Doniesli im aj jedlo
K stanu prichádza dôchodkyňa. Cingeľová ju nepozná. Z nákupnej tašky vytiahne štyri poldruhalitrové fľaše minerálky. "Takto nám stále nosia veci," usmieva sa žeriavnička. Bratislavčania im vraj aj perú a veci nosia naspäť ožehlené. Raz doniesli aj jedlo. "Provokovali nás jedlom, ale boli tu bezdomovci, tak hneď pred tým, kto nám jedlo doniesol, sme ho dali im."
Cingeľová vysvetľuje, ako hladujúci ráno cvičia, hovorí, že má ohromnú silu a postojačky by aj zomrela, že po ceste popred stan vídava jazdiť do Úradu vlády bavoráky Dzurindu a Mikloša, ale ani jeden im nezakýval. "Strašne mám rada Dzurindu, prešla som 550 kilometrov, aby som ho stretla, je to platonická láska," hovorí.
Asi tridsať metrov od cingeľovcov si začal rozkladať menší nový luxusný stan ďalší hladovkár. Vladimír Kulhavý z Radvane nad Dunajom (okres Komárno). Povedal, že robí v Nemecku, má v robotu aj v Írsku, ale chce pracovať na Slovensku. Vraj má ľavicové názory a chce ich presadiť. K cingeľovcom sa pridal pri ich pešom pochode v Galante, ale po príchode do Bratislavy sa vraj názorovo nezhodli, preto sa musel odpojiť. "Ja som ľavicový, ale zakazovali mi o politike hovoriť, aby som ich nekompromitoval. Inak v základných veciach sa zhodneme, spolupracujeme, len budeme stanovať oddelene."
Včera si kúpil stan s desaťpercentnou zľavou za šesťtisíc korún. Dopoludnia mal ešte pred ním porozťahované nenasťahované veci, na deke budík. Ukazoval lavór, v ktorom sa bude umývať, bandasku namiesto nočníka a nádobu na vodu.
