Na rečiach o tom, že elektrická gitara má svoju najslávnejšiu éru za sebou, je niečo pravdy. Stále sa však nájde niekoľko osobností, ktoré dokážu zo šiestich strún vydolovať prekvapivé zvuky. Rakúšan Christian Fennesz je však výnimkou aj v tejto malej komunite. Jeho nahrávky si totiž nekupujú len jej priaznivci.
Nástup digitálnych technológií otvoril hudobníkom "prekrásny nový svet". Odrazu bolo možné v reálnom čase narábať so zvukmi úplne inak, granulovať ich po mikročasticiach, voľne vrstviť na seba. Výkonné prenosné počítače navyše pomohli bez problémov preniesť domácu prácu na koncertné pódiá.
Keď sa pred pár rokmi vznikla laptopová hudobná scéna, Fennesz sa okamžite stal jedným z jej najzaujímavejších členov. Bolo to aj vďaka tomu, že tento štyridsiatnik z malej dedinky na rakúsko-maďarskej hranici mal okrem nadšenia pre nové technológie aj skúsenosti s hraním v rockovej skupine a diplom z hudobnej vedy. Navyše sa nebráni hrávaniu v najrôznejších obsadeniach a projektoch: v duu s gitaristom Keithom Roweom, je členom experimentálneho bigbandu Orchester 33 1/3, na festivale Sónar koncertoval so symfonickým orchestrom, spolupracuje s tanečnými súbormi.
Fenneszova tvorba postupne prešla od radikálnejších experimentov k "popovejším" polohám. Všetky jeho skladby však majú spoločné znaky, podľa ktorých ich takmer okamžite rozoznáte. Sám hudobník ich výstižne pomenoval v rozhovore pre britský časopis The Wire: "Keď počúvam staré kazety, ktoré som nahrával ako trinásťročný, nie je tam veľa rozdielov oproti tomu, čo robím dnes. Melódie, harmónie a veľa skreslenia. Vychádzam z gitarového zvuku, no počítačové programy majú veľmi dôležitú úlohu."
V prípade najnovšieho albumu Venice k tomu stačí doplniť, že ide o pomaly pulzujúce melódie s melancholickým nádychom, ktoré sú zbavené tradičného rytmického tandemu basa-bicie. Práve na tejto nahrávke sa Fennesz najviac vracia, odhaľuje ako gitarista. Zvuk svojho nástroja v niektorých skladbách preháňa útrobami počítača úplne minimálne, občas si dokonca vystačí len s akustickou gitarou. Tvrdí, že ho k tomu priviedlo počúvanie hudby kolegov Keitha Rowa a Burkharda Stangla.
Album vďačí slávnemu prímorskému mestu na severozápade Talianska nielen za názov. "Benátky majú špecifický zvuk. Keď tam ste, počujete zvláštny druh šumu, prichádzajúci odniekiaľ zdiaľky a keď sa ľudia rozprávajú, neviete rozoznať, či je to vo vedľajšom byte, alebo päťsto metrov ďalej," vysvetľuje Fennesz. Atmosféra jeho hudby výborne ilustruje unikátny kontrast romantickej minulosti (zvečnenej aj v niekoľkých knihách a filmoch) a súčasného vzhľadu mesta sužovaného zubom času, turistickými nájazdami a záplavami.
Medzi tuctom inštrumentálnych skladieb, z ktorých niekoľko vzniklo priamo v Benátkach, trčí jedna pesnička. Tá sa zrodila v spolupráci so spevákom Davidom Sylvianom, ktorý Fenneszovi vrátil "dlh" za zvukové osvieženie jeho najnovšieho albumu Blemish. "Po vypočutí si jeho hudby som hneď vedel, že som našiel niekoho, s kým môžem spolupracovať (...) Christianove veci sú veľmi ľudské, neskrývajú emócie," vyhlásil Sylvian.
Jeho partner však zostáva sympaticky skromný: "Ešte som nedosiahol na všetko, čo chcem urobiť ako skladateľ a hudobník. Občas sa mi to podarí, ale musím sa stále veľa učiť. A to sa dá iba neustálym produkovaním hudby."
