FOTO - JÁN LÖRINCZ
Slovenské národné povstanie je sviatkom, ktorý sme ako jeden z mála štátnych sviatkov prevzali z minulého totalitného režimu. Už to naznačuje jeho zvláštnu pozíciu v našich dejinách. Zvláštnosť tejto situácie zvýrazňuje aj ďalšia skutočnosť. Povstanie má v prostredí slovenskej verejnosti viacero rozmerov. Názory naň sa diametrálne odlišujú a postoj občanov k nemu určuje ich politická, náboženská i svetonázorová orientácia. Slovenské národné povstanie je aj vďaka tomu jedným z reprezentantov kľúčových súradníc k poznaniu a popísaniu základných rysov súčasnej slovenskej spoločnosti.Z historického hľadiska bolo Slovenské národné povstanie najvýraznejším prejavom svojprávnosti, politickej predvídavosti a občianskej odvahy občanov Slovenska. To, že si ho v nastupujúcom totalitnom režime prisvojili komunisti a dali mu podobu výlučne partizánskeho odboja, spôsobilo jeho rozpornosť, ktorú vnímame ešte aj v súčasnosti. Jeho vnucovaním ako výlučne komunistami vedeného, prosovietskeho protifašistického odboja a jeho spájaním iba s Červenou armádou (stačí si pripomenúť stovky pamätníkov po celom Slovensku, účasť najvyšších predstaviteľov Komunistickej strany Sovietskeho zväzu na jeho oslavách - Leonid Iljič Brežnev stačí ako príklad za všetkých) sa stalo pre mnohých súčasťou druhej totality.
Rôzni interpreti povstania
Túto skutočnosť nezmenila ani snaha súčasných historikov, ktorí za ostatných pätnásť rokov po novembri 1989 chcú vrátiť povstaniu pôvodnú, historickú podobu. Podobu legitímneho odporu, v ktorom dominovala slovenská armáda (pomer účastníkov v povstaní bol traja vojaci na jedného partizána).
Povstanie má v našej spoločnosti viacero náruživých interpretov. Sú nimi v prvom rade jeho účastníci. Vojaci a partizáni. Sú nimi však aj tí, proti ktorým bolo orientované. Nacionalisti, fašisti a časť kléru. Sú nimi aj komunisti, ktorí si ho ideologicky, ale aj realizačne uchmatli, aby im slúžilo ako argument na zdôvodnenie ich povojnovej nadvlády. Sú nimi však aj pamätníci, ktorí sa na ňom nezúčastnili, občania Slovenska, ktorí trpne a bez možnosti obrany znášali útrapy vojny.
Sú však ľudia, a dnes ich je väčšina, ktorí nemajú k Slovenskému národnému povstaniu žiadny vzťah. Mladí, ktorí si matne pamätajú, že išlo o nejaký komunistický sviatok. Aká je však skutočná podoba Slovenského národného povstania v názoroch našich súčasníkov? Považujú dnes Slováci svoje národné povstanie za jednoznačne najvýznamnejší prejav ozbrojeného odporu vo vlastných dejinách?
Oslava boja proti všetkým totalitám
Oslavy šesťdesiateho výročia povstania sú nielen jednou z posledných možností stretnúť sa s jeho priamymi účastníkmi a pripomenúť tak jeho skutočnú podobu, ale zároveň sú veľkou príležitosťou pripomenúť nielen tých niekoľko mesiacov odboja proti fašizmu, ale najmä šesťdesiat rokov, v ktorých jeho odkaz trvá v našej spoločnosti. Povstanie je významnou dejinnou udalosťou, ale rovnako významné sú aj jeho osudy v novovekých dejinách Slovenska. Je pre súčasnosť dôležité nielen ako doklad boja proti nemeckému fašizmu, ale zároveň ako doklad boja za demokraciu a úctu k slobode v období po jeho skončení. V období druhej komunistickej totality.
Tohtoročným oslavám však hrozí, že napriek veľkým prípravám - na úrovni vládou vymenovanej komisie a niekoľkomiliónovému rozpočtu - sa stanú síce veľkolepou, ale formálnou príležitosťou na stretnutie zvyšku priamych účastníkov a oficiálnych hostí. Pritom nič nebráni tomu, aby sa stali celospoločenskou, všetkými občanmi akceptovanou pripomienkou boja proti totalite. Je potrebné zdôrazniť, že proti totalite ako takej. Nielen fašistickej, ale aj tej nasledujúcej komunistickej a určite aj súčasnej, ako ju poznáme z bojísk v Afganistane, Iraku či z raketových základní v Severnej Kórei.
Oslavy Slovenského národného povstania by sa postupne mali stať oslavami a poctou boja proti všetkým totalitám, pretože ich pôvodný náboj s odchádzajúcou generáciou priamych účastníkov slabne a ako sa ukazuje, vplyv totalitných režimov na život ľudí ostáva rovnako silný.
Obete varujú
Obete varujú. Socha, ktorá má svoj príbeh. Malý príbeh uprostred veľkých dejín, malý príbeh, ktorý sa časom stal súčasťou veľkého príbehu novovekej slovenskej histórie. Dejiny štátov sa bez takýchto príbehov nezaobídu. Sú to príbehy, ktoré dokumentujú rozpornosť doby a rozpornosť ľudských osudov uprostred nej.
Socha vznikla v šesťdesiatych rokoch 20. storočia ako jeden z najvýznamnejších dokladov obrodzovaného umenia v Československu, kde práve prebiehal pokus o socializmus s ľudskou tvárou. Vznikla ako súčasť najväčšieho pamätníka, najvýznamnejšej udalosti občianskej rezistencie v dejinách Slovenska. Vznikla na počesť Slovenského národného povstania, na večnú pamiatku obetiam vojny, obetiam fašistickej totality a sama sa stala obeťou ďalšej, v tomto prípade komunistickej totality. Už samotné osudy SNP v dejinách Slovenska, rovnako ako dejiny vzniku tohto pamätníka, v sebe obsahujú nejeden historický paradox, pretože sú obrazom boja za demokraciu na Slovensku.
Slovenské národné povstanie, pokus o vojenský prevrat, iniciovaný a realizovaný celým spektrom demokratických síl, sa po skončení druhej svetovej vojny, a najmä po víťazstve komunistov v Československu vo februári 1948 stalo predmetom sporu. Jeho podstatou bola otázka, či povstanie bolo občianskym vystúpením proti totalite, alebo revolučným prejavom slovenského ľudu pod vedením komunistickej strany.
Odpoveďou na túto otázku bolo aj ideové zadanie pre realizáciu architektonického návrhu Pamätníka SNP v Banskej Bystrici z 14. 2. 1957 (citované z oficiálneho materiálu Povereníctva školstva a kultúry č. 10.140/1957-C-II/3), ktoré povstanie dobovo definuje takto: "Pamätník Slovenského národného povstania má byť zvýraznením veľkosti revolučných snáh slovenského ľudu, vyúsťujúcich v Slovenské národné povstanie, ktoré je medzníkom v úsilí slovenského pracujúceho ľudu v jeho boji za lepší zajtrajšok. Pamätník má trvalo pripomínať všetkým budúcim pokoleniam pokrokovú uvedomelosť slovenského ľudu, ktorá sa tak spontánne prejavila v revolučnom masovom hnutí v roku 1944, má pripomínať vedúce sily revolučného pohybu, podzemné i ilegálne hnutie, najmä však vedúcu úlohu komunistickej strany a predovšetkým bratskú pomoc Sovietskej armády a sovietskeho ľudu."
Málo víťazné súsošie
Takéto zadanie, s ktorým prišli slovenskí komunisti v päťdesiatych rokoch, sa vďaka obrodnému procesu z rokov šesťdesiatych zmenilo v kontexte nastupujúceho pokusu o demokraciu "socializmu s ľudskou tvárou" do civilnej a vtedajšiemu svetovému architektonickému a výtvarnému mysleniu zodpovedajúcej podoby. Architekt Dušan Kuzma a sochár Jozef Jankovič v rokoch 1964 až 1969 pripravili a realizovali architektonicko-výtvarné dielo patriace k tomu najlepšiemu, čo dejiny slovenskej kultúry môžu ponúknuť aj v rámci medzinárodného kontextu umeleckej tvorby.
V rámci symbiózy architektonickej a sochárskej kompozície, keď architektúra udržala funkčnosť poslania - bola zároveň aj múzeom - sa socha stala expresívnym jadrom pamätníka, jeho duchovnou podstatou. Znepokojujúce súsošie sa neskôr svojím obsahom, ktorý uprednostňoval civilné obete vojny pred víťaziacimi vojakmi či partizánmi, stalo tŕňom v oku straníckych a vládnych činiteľov, najmä tých, ktorí potrebovali v mene ideológie komunizmu získať neustálu vďaku a poslušnosť civilného obyvateľstva.
Po vpáde sovietskej armády a vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 bolo iba otázkou času, kedy sa súsošie Obete varujú stane nevhodnou súčasťou pamätníka. Pokladali ho za málo víťazné, za nedostatočne oslavné a aj vďaka svojmu autorovi za ideologicky škodlivé. Preto bolo v roku 1972 z Pamätníka SNP odstránené a roku 1974 umiestnené do areálu Národnej kultúrnej pamiatky Kalište, na miesto, kde nebolo natoľko na očiach verejnosti ako v Banskej Bystrici.
Po tridsiatich rokoch, pri príležitosti osláv 60. výročia Slovenského národného povstania, sa súsošie Obete varujú vracia na svoje pôvodné miesto. Do múzea, ktoré sa vďaka tomuto návratu znovu stalo pôvodným pamätníkom povstania. Touto udalosťou sa komunistická totalita na Slovensku symbolicky skončila. Obete všetkých totalít však stále varujú.
Autor: Ladislav Snopko
