Scéna z Wagnerovho cyklu Ring, z opery Rýnske zlato. FOTO - REUTERS
Letné čítanieKeď som v Norimbergu prechádzal okolo Lekárne Richarda Wagnera, cítil som sa tak smutne a osamelo, tak veľmi mimo lásky (k tomu sa pridávalo vedomie, že to už bude len horšie - práve som dočítal Hanebnosť Johna M. Coetzeeho, a zjavne ma čakal podobný osud), že mi odrazu bolo jasné: hudba Richarda Wagnera - a aj iná hudba či iná umelecká forma - mi tentoraz neposkytnú nijakú úľavu. Útešná funkcia umenia (umenie ako "kvietívum"), ako ho kedysi brilantne opísal Schopenhauer, sa po celú moju mladosť osvedčila ako neuveriteľne účinná. S tým bol teraz koniec: ani literatúra, ani hudba mi nevedeli pomôcť. Zrejme boli moje problémy vážnejšie, možno aj neriešiteľné.
Tak mi zostala už len možnosť vykonať akademický rituál (to je dnes v podstate jediná možnosť, ako čítať Homéra, ba aj Goetheho), pričom som s poľutovaním zistil, že už som príliš opotrebovaný a vyčerpaný na to, aby mi umenie znovu mohlo dať impulz.
Ale zostal mi predsa len aspoň akýsi zmysel pre hodnoty či, aby som použil pomerne neobľúbený výraz, pre úroveň vecí, a to mi umožnilo napríklad súhlasiť s Larsom von Trierom, keď napokon odmietol zinscenovať - Ring - tetralógiu. Nakrútil síce pár zábavných filmov, ale dosť kolísavej úrovne. Čo neznamená, že by súčasná inscenácia Jürgena Flimma nespĺňala túto požiadavku. Je úplne bezvýznamná, to je všetko, čo sa o nej dá povedať, voči hudbe pôsobí neuveriteľne staticky a úzkoprso, takže ste mali občas pocit, že sa dívate na buržoáznu drámu - čo by bolo pre Wagnera vrcholnou absurditou.
Okrem toho, pri epických látkach sme vďaka filmu navyknutí na istú úroveň optických efektov - najmä odkedy Pán prsteňov vytvoril v tomto žánri akýsi nový štandard. A Richard Wagner v človeku jednoducho vyvoláva želanie dívať sa na rieky, hory, plamene, rozkvitnuté lúky, večerné zore. Keby ešte žil, asi by nakrúcal filmy. Raz som v súvislosti so Shakespearom vyslovil dosť zhadzujúcu poznámku na adresu filmového priemyslu: je to úplný výsmech, že disponujúc prostriedkami, ktorými disponujú, dosahujú len také chatrné výsledky.
Keby mal dnes na základe tetralógie vzniknúť film, najvhodnejším režisérom by sa mi napriek všetkému zdal Peter Jackson. Má ešte nevinný pohľad (hoci aj trošku komerčný, anglosaský a neveľmi náročný).
Ale prenechajme film jeho smutnému osudu a vráťme sa k hudbe: možno to znie čudne, keď označím za "útešnú" hudbu rock, jedinú hudbu, ktorá pre mňa v mojej mladosti niečo znamenala, no keď na to dnes znovu myslím, mám dojem, že len preto s takým úspechom vedela ospievať život a jeho radosti, lebo s tou istou intenzitou vyjadrovala aj jeho bolestnú stránku. A mám pocit, že Wagner mal okrem iného na mysli čosi podobné.
Neviem, či je pravda, že Lou Reed, keď sa ho pýtali na jeho vzťah k Bukowskému, vyhlásil: "Tú starú sviňu neznášam. Ak sa chcete baviť o literatúre, radšej hovorme o Dostojevskom." Ak to naozaj povedal, preukázal tým mimoriadne jemne vyvinutý zmysel pre úroveň. Tiež neviem, aká autentická je veta "Keby Wagner žil, tak by spolupracoval so skupinou Pink Floyd," pripisovaná Rogerovi Watersovi. Tvorivý potenciál rockovej hudby bol v tých časoch, najmä vo Francúzsku, naozaj mimoriadny (omnoho silnejší, než napríklad v literárnej či filmovej kritike).
Čo by zostalo z MC5 bez plamenného článku Philippa Manouvra? A mala by punková vlna svoj trvalý vplyv bez lyrického ohňostroja Patricka Eudelina? Bolo by absurdné čakať od takých nadaných, vynaliezavých autorov, aby stopercentne exaktne reprodukovali fakticitu, citáty a podobné veci. Im šlo o tvorbu mýtov a legiend, a aj ich vytvorili - podobne ako Homér, keď použil Trójsku vojnu ako látku na svoju Iliadu. Jedného dňa vysvitne, že najlepšími francúzskymi spisovateľmi sedemdesiatych a osemdesiatych rokov boli oni.
Či už je ten Watersov výrok autentický, alebo nie, v každom prípade je ukážkou jeho vtipnej megalománie, či presnejšie povedané, mýtu Rogera Watersa, vytvoreného kritikou. A zároveň poukazuje na tendenciu, ktorá sa roky v populárnej hudbe rozvíjala, než ju zmietli primitívnejšie prúdy: vôľu uniknúť diktatúre rytmu. Vyslobodenie od rytmu uskutočnil síce už dvesto rokov predtým vo svojich symfóniách Beethoven, ale aby sme boli k rocku spravodliví, musíme brať na vedomie, odkiaľ pochádza a akú cestu prešiel za desať rokov. Vôľu zapájať do koncertov čoraz viac vizuálnych prvkov a dávať textom iný status (používať menej naratívnych textov, a texty čoraz viac skracovať, používať ich v podstate s cieľom vytvoriť lyrickú atmosféru). Jedným slovom, vytvoriť totálne umenie.
A aj tak, keď hovoríte jedným dychom o Rogerovi Watersovi a Richardovi Wagnerovi, máte pocit rôznych úrovní. Nie je to až také do očí bijúce ako v prípade Larsa von Triera, napokon, Pink Floyd bola skupina, ktorá si zaslúži, aby sme ju znovu počúvali a cenili si ju, no aj tak je jednoznačné, že ani ona, ani žiadna iná z vtedajších (a vtedy mnohých) nemeckých progresívnych rockových skupín - nehovoriac už o Richardovi Wagnerovi - nedokázala vytvoriť slobodu, akú dosiahol Philip Glass či niekto z ďalších akademických skladateľov repetitívnej hudby.
Skrátka, komerčný prvok nakoniec zvíťazil. Patriť k ľudovej kultúre má svoje veľké výhody, ale prináša to so sebou aj niekoľko obmedzení, čo chtiac-nechtiac musel zistiť aj Roger Waters. To všetko medzitým zmizlo a progresívne rockové skupiny, ktorých hudba bola považovaná za veľmi ťažkú, zmietla najskôr punková vlna a po niekoľkých nezaujímavých variantoch ju vystriedalo techno, ktoré má ďaleko od toho, že by chcelo tvoriť globálne umenie. Hudbou budúcnosti teda nebude Wagnerova hudba, a ani hudba Pink Floyd.
Ľudská dráma vo svojej celistvosti nemá veľké šance na nové formy a všetko bude čoraz viac prebiehať podľa hesla Have fun or die. Keďže žijeme v zjednodušenom svete, budeme mať aj zjednodušené umenie. Keď som bol ešte mladý, občas som chodieval na premiéry Richarda Wagnera na miestach, kde sa teší úcte (ako napríklad v Benátkach) viacerých zväčša nesympatických mladých ľudí. Mávali bledé tváre a boli oblečení spôsobom, ktorý predvídal to, čo si neskôr osvojili stúpenci gotického hnutia - Gothic Dandys. Pôsobili dojmom, že považujú ľudstvo za úbohý hmyz - v tom mali možno aj pravdu, ibaže oni sami sa z neho bez nejakého identifikovateľného dôvodu vydeľovali. Môžem so zadosťučinením povedať, že toto všetko zmizlo. Viacerí známi, keď počuli, že som sa vybral do Bayreuthu, ma vopred varovali, že tu narazím na čosi ako sektu. Ale nič také som nespozoroval.
Kmeňové publikum z veľkej časti pozostáva z milovníkov hudby v strednom veku (ale stretnete tam aj iné vekové skupiny), väčšinou dobre oblečených (ale ani to nie prehnane, dress-code už dávno nie je taký prísny ako na rapovom koncerte). Vedeli by ste si predstaviť, že ich stretnete na koncertnom cykle venovanom Schubertovi alebo Mahlerovi. Inými slovami, Richarda Wagnera môžete dnes počúvať podobným spôsobom ako mnohých iných skladateľov, počíta sa s k normalite, ostatne, poznáme ho najmä z platní.
Návšteva Bayreuthu však aj nie veľmi vnímavému pozorovateľovi prezradí - už len tým, že hudobníkov nevidieť - že pôvodný zámer musel byť celkom iný. Tento aspekt Wagnerovho kultu vymizol, a je vlastne zvláštne, že vôbec niekedy existoval.
Ľudia sa množia veľkou mierou, no bez mimoriadnej pestrosti: Fakt, že na svet prišiel človek ako Ľudovít II. Bavorský, je už ako taký dosť neuveriteľný, a to, že vládol a mal moc dať voľný priebeh fantázii, je náhoda, aká sa v dejinách ľudstva možno už nikdy nezopakuje.
Zámok Neuschwanstein nielenže má wagnerovskú úroveň, mám dojem, že ju má ešte vyššiu. Spoznáte tu prvky z wagnerovskej mytológie, preorientované kresťansky a zbavené všetkých tienistých stránok, ale v nich, bohužiaľ, nespoznáte už nič viac, nič identifikovateľné, a musíte s ťažkým srdcom priznať, že tu ide o čisto osobný vesmír, čosi ako ustavičná snaha o čistotu a svetlo, svet, ktorý vypovedá viac o nás, než by sme mohli my vypovedať o ňom. Kto ten svet vyhlasuje za gýč, len tým vyjadruje vlastné nízke myslenie; kto má v sebe veľkosť, bude ju rátať medzi tie najväčšie umelecké diela.
Čo konkrétne môžeme čakať od umenia? Ku koncu Coetzeeho Hanebnosti sa hlavná postava, muž, asi päťdesiatnik, pre ktorého život stratil zmysel, prekvapivo (a dalo by sa povedať, na vlastné prekvapenie) začne venovať umeniu - zloží operu, ktorá načrtáva osamelý koniec Byronovej milenky. J. M. Coetzee sa tak ako mnohí pred ním pokúša nájsť odpoveď na túto základnú otázku: do akej miery môže umenie slúžiť ako útočisko, keď už život stratil celú svoju príťažlivosť?
A načo slúži umenie vo svete, ktoré už nie je schopné a ani si neželá mu rozumieť? Odpovede, ktoré v tejto knihe nájdete (rozhodne jednej z najlepších, ktoré som za posledné dva roky čítal), mi pripadajú obdivuhodne poctivé.
Nechcem tu zachádzať do podrobností, len by som chcel zdôrazniť, že umenie, akokoľvek zvláštne a fascinujúce sa rozprávačovi javí, koniec-koncov tiež neprináša nijaké riešenie. Rozprávačovi sa len s námahou a horko-ťažko podarí dokončiť jeho operu, potom sa vráti k normálnemu životu, obklopený chorými psami, ktorých treba uspať, a pochmúrnym sebectvom ľudí. A keď už nijaké východisko nie je, prichádzajú posledné stránky, posledné vety, a v nich cítime, že tentoraz je to naozaj koniec.
Michel Houellebecq (1958) spisovateľ. Žije v Paríži a na Islande. V češtine práve vyšiel jeho román Rozšírenie bojového poľa a v slovenčine vydavateľstvo Agora pripravuje ďalší román Elementárne častice.
