Kniha Vo veľkej vojne malá vojna (Prima art, Bratislava 2004) tematicky nadväzuje na jeho román Život, láska moja (1964) a spomienkovú prózu Štepy pre vnukov (1984), no žánrovo sa dosť odlišuje, lebo tentoraz ide o publicistiku memoárového rázu. Je zaujímavé, že autor siaha po tejto látke v dvadsaťročných odstupoch už po tretí raz a ešte zaujímavejšie, že si zvolil opačný postup, ako by sa predpokladalo: najprv beletria, teda aj samozrejmá fabulácia a až potom memoáre a dokumentárne výpovede.
Svoju novú knihu nezasadzuje Babnič do nejakých veľkých historických súvislostí a tie ani netvoria jej pozadie, s ktorým by konfrontoval našu "malú vojnu". Dôraz položil na lokálne povstalecké akcie i na konkrétne osoby, či už to boli vojaci, partizáni, alebo jednoduchí občania, pričom neraz vychádza z osobných svedectiev doteraz žijúcich pamätníkov. A práve asi fakt, že počet očitých svedkov sa zmenšuje, inicioval vznik tejto knihy, ktorá sa inak opiera aj o historické pramene; tie však autor uvádza až na konci. Zato hojne využíva citáty (kurzívou vytlačené texty), ktorých pôvod nie je nijako označený, takže môžu to byť úryvky z listov, kroník alebo iných zdrojov, prípadne autorom zaznamenané výpovede príslušných svedkov.
Čo teda Babnič z tej "malej vojny" v knihe zachytil? Nedá sa z tých šestnástich kapitol, z ktorých každá obsahuje jednu vojnovú akciu, vymenovať všetko, preto aspoň malý výber. Autor najprv trochu poopravil historiografiu, ktorá datuje začiatok SNP likvidáciou nemeckej vojenskej misie na dvore martinských kasární: Babnič píše, že všetko sa začalo vyvesením čs. zástavy na dome Samčíkovcov v Sklabini. Jedna kapitola je venovaná vedúcej povstaleckej osobnosti, generálovi Golianovi, iné zaznamenávajú bojovú činnosť v rozličných obciach, s ich následným vypálením, prípadne vystrieľaním časti obyvateľstva, v ďalšej autor približuje individuálne tragédie (v črte Svedectvo doživotne ranenej matka spomína, ako jej v náručí zastrelili dieťa), v inej rekonštruuje posledné dni americko-britskej misie v Polomke, ďalšia zasa nepateticky pripomína hrdinské skutky jednotlivcov i skupín.
Babnič nie je ani beletrizujúci historik, ani historizujúci beletrista, hoci niekde sa neubráni určitému sklonu k lyrizmu a emocionálne ladeným pasážam, čo ešte zdôrazňuje trochu írečitý, no archaizujúco pôsobiaci slovník (sťa, hotoviť, mal 15 liet, akomak, odedza). Ten-ktorý príbeh často nevyrozpráva, iba ho oznámi, a v niektorých prípadoch vymedzenú tému časovo prekračuje, keď danú lokalitu neorganicky presúva aj do inej doby a rozpisuje sa o jej dnešných problémoch.
Prečo napríklad pri povstaleckom Utekáči ten exkurz do histórie a potom do dneška tamojších sklární, ktoré sú, žiaľ, zatvorené? A to isté sa týka aj Polomky s jej nezamestnanosťou. Akoby autor nepriamo kládol otázku: tak za toto sme v Povstaní bojovali? Prečo potom nedoviedol do konca aj osudy ľudí? Potom by bol musel povedať, že ten nepoškvrnený Lipka sa stal ako veliteľ bezpečnosti a milícií jedným zo strojcov Februára a o niekoľko rokov ho jeho vlastní na niekoľko rokov uväznili. To by však už bola celkom iná kniha, ktorú Babnič napísať nechcel, no predsa nás sem-tam do jej témy vtiahol.
Babničova kniha je doplnená cennou fotografickou prílohou a užitočný je aj chronologický prehľad udalostí zo SNP.
