Zhoršujúci sa vývoj koncom minulého storočia prinútil Európsku úniu viac koordinovať politiku v oblasti zamestnanosti. Na prelome storočí Európska komisia v spolupráci s členskými štátmi pripravila a zaviedla národné akčné plány zamestnanosti. Ďalším významným krokom bol Lisabonský summit v marci 2000, ktorý zaviedol 3 nové princípy:

* Systémový prístup - ten predstavuje odklon od úzko zameranej sociálnej politiky pri riešení nezamestnanosti, a zavedenie systémových riešení, ktoré budú zasahovať do všetkých oblastí hospodárstva. Okrem tradičných opatrení v oblasti vzdelávania alebo aktívnej politiky trhu práce sa začala pozornosť venovať aj takým sektorom ako daňový systém alebo rozvoj priemyslu, prílevu zahraničných investícií či reštrukturalizácie hospodárstva.

* Riadenie cez ciele - národné akčné plány obsahovali čo najkonkrétnejšie ciele, ktoré sa pravidelne vyhodnocovali a upravovali. Zároveň boli stanovené dlhodobé ciele v celkovej úrovni zamestnanosti, v zamestnanosti starších ľudí (55-64 rokov) a v zamestnanosti žien. Do roku 2010 by sa mala celková miera zamestnanosti dostať na úroveň 70%, pričom zamestnanosť žien by mala dosiahnuť 60% a starších ľudí 50%.

* Otvorená koordinácia - aj keď základná zodpovednosť za riešenie nezamestnanosti zostáva na členských štátoch, dôležitá je otvorená spolupráca a koordinácia medzi členskými štátmi samotnými a Európskou úniou.

Okrem toho sa väčšia pozornosť začala venovať vytváraniu čo "najkvalitnejších" pracovných miest vyžadujúcich vysokú kvalifikáciu, najmä prostredníctvom podpory budovania ekonomiky založenej na vedomostiach. S tým samozrejme súvisí aj celý proces prípravy a vzdelávania pracovníkov. Snahou bolo najmä zvýšenie konkurencieschopnosti EÚ a zníženie technologickej medzery medzi EÚ a USA.

Spracované podľa štúdie

Fair analyses