Žena odnaproti už tri hodiny stojí pri sporáku a varí džem. Každých tridsať minút stíši plamene pod hrncami, otvorí balkónové dvere, vyzuje si papuče, ktoré nosí v byte a bosými nohami stúpi na prah dverí. Na prahu dverí sa ťarbavo otočí, nasunie si na holé nohy papuče, ktoré nosí, keď ide vyhodiť smeti alebo pozametať chodbu a vyjde na balkón. Zo škatuľky položenej v košíčku na štipce si vyberie cigaretu, prehmatá ju v prstoch tak, ako si ja prehmatávam hánky a zapáli zapaľovačom. Predtým, ako si zapáli a vyfúkne prvý oblak dymu, silno potiahne šnúru priviazanú zvnútra ku kľučke balkónových dverí a privrie ich. Rovnako okno. Aj ja už mám takú šnúru. Tiež chodím fajčiť na balkón a ani moje balkónové dvere sa nedajú zvonku zavrieť. Kým som ju nepoznala, mala som v kuchyni stále smrad. Zapaľovač som si tiež priviazala k zábradliu, aby mi nevypadol na chodník, tak ako ona. Je to žena praktická. Teraz napríklad varí džem. V troch hrncoch naraz.
Na balkóne má stoličku, ale nikdy som ju nevidela na nej sedieť, pri fajčení postáva opretá o zábradlie, alebo chodí po balkóne a nazerá do črepníkov, vyberá z nich smietky a otrháva suché lístky. Teraz naťahuje krk a pozerá cez okno do svojich hrncov. Keď dofajčí, vyzuje si balkónové papuče, obuje si domáce a postaví sa ku sporáku. A keď všetok modrastý dym z balkóna vyvanie vietor, otvorí kuchynské okno a rozopne si dva gombíky na košeli.
Z môjho bytu vidieť do jej kuchyne a do detskej izby, kde sa ale skoro nikdy nesvieti, takže vlastne nevidieť nič. Bývam o jedno poschodie vyššie a vidím ju trochu zhora, trochu zľava. Myslím, že nemá deti, aj keď... ktovie. Má manžela. Má manžela, ktorému dvakrát do týždňa žehlí košele. Manžel jej zase nosí kvety a kadejaké hlúposti do kuchyne. Nakupuje aj potraviny, je to zrejme dobrý, starostlivý manžel. Keď stojí pri sporáku alebo za žehliacou doskou, hladí ju po veľkom spotenom chrbte a odhŕňa vlasy z čela. Pomaly a citlivo. Niekedy si sadne za stôl a jedia spolu, ale inak sa veľmi v kuchyni nezdržiava. Nefajčí, aspoň nie na balkóne.
Žena trávi v kuchyni veľa času, myslím, že aj cez deň, keď nie je v práci, vysedáva pri okne v kuchyni a pozerá skrz záclonu von. Niekedy mám pocit, že sedíme vedľa seba za jedným stolom a pozeráme cez jedno okno. Pijeme kávu a ja viem, čo má v hlave.
Teraz varí džem, ale nemyslí naň. Zvyčajne keď varí, pohybuje sa a koná ako strojček na baterky. Kým jednou rukou niečo mieša, druhou utiera sporák, umývadlo alebo obkladačky za sporákom, vyrovnáva koreničky a utierky na polici. Počas pečenia a dusenia umyje riad, vymení obrus a pozametá po sebe zafliaskanú podlahu. Keď dovarí, môže si sadnúť za stôl a v kultúrnom prostredí konzumovať. S manželom alebo bez. Keď ju takto vidím, pomyslím si na svoju tresku v majonéze, osamelú chvejúcu sa bielu kôpku, rozliatu v mikroténovom vrecúšku, tresku, ktorú si u mňa zabudol predvčerom môj priateľ. Myslím na môjho priateľa, ktorý si vždy u mňa zabudne tresku, horčicu alebo ruské vajce, alebo zelenkavú obschnutú bagetu, alebo niečo podobne nepoužiteľné. Keby aspoň cigarety. Myslím na ženu, ako na konci svojho snaženia vyrovnáva obrus na stole a vidím svoju večne prázdnu chudinku chladničku, polepenú vodovými nálepkami z veľkonočných vajec. Vidím svoju chladničku a opäť myslím na svojho priateľa, ktorý so mnou niekedy sedí potme v kuchyni, pozoruje ženu odnaproti a vysvetľuje mi, aké skvelé by bolo ovládať znakovú reč a ja mu vtedy vôbec nerozumiem. Myslím na džem v ženiných hrncoch.
Intenzívne ju pozorujem už asi mesiac. Večeria veľmi neskoro, vonku už býva o takom čase skoro tma. V pondelok varila rizoto. Zjedla ho sama, skoro celý hrniec naraz. V utorok zemiaky nakyslo alebo niečo podobné. V stredu s ňou večeral aj jej manžel, ako vždy sa nerozprávali. Usmievali sa na seba. Širokými úsmevmi, žiariacimi aj cez záclonu. Večerali praženicu. Mohla mu aj lepšie uvariť, keď už prišiel. Vo štvrtok bola opäť sama a nevečerala. Sedela za stolom asi do desiatej a prekladala zápalky z jednej škatuľky do druhej. A, pravdaže, fajčila na balkóne. O desiatej zhasla, odišla z kuchyne a viac sa tam neukázala. Vtedy som si šla aj ja zapáliť a zdalo sa mi, že ju vidím vychádzať von z domu a utekať k trati. Možno to bola ona, možno môj sen o nej.
V piatok prišiel manžel a priniesol jej niečo v papierovom vrecúšku. Niečo, čo si odniesla do izby, ktorá je pre moje oči nedostupná. Večerali spolu žemľovku alebo niečo, čo sa pečie v rúre, vonia až do môjho bytu a neskutočne ma dráždi. Od stola odišiel ako vždy bez toho, aby si po sebe upratal. To neznášam, s tým by u mňa v kuchyni nepochodil. Je pravda, že ani môj priateľ si po sebe neupratuje, ale je aj pravda, že ja mu večere nevarím. On mi zase nenosí prekvapenia vo vrecúšku. Ak nerátam tú tresku, ktorej už žltnú okraje. A ja sa naňho neusmievam. Ale aspoň sa zhovárame. Len si teraz narýchlo neviem spomenúť o čom.
Keď vstane od stola, ona zvykne ešte chvíľu sedieť nad prázdnym tanierom. Zbiera zo stola omrvinky, zhŕňa zvyšky na tanieri, alebo len tak sedí. Možno má pustené rádio. Určite má v kuchyni nejaké rádio, lebo niekedy sa mi zdá, že si pospevuje, ale na to, aby som počula jej rádio, som príliš ďaleko. Nepočujem ju, ani keď mám dokorán otvorené okno, to som už, samozrejme, skúšala. Keby som naisto vedela, že tam všetky tie večere trávi v tichosti, púšťala by som jej hudbu z môjho okna.
Dnes je sobota. Aspoň v sobotu by mu mohla niečo poriadne uvariť... ak príde. Akosi jej to nevychádza. Keď uvarí nejakú dobrotu, nepríde, a keď vyleje na panvicu lečo z vlaňajška, príde.
Neviem, či sa džem ráta ako večera. Ak sa však za večeru ráta to, čo mám v tejto chvíli pred sebou na tanieri ja, džem by mohol obstáť. Práve ho ide nalievať do pohárov. Poháre, neviem prečo, vyťahuje z rúry. Asi to je dôležité. Vidieť, ako ju cez utierku páli, keď pohár vyberá a pokladá na drez, prehadzuje si ho z jednej ruky do druhej, ponáhľa sa. Od bolesti sa jej kriví tvár, ale nezabudne nohou zabuchnúť dvierka rúry a zadkom zasunúť stoličku, ktorá jej zavadzia. Ale aj tak sa mi zdá, že nie je vo svojej koži. Sporák má akýsi špinavý, obrus fľakatý a celý drez zaprataný kadejakými lyžičkami, vareškami a pokrčenými papierovými utierkami, ktoré má za normálnych okolností poukladané pekne na kraji drezu tak, aby jej nezavadzali. Keď sa prudko otočí, alebo prejde po kuchyni, kúsky papierových utierok lietajú vzduchom ako zlé myšlienky a sadajú jej na spotené plecia a hlavu. Utiera si nimi z čela pot, z rúk lepkavú hustú hmotu a z očí spánok. Utiera okraj každého pohára, ktorý naplní, starostlivo, istým, naučeným pohybom. Potom si ešte raz utrie ruky, pošúcha ich o stehná a suchým prstom prejde po okraji. Rovnako, ako keď nám tatko ráno hrával na pohároch od vína, čo zostali od večera nedopité. Niekedy zostalo nedopitých toľko pohárov, že zvládol celú stupnicu.
Na stole má položenú akúsi škatuľu a v nej asi uzávery od pohárov. Nemá ich roztriedené, lebo chodí od škatule k drezu a skúša, ktorý sadne. Niekoľko uzáverov jej cestou vypadne z ruky, ale nezdvihne ich, až po chvíli, keď na jeden z nich stúpi. Pohár zatvorí a otočený dnom nahor ho položí na stôl. Sadne si na stoličku a dlho pozerá na jediný pohár na stole. Ruky má vystreté pred sebou, ležia na stole unavené a ťažké ako popílené polená, len prstami jej chvíľkami šklbe. Myslím, že o chvíľu vstane a pôjde si zapáliť, už je čas.
Kým sedí a pozerá na osamotený prevrátený pohár, za jej chrbtom, na sporáku začína prihárať to, čo nechala v hrnci. Čudujem sa, že si nevšimla dym, keď ho už aj ja vidím. Premýšľam, že vyjdem na balkón a zakričím na ňu, možno takto posediačky zaspala, ale uvedomím si, že by som sa prezradila a neviem, ako by som jej vysvetľovala to, že jej už hodnú chvíľu pozerám do hrncov. Ale na balkón ísť môžem, to sa smie.
Predtým, ako si zapálim, potiahnem silno za šnúru a zabuchnem za sebou dvere. Dvere zastonajú a žena naproti zdvihne hlavu. Ešte chvíľu sedí a pozerá smerom ku mne, čo ma trochu znervózňuje. Ani cigareta mi nechutí, neťahá tak, ako by mala. Kým dobojujem boj so zapaľovačom, ktorého pupočná šnúra sa omotala okolo zábradlia, žena uhasí horiaci hrniec a otvorí okno. Pri balkónových dverách váha, či ísť von, alebo nie, dokonca sa vráti ku sporáku, vezme do rúk varešku a pomieša veci v hrnci, ale nakoniec hodí varešku do umývadla, stíši plyn a tak ako obyčajne, prezuje si papuče. Nezapáli si, asi preto, že vetrá, a zostane stáť, opretá o stenu potiahnutú šedivým brizolitom. Premýšľam, či aj ona niekedy olupuje brizolit a hádže ho do susedovho prívesného vozíka zaparkovaného na chodníku alebo do kvetináčov zavesených o poschodie nižšie. Premýšľam, či ma vidí, či vie, ako na ňu myslím.
V nedeľu je na večeru ryba. Prajem jej, aby ju nejedla sama, keď sa s ňou už toľko naťahuje. Celú kuchyňu má polepenú lesklými šupinkami, snaží sa ich zbierať do papierovej utierky, ale asi sa jej lepia na ruky, lebo stále odbieha k umývadlu a trasie nad ním rukami, aby sa ich zbavila. Ryba leží na stole na pekáči a ticho obsychá. Žena si umyje zvyšky šupín pod tečúcou vodou, umyje aj umývadlo a rybu z pekáča preloží do umývadla. Pekáč utrie utierkou a vysype doň niečo biele, veľa niečoho bieleho. Podľa papierového vrecúška by to mohla byť soľ alebo múka, ale celkom nerozumiem, načo toľko soli. Alebo múky. Odhrniem záclonu a nalepím čelo na sklo, aby som lepšie videla. Rybu chytí za chvost, ešte raz ju umyje, nechá odkvapkať a mne sa pri pohľade na ňu zdvihne žalúdok. Moja treska ešte stále dožíva v chladničke, nemám síl vyhodiť ju. Predsa len, pripomína mi, že mám niekde priateľa, priateľa, ktorý na mňa nemá čas, lebo navštevuje rôzne jazykové kurzy, ale ešte stále je nádej, že opäť raz navštívi aj mňa. Prisahám, že ak zajtra nepríde, tresku vyhodím a umyjem chladničku.
Ryba putuje na pekáč. Žena ju jednoducho položí na vrstvu soli, alebo čo to je, vysype na ňu zvyšok, čo zostal vo vrecúšku a takto zabalenú v bielom rubáši ju strčí do rúry. Nerozoznám, na koľko stupňov zapaľuje rúru a tak recept nie je kompletný. Kým sa ohava pečie, uvarí ryžu, vymení obrus, poupratuje drez a napočudovanie sa prezlečie. Uvedomím si, že je nedeľa a zrejme príde jej manžel. Urobia si pekný večer. Uvedomím si, že je nedeľa a ja som mala byť u rodičov, tak ako každú nedeľu. Je deväť hodín. O pol desiatej zavolá tatko a spýta sa ma, ako to preboha žijem, keď neviem, aký je deň. Je nedeľa.
O pol desiatej, krátko predtým, ako zazvoní môj telefón, do kuchyne v náprotivnom dome vojde muž. Ticho ju objíme, pohladí a sadne si za stôl spôsobne ako malý aristokrat z internátnej školy. Žena vytiahne pekáč, položí ho na stôl a veľkou lyžicou klepne po bielom rubáši. Rubáš praskne, kúsky bielej spečenej škrupiny sa rozletia po vyupratovanej kuchyni. Rybu naservíruje na taniere, z obrusu opráši zvyšky soli a sadne si oproti mužovi. Muž zdvihne obe ruky a urobí akýsi čudný pohyb, načo sa ona zasmeje a urobí niečo podobné. Niečo podobné znakovej reči, o ktorej mi toľko rozprával môj priateľ. Presne ten istý priateľ, ktorý vie, že každú nedeľu bývam u rodičov, ktorí mi už volajú a pýtajú sa, ako môžem preboha takto žiť.
Monika Kompaníková (1979) sa venuje maľbe, písaniu, cestovaniu a webovým stránkam. Žije v Bratislave.
