Po piaty raz a naposledy prežíval atmosféru olympijského finále, vôbec po prvý raz si z nej neodviezol medailu. Svetový rekordér v hode oštepom (98,48 m) Jan Železný sa po striebre zo Soulu 1988 a následnom zlatom hetriku musel v Aténach uspokojiť s deviatym miestom.

Tušili ste po prvom hode, že by to nemuselo vyjsť?

Myslel som si, že mi aspoň jeden hod uletí. Ostatným sa to podarilo, ja som to pokazil. Myslím, že som neodovzdal ani osemdesiat percent toho, čo som odovzdať mohol.

Ovplyvnila váš výkon vo finále boľavá achilovka?

V tom to nebolo. Mnoho ľudí odviedlo skvelú prácu, bez nich by som tu vôbec nehádzal. V zdravotných problémoch chyba nebola, mal som hodiť ďalej. Keby som sa na toto vyhováral, tak som normálny babrák. Už kvôli tým ľuďom, ktorí mi pomáhali, je mi ľúto, že som neuspel.

Pred olympiádou ste vyhlasovali, že si idete po medailu. Nebolo to odvážne?

Ja som išiel nielen po medailu, ale chcel som tu vyhrať. Bez toho človek nemá v športe šancu. Musí si veriť do poslednej chvíle.

Je možné, že toto boli vaše úplne posledné preteky?

To rozhodne nie. Ale i keby to tak bolo, určite by som to nebral smutne. Športový život mi dal strašne veľa, možno viac, než som chcel.

A ako si teda predstavujete svoju športovú budúcnosť?

Že urobím niekoľko pretekov a skončím. Ideálne lúčenie by bolo na Zlatej tretre. Prežil som tam príjemné chvíle, a navyše, doma je doma.

Opäť ste sa stali členom Medzinárodného olympijského výboru. Chápete to ako štart novej kariéry?

Je to významná funkcia. Lenže, keby som sa mal skutočne vydať na funkcionársku dráhu, tak by som sa okolo športu radšej motal u nás doma. Nerád by som trebárs videl, aby sa rušili nejaké veľké kluby, nepáčilo by sa mi, keby sa hovorilo len o škandáloch. Pretože som presvedčený, že šport dáva tejto spoločnosti mnoho.

Autor: Prevzaté z idnes.cz