ky vyslovil nespokojnosť so sebou, vzápätí sa pozrel do hľadiska. Vyzývavo, že je dobre, keď to všetko videli aj zodpovední funkcionári. Podľa Jeřábka sa slovenská cyklistika výraznejšie nepohne, ak do nej nezačnú prúdiť výrazne väčšie peniaze. Na tribúne sedel v tej chvíli aj ANTON TKÁČ (nar. 30. 3. 1951). Legenda svetovej dráhy, olympijský víťaz z roku 1976 je predsedom Slovenského zväzu cyklistiky.

Čo poviete na výzvu Jaroslava Jeřábka?

Že ako žiak skúša učiteľa, koľko mu dovolí, koľko z neho vytlčie. Bežné v našom športe. Mal by sa spamätať.

Ako vníma sklamanie v Aténach šéf cyklistov?

Od dvojice Žabka - Liška som čakal viac, na tohtoročných majstrovstvách Európy boli v madisone strieborní. V Aténach sa stal problém, že Martinovi Liškovi to nešlo. Táto disciplína je o tom, že dobrý výsledok sa dá dosiahnuť, iba keď to na dráhe sadne obom. Mali aj smolu, že po ich víťaznom špurte v bodovacom kole im súperi nastúpili, a ako hovoríme my cyklisti, zajazdili takú tavbu, že chlapci chytili kolo, čo ich vyradilo z boja o slušné umiestnenie.

Čo to znamená, že Liškovi preteky nesadli?

Ťažko povedať, je v tom veľa okolností. Všetko treba analyzovať, keď vychladnú emócie. Hlavne sa treba poučiť.

Jeřábek je naša šprintérska jednotka. V Aténach trikrát štartoval a trikrát vybuchol. Čo vy na to?

Myslím, že Jaro je už za svojím zenitom. Ak nezmení tréningové metódy, nemožno uňho očakávať výraznejšie zlepšenie výkonnosti.

Ako by ich mal zmeniť?

V jeho systéme je málo času na vytvorenie bloku aeróbnej vytrvalosti, preto mu forma nevydrží dlhšie.

Aký mali dráhari plán v Aténach?

Tímový šprint medzi šiestym až ôsmym miestom. Od Žabku s Liškom sme v keirine tiež čakali výkon do šiesteho miesta.

Ste olympijský víťaz z Montrealu 1976 v šprinte. Ako prežívate, že v tejto kráľovskej dráharskej disciplíne nie sme konkurencieschopní?

Hm, Nepela bol iba jeden, aj Moravcová a zdá sa, že aj Tkáč. Bojím sa, čo bude, keď skončia vodní slalomári. Vo vrcholovom športe ide o súhru talentu a optimálneho prostredia. V cyklistike nemáme momentálne osobnosť, ktorá by bola schopná medailového umiestnenia. Skôr stavíme na mladých cestárov. Škoda, že Mateja Jurča, najmladšieho cyklistu v olympijskom pelotóne, stopol defekt, ktorý ho pripravil o pekné umiestnenie v pretekoch s hromadným štartom. Jeho čas však príde o štyri roky v Pekingu.

Jurčov otec a tréner Milan adresoval po pretekoch vedeniu cyklistického zväzu, teda hlavne vám ako jeho šéfovi, spŕšku kritiky za nedostatočné materiálne zabezpečenie dvojice cestárov. Čo vy na to?

Boli to nepravdivé informácie, ktoré si doma musíme vysvetliť. Došlo tam k niekoľkým pochybeniam, ale to si rozoberieme s ním.

Ako to bolo s materiálom, kolesami?

Mali všetko, čo potrebovali. Problém bol v tom, že Milan Jurčo si zabudol vyzdvihnúť auto, ktoré mal pridelené od organizátorov. Alebo o tom nevedel. Keď som neskôr prišiel do Atén, s hrôzou som zistil, že Jurčo si jednoducho neprebral auto, čo bolo určené pre slovenský tím. Navyše mal nablízku skúseného trénera Kamila Haťapku, ktorý ho okrem iného v aktívnej ére priviedol k profesionálnej špičke, no odmietol jeho pomoc.

Čo si myslíte o tvrdení Jurča, že jeho syn skončil na úmyselne podhodenom pripináčiku?

Ak na ceste boli, takisto ich mohol chytiť hociktorý iný pretekár. Možno mal Matej smolu. Ale cyklistika nie je o pripináčikoch, s defektami sa počíta. Tím musí byť zabezpečený tak, že pretekár po rýchlej výmene kolesa pokračuje ďalej.

Jurčo tvrdil, že servis Shimano jeho syna ignoroval a vyslovil dohad, že si neželal prípadný úspech slovenského cyklistu. Vy?

Milan Jurčo dve kolá pred cieľom vystúpil zo servisného vozidla Shimana. V aute ostal iba šofér, a keď vzápätí jeho syn dostal defekt, nemal mu kto pomôcť. Vyriešime to na komisii.

Zarážajúce zmätky, olympijské preteky mali byť štvorročným vrcholom nejakej koncepcie.

Vyznieva to skutočne až amatérsky. V každom prípade všetci ostatní vozidlo v pretekoch mali. Nepoznám dôvod, prečo si ho nevyzdvihol, neviem, či sa zúčastnil na porade. Ja som v tom čase v Aténach ešte nebol.

Nie je to signál, nedobrej komunikácie v cyklistickom zväze? Aké sú v ňom vzťahy?

Veľmi dobré.

Čo robia zle v príprave naši dráhari, oponovali ste im tréningové plány?

Snažil som sa, ale odbili ma, že sú to dvadsaťročné stariny. V poriadku, nech si idú podľa svojho, nech povedzme vôbec nejazdia na bicykli, ale len na kolieskových korčuliach. No nech urobia výsledky. Ja som vyhral olympiádu, trikrát majstrovstvá sveta, robil som diplomovú prácu na tému Príprava šprintérov na olympijský vrchol. Naši reprezentanti však nemajú blízko k nejakému štúdiu. Trénera potrebujú len ako manažéra, aby im zabezpečil materiál a podmienky. Riadia sa hlavne podľa pocitov.

Čo vás zaujalo u špičkových svetových jazdcov?

Ako sú výborne trénovaní. Dokážu vo vysokom tempe zopakovať niekoľko jázd. Šprintéri, stíhači i cestári. Napríklad v tíme austrálskych stíhačov, ktorí vyhrali olympijské preteky na štyri kilometre družstiev v novom svetovom rekorde, boli dvaja jazdci, čo nedávno absolvovali náročné cestné preteky Tour de France.

Dráha v Aténach?

Veľmi dobrá. Rýchla, kvalitne vypružená, ochotní usporiadatelia, všetko klapalo.

Na olympijskom ovále ležala dvojmiliónová prémia od Slovenského olympijského výboru za zlato. Dostatočná motivácia?

Preboha a čo by ešte chlapci chceli? Koľko na to musí robiť doma obyčajný človek. Oni sa však o pekné peniaze ani nepobili. Jeřábek konštatuje, že ho súperi zavreli. To je iba jeho taktická chyba. Nerád to hovorím, ale sú to kredencoví cyklisti. Žiaľ.

Koľko ste dostali za olympijské zlato v Montreale 1976 vy?

Štyridsaťtisíc korún. Vrazil som ich do zariadenia bytu. Môj víťazný bicykel mal vtedy hodnotu dvetisíc korún, bol poskladaný z vodovodných trubiek. Vážne.

Majú súčasní reprezentanti konkurencieschopný materiál?

Absolútne bez problémov. Cestári aj dráhari dostali všetko, čo chceli. Ich vyplakávanie po neúspechu je nefér. Len dráharom sme pred olympiádou dokúpili kolesá za 730-tisíc korún. Jeden dráharský stroj vyjde na 200- až 250-tisíc. Jediné špičkové kevlarové koleso stojí okolo päťdesiattisíc.

Pamätáte si váš montrealský čas z letmej dvojstovky?

Desať sekúnd šesťdesiatsedem stotín. Aténsky víťaz išiel po 28 rokoch s neporovnateľne kvalitnejším materiálom o dve stotiny rýchlejšie, predstavuje to rozdiel asi 34 centimetrov. Časy našich reprezentantov sa však k tomu môjmu, teda tomu podľa zastaraných tréningových metód, ani zďaleka nepribližujú. Ani po tých 28 rokoch, ani na iných bicykloch.

Stretli ste sa v Aténach s vaším veľkým súperom Francúzom Danielom Morelonom?

Áno, je trénerom francúzskej reprezentácie, dvadsiateho štvrtého júla oslávil šesťdesiatku. Pán tréner však krútil hlavou, aké jeho zverenec Gaghne robil na ovále žiacke chyby.

Nerozmýšľate, že sa do tejto funkcie vrátite aj vy?

Mám to za sebou, teraz som vo funkcionárskej oblasti.