Z mešity imáma Alího si Sadrove milície urobili hlavný stan. FOTO ČTK/AP
Analytici špekulujú, či sa kríza v Nadžafe skutočne skončí bez toho, aby sa v mešite bojovalo. Toho sa báli všetci: vláda, lebo by stratila Iračanov a moslimov na celom svete, ale aj Sadr. Hoci šíitske autority podporujú jeho boj proti "okupantom", nepáči sa im, že ho vedie z mešity.
Obliehanie posvätných miest je hra nervov. Obe strany vedia, že cena za chybu bude privysoká, aj to, že vinu za ich zničenie budú zmývať dlho.
Americký denník Christian Science Monitor cituje Geralda Steinberga z izraelskej Bar Ilanovej univerzity, ktorý obliehanie nadžafskej mešity prirovnáva k obliehaniu betlehemského Chrámu Narodenia Pána v apríli 2002. Vtedy sa tam na niekoľko týždňov zabarikádovali palestínski teroristi a ich prívrženci. Nedobrovoľne tam s nimi zostali aj miestni kňazi. Kríza trvala šesť týždňov a skončila sa izraelským prísľubom, že zabarikádovaným mužom umožní opustiť Izrael. Chrám Narodenia Pána, ktorý je cenný predovšetkým pre kresťanov, stojí dodnes.
Steinberg hovorí, že operácia v Betleheme bola ukážkou toho, že kľúčom k úspechu je trpezlivosť. Nie je problém do mešity či kostola vtrhnúť a do niekoľkých hodín tam urobiť poriadok. Horšie je to potom.
Iračania však boli pripravení aj na túto alternatívu. Špeciálne komando si na okraji Nadžafu v opustenej mešite nacvičovalo obsadenie Alího svätyne a zajatie Sadra. Vojakom v komande často opakovali, že mešita imáma Alího nie je až taká posvätná, ako sa tvrdí, aj to, že pre šíitov budovy vôbec nie sú významné. Reportér denníka Washington Post napísal, že muži tomu príliš neverili. Zdá sa, že ani tí, čo sa tam zabarikádovali, ani tí, čo stáli pred ňou.
JANA MIKUŠOVÁ
