"Pravda, oficiálne sa to nehovorilo, štát s náboženstvom nebojoval, ale ho akože prekonával a ľudí vychovával," hovorí Jan Pešek, ktorý je spolu so svojím kolegom z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Michalom Barnovským autorom publikácie V zovretí normalizácie (Cirkvi na Slovensku v rokoch 1969 - 1989).
Kniha z vydavateľstva Veda je tretím, záverečným dielom série oboch historikov, ktorú tvoria práce Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948 - 1953 a Pod kuratelou moci, kde sa venujú problematike cirkví v rokoch 1953 až 1970. "Tie dve knihy sa nám robili lepšie nielen preto, že šlo o dynamickejšie obdobia, než predstavoval normalizačný stav nehybnosti. V najnovšej publikácii sme mapovali roky ešte veľmi živé, ťažšie sme sa dostávali k materiálom, keďže donedávna platil zákon, neumožňujúci prístup k dokumentom mladším ako tridsať rokov. Keby sme tú knihu písali dnes, naše možnosti by boli oveľa väčšie, no napriek tomu si myslím, že je v nej všetko podstatné a nič zásadne nové sa už neobjaví."
Napriek vymedzenému časovému obdobiu normalizácie sa autori v úvode knihy vracajú krátko k roku 1968 a pripomínajú, čo pokus o spoločenskú reformu v Československu od januára šesťdesiateho ôsmeho až po augustovú okupáciu priniesol. Hlavnou úlohou normalizačného komunistického vedenia bolo totiž vrátiť cirkvi do stavu, v akom boli pred rokom 1968.
Opäť sa stala aktuálna redukcia výučby náboženstva, potláčanie ženských reholí a likvidácia ďalších výdobytkov, ktoré cirkvám "pražská jar" priniesla. "Spočiatku sa mohlo zdať, že cirkev normalizáciou až taká postihnutá nebude," pokračuje Jan Pešek. "Komunisti si predovšetkým museli vybaviť účty vo svojej strane či eliminovať tie skupiny obyvateľstva, ktoré sa nezmierili s okupáciou a dávali to najavo aj demonštráciami. Preto i z taktického hľadiska bolo výhodnejšie chvíľu nechať cirkvi na pokoji, vyhnúť sa konfliktom s nimi, tým skôr, že cirkvi, až na výnimky, sa v zásade vtedy ani proti novému režimu príliš neaktivizovali."
Pravda, keď sa komunistom podarilo uhasiť a prevalcovať najnebezpečnejšie ohniská odporu, prišiel rad aj na cirkev, predovšetkým katolícku. Tá bola pre štát najväčším postrachom nielen preto, že bola najpočetnejšia a najvplyvnejšia, ale aj pre svoje významné medzinárodné zakotvenie. "Vyvíjala činnosť nielen v rovine svojich oficiálnych štruktúr, ale aj v podobe skrytej či tajnej cirkvi."
Diferencovaný prístup štátu k jednotlivým cirkvám bol dôležitou súčasťou snahy režimu brániť ich zjednocovaniu sa. "Na jednej strane štát staval proti katolíkom ostatné cirkvi a súčasne tým, že im trošku uvoľňoval priestor, budil zdanie náboženskej slobody. Podobná protiekumenická stratégia platila aj v nekatolíckej sfére, kde sa snažil o rozbroje medzi väčšími a miniatúrnymi cirkvami. Niektoré mohli stavať kostoly či zvyšovať počty kazateľov, iné nie."
"Nie je to len prerozprávanie dokumentov," charakterizuje knihu Jan Pešek, aj keď si je vedomý, že primárnou úlohou bolo zhromaždiť maximum poznatkov, ktoré je nevyhnutným predpokladom na ďalšie práce. "Každopádne tí po nás už nebudú musieť tak otrocky sedieť v archívoch."
Autori sa sústredili hlavne na zodpovedanie otázky, ako to bolo, a len čiastočne mohli skúmať, prečo to tak bolo. "Komplexné reflexie postojov a vývoja jednotlivých cirkví počas normalizácie by už mali byť predovšetkým ich záležitosťou."
Historik Jan Pešek má rád formuláciu o nevyskočení z vlastnej minulosti, s ktorou sa môžeme vyrovnať nie tak, že na ňu zabudneme, ale iba jej dôkladným poznaním. "Možno kniha nenájde mimoriadne široký ohlas," hovorí, "ale ten, kto je na túto minulosť zvedavý, sa má do čoho pozrieť."
