Czeslaw Milosz v roku 2002. V češtine a v slovenčine sú na pultoch kníhkupectviev tieto knihy: Záhrada vied (Kalligram, preložil Karol Chmel); To (Paseka, preložil Josef Mlejnek); Pejsek u cesty (Mladá fronta, preložil Václav Burian). FOTO - ČTK / AP
Poliak Czeslaw Milosz, ktorý zomrel minulú sobotu vo svojom dome v Krakove vo veku deväťdesiattri rokov, patril k nemnohým veľkým postavám európskej literatúry dvadsiateho storočia. Je pravda, že Európa sa oňho veľmi nestarala. Čo je síce škoda, ale nijako zvlášť ma to neudivuje. Czeslaw Milosz prežíval tento osud spoločne so všetkými významnými poľskými básnikmi - a to súvisí so svojrázom poľskej poézie.
Narodil sa v malom litovskom mestečku, no pochádzal z poľskej katolíckej rodiny. Vtedy, v tisícdeväťstojedenástom, patrila Litva k Rusku, medzi oboma svetovými vojnami to bol samostatný štát, v štyridsiatom ju pričlenili k Sovietskemu zväzu a napokon roku 1990 znovu získala štátnu nezávislosť. Vec sa trošku komplikuje, keď ešte dodáme, že najkrajšie, najpríťažlivejšie a najvýznamnejšie litovské mesto, ktoré je teraz hlavným mestom tejto krajiny, Vilnius, patrilo medzi oboma svetovými vojnami k Poľsku.
Kozmopolitná mentalita
Vo Vilniuse, meste, kde sa rovnomerne krížili ruské, litovské a židovské vplyvy, Czeslaw Milosz vyrastal, tu vyštudoval právo. Toto trošku exoticky sfarbené mesto ho poznačilo toleranciou a svojou medzinárodnou, kozmopolitnou mentalitou. Zo Sovietmi obsadeného Vilniusu sa mu dobrodružne podarilo ujsť do Varšavy, kde ho čakalo niekoľko nemenej dobrodružných skúseností. Písal do odbojovej tlače a spisoval ilegálne texty. Keď v štyridsiatom piatom Poľsko oslobodila Červená armáda, patril k nemnohým poľským intelektuálom, ktorí nechceli nič vedieť o eufórii a neboli schopní nadšenia, ale na druhej strane ani nepovažovali za správne odmietnuť spolupracovať na rekonštrukcii zničenej krajiny. Czeslaw Milosz nastúpil v štyridsiatom piatom na ministerstvo zahraničia. V nasledujúcich rokoch bol kultúrnym atašé vo Washingtone a potom prvým tajomníkom poľského veľvyslanectva v Paríži.
"Vybral si slobodu"
Voči komunizmu zostal zdržanlivý a skeptický. Roku 1951 sa jeho meno objavilo vo všetkých západných novinách, odrazu bol slávny - aj keď len nakrátko: rozhodol sa, ako sa vtedy písalo v novinách, "pre slobodu". V správach sa nespomínalo, že ten diplomat uverejnil pred vojnou i po nej niekoľko básnických zbierok. Možno sa v spravodajských agentúrach obávali, že zmienka o jeho poetickej tvorbe by spochybnila serióznosť tohto utečenca a zmenšila v očiach verejnosti význam jeho politického rozhodnutia.
O niekoľko rokov neskôr však predsa len Czeslawa Milosza vzali na vedomie ako básnika: v päťdesiatom treťom mu v Paríži vyšla kniha s titulom Zvedené myslenie (pôvodný poľský titul bol Zotročené myslenie) a veľmi rýchlo sa stala známou po celom svete. Nemecký preklad vyšiel s predslovom Karla Jaspersa.
Odsudzovať tyraniu
Czeslaw Milosz sa v knihe zaoberal nielen myšlienkovými mechanizmami umelcov a intelektuálov v komunistickom svete - nadšencov, ale aj chladných stúpencov režimu, oportunistov a cynikov. Kniha sledovala otázku, ako mohol mysliaci človek žiť v komunistickom svete a ako sa prispôsobil pomerom. Neodsúdil intelektuálov, ale tyraniu, ktorá ponižuje a tupí jednotlivca. Po Zvedenom myslení ho často prirovnávali k Arthurovi Koestlerovi a Ignaziovi Silonemu. Už samo také zaradenie bolo veľkým nedorozumením. Pretože na rozdiel od Koestlera a Siloneho Czeslaw Milosz nikdy nebol komunistom a ani nikdy neprejavil najmenšiu chuť zapojiť sa do antikomunistickej propagandy. Ba čo viac: nikdy nebol človekom politiky.
Aura poézie
Po rozchode s komunizmom zostal nejaký čas v Paríži a potom sa presťahoval do Spojených štátov. Prednášal v Kalifornii na Univerzite v Berkeley na Katedre slovanských jazykov a literatúr. Na jeho prednáškach bývalo nabité. Ktovie, čo lákalo amerických študentov, z ktorých väčšina ani neštudovala slavistiku, že sa tlačili na prednáškach poľského emigranta. Možno to bolo tým, že ten tichý muž pri všetkej svojej zdôrazňovanej skromnosti vyžaroval čosi, čo sa nedá simulovať - auru poézie.
Prvú básnickú zbierku uverejnil Czeslaw Milosz roku 1933, druhá nasledovala roku 1936. Zaraďovali ho medzi "katastrofistov". V skutočnosti bol ako básnik vždy pesimistickým kritikom kultúry a apokalyptickým vizionárom. Už jeho najranejšie verše majú vlastný, krehký tón, nezameniteľnú, studenú - či zdanlivo studenú dikciu. V týchto aj v jeho budúcich básňach okamžite spoznáte jeho zvláštne napätie - napätie protikladu reflexie a citu, pochmúrnej zádumčivosti a vášnivého záujmu. Pretože Czeslaw Milosz bol od začiatku vášnivým básnikom - a poetickým prozaikom.
Campo di Fiori
Svoj prvý vrchol dosiahla lyrika Czeslawa Milosza počas nemeckej okupácie. Keď sa Židia vo Varšavskom gete niekoľkými draho kúpenými zbraňami snažili brániť proti deportáciám do plynových komôr a pustili sa tak do beznádejného a napriek tomu zmysluplného boja proti Veľkonemeckej ríši, napísal svoju pravdepodobne najslávnejšiu báseň vôbec: Campo di Fiori.
Na tomto rímskom námestí s trhom kedysi pred zrakmi zvedavcov upálili Giordana Bruna. Na toto námestie a na ľahostajnosť svedkov a divákov myslel Czeslaw Milosz cez Varšavské povstanie - keď zdesený pozoroval veselé hemženie na zaľudnenom varšavskom námestíčku. Rozmarné šlágre tlmili výbuchy spoza múrov geta a mladé dvojice lietali hore-dolu na hojdačkách, vysoko do "jasného neba".
Bez sebaľútosti
Jeho elégie nemajú nič plačlivé, žiadnu sebaľútosť. Vládne tu prísna, bolestná konfrontácia s vlastným národom. V cudzine, hovorí Czeslaw Milosz v jednej zo svojich básní, sa mu stal vlasťou jazyk. Lenže poľština sa v poézii často ukázala ako osudná bariéra. Preto má svet o poľskej literatúre mylnú predstavu: pozná prinajlepšom niekoľko románov a tie považuje za priemerne alebo epigónske.
Ale Poľsko nie je krajinou románu alebo drámy, ale lyriky - a to už od romantiky. Čím originálnejšia, čím lepšia je poľská poézia, tým menej sa dá preniesť do iných, a už vôbec nie neslovanských jazykov. Všetko je preložiteľné, len pôvab tejto poézie nie. Preto poľskú literatúru všade podceňujú. Mimochodom: ani ruská literatúra nevďačí za svoju svetovú slávu Puškinovi či Lermontovovi, ale Tolstého a Dostojevského románom alebo Čechovovým divadelným hrám.
Dielo Czeslawa Milosza nesmelo v Poľsku vyjsť tridsať rokov. Toto vyhnanstvo bolo zrušené až roku 1980, keď dostal Nobelovu cenu. Až potom sa poľské publikum mohlo zoznámiť s vizionárskou silou tohto veľkého básnika. Niekoľko rokov po Nobelovej cene sa Czeslaw Milosz vrátil do Poľska, privítali ho nadšene a vďačne.
© Frankfurter Allgemeine Zeitung 16. augusta 2004
Campo di Fiori
V Ríme na Campo di Fiori
Koše olív a citrónov,
Dlažba je vínom poliata,
Posiata lupeňmi kvetov.
Trhovníci tu na stoly
Sypú zrelé plody mora,
Náručia čierneho hrozna
Padajú na zamat broskýň.
Práve na tomto námestí
Uhorel Giordano Bruno,
Kat vraj zapálil hranicu
V kruhu zvedavej chamrade.
A sotva plameň dohasol,
Zas boli plné taverny,
Koše olív a citrónov
Niesli trhovci na hlavách.
V predstavách Campo di Fiori
Mal som v pekný jarný večer
Pri varšavskom kolotoči,
Pri tónoch hudby do tanca.
Salvy spoza múru geta
Tlmila pieseň do skoku
A vylietal dym a para
Vysoko na čisté nebo.
Len občas z horiacich domov
Vietor privial čierne draky,
Sadze lapali vo vzduchu
Sediaci na kolotoči.
Ten vietor z domov horiacich
Dievkam svižne sukne dvíhal
Smiali sa veselé davy
V krásnu varšavskú nedeľu.
Ktosi z toho snáď vyčíta,
Že varšavský či rímsky ľud
Kupčí, zabáva sa, ľúbi,
Nevšíma si mučeníkov.
Niekto iný poučí sa
Z pominuteľnosti vecí,
Zo zabudnutia, čo rastie
Skôr, než dohoria plamene.
Lenže ja som vtedy myslel
Na samotu umierania,
Na to, že keď Giordano
Vystupoval na hranicu,
Nenašiel v ľudskom jazyku
Čo i len jediný výraz,
Ktorým by zbohom dal ľudstvu,
Ľudstvu, ktoré tu zostáva.
Náhlili sa lievať víno,
Predávať biele hviezdice,
Koše olív a citrónov
Niesli vo veselom ruchu
A bol už od nich ďaleko
Akoby prešli stáročia
A oni chvíľku čakali
Kým odletí z toho ohňa.
Na tých zmučených, samotných,
Svet okamžite zabudol.
Ich reč nám pripadá cudzia
Ako reč dávnej planéty.
Keď všetko bude legendou
Aj vtedy po mnohých rokoch
Na novom Campo di Fiori
Zas básnik búrku roznieti.
(Varšava 1943)
Preklad Karol Chmel
Marcel Reich-Ranicki (1920) literárny kritik. Žije v Berlíne, detstvo prežil v poľskom Wroclawsku. V Nemecku je považovaný za "pápeža literatúry", známy je aj prekladmi z poľštiny. V českom preklade vyšla vlani jeho kniha Môj život.
Autor: MARCEL REICH-RANICKI
