Slonie pólo je už vyše dvadsať rokov aj súčasťou Slonieho festivalu v indickom meste Jaipur.
Ani ochrancovia zvierat nedokázali zabrániť stúpajúcemu počtu športových disciplín, v ktorých hrajú hlavnú úlohu zvieratá. V niektorých, vrátane olympijských, je však zviera rovnocenným partnerom človeka. Inak je to s disciplínami, v ktorých ľudia vystavujú zvieratá agresivite a násiliu s jediným cieľom - zarobiť a zabaviť sa. Svedčia o tom orangutany v ringu či krvavé kohútie alebo psie zápasy. Aj býky v koride sú podobnou záležitosťou. No a potom sú tu pochabé preteky prasiat, žiab či slimákov, súboje svrčkov, dramatické dostihy chrtov, beh tiav či futbal slonov.
Slony v akcii
Na Cejlóne v mestečku Talduwa sa tradične 14. januára konajú slonie dostihy. Víťazný slon získava obrovský trs banánov a jeho jazdec zopár rupií. Medzi obľúbené zábavy tu patrí aj naháňanie sa troj- až päťtonových kolosov za obrovskou futbalovou loptou.
Kráľovským športom spomedzi sloních aktivít je však pólo. Jeho pravidlá sú takmer rovnaké ako pri póle na koňoch, ktoré hrá aj britský princ Charles.
Slonie pólo má pôvod v Nepále. Kedysi to bol obľúbený šport panovníkov mughalskej dynastie, ktorí vládli v Indii od roku 1526 do roku 1826. Potom, od konca 19. storočia, sa naň postupne zabudlo. Až v prvej polovici 80. rokov 20. storočia založil Brit Jim Edwards v nepálskom kráľovskom národnom parku tradíciu šampionátu Svetovej asociácie póla na slonoch. Každý rok v decembri sa na tomto podujatí schádzajú významní ľudia z celého sveta, celebrity šoubiznisu, športovci. Šampionát poctila svojou návštevou napríklad britská princezná Diana, exbeatle Ringo Starr, prvý pokoriteľ Mount Everestu Edmund Hillary, tenisové legendy Björn Borg a Martina Hingisová, spevák Mick Jagger, bývalá prvá dáma USA Hillary Clintonová, herci Steven Segal, Robert Redford či režisér Bernardo Bertolucci. Pravidlá sú podobné ako pri póle na koňoch. V každom tíme hrajú štyri slony s pohoničmi a jazdcami, ktorí musia bambusovými palicami zasiahnuť guľu s priemerom osem centimetrov. Hovorí sa, že pólo na slonoch pripomína sex alebo vojnu. Viac ako 90 percent hry tvoria taktické manévre a iba desať ozajstná akcia.
Psy na rôzne použitie
Psie dostihy majú pôvod v starom Egypte. Odtiaľ totiž pochádza plemeno chrtov, ktoré faraóni využívali pri honoch na zver. V niektorých stredoázijských republikách bývalého Sovietskeho zväzu sa zver loví týmto spôsobom dodnes.
Centrom psích dostihov je Veľká Británia. Obrovskú popularitu tam majú preteky Greyhound Derby, ktoré v televízii sledujú desiatky miliónov divákov. V jeden dostihový deň sa beží osem dostihov na vzdialenosti od 277 do 647 metrov. Veľmi obľúbený bol v Londýne aj najväčší psí sviatok - Windhunde Derby, ktorý sa konal na 90-tisícovom štadióne vo Wembley. Pred štyrmi rokmi ho však začali rekonštruovať, preto sa derby zrušilo. Víťaz pretekov bral prémiu 25-tisíc libier.
Psie dostihy sú rozšírené aj v USA, špeciálne na Floride, kde sa organizujú preteky dotované sumami aj vyše stotisíc dolárov.
Psie dostihy však majú prísne pravidlá. Napríklad, pes môže nastúpiť na štart, len ak má svojho oficiálneho trénera. Chovu a trénovaniu dostihových psov sa venujú mnohé firmy. Majú vyše päťtisíc pretekárskych psov, ktorých ceny dosahujú neuveriteľné sumy. V Anglicku či Írsku sa hodnota pretekárskeho psa zo špičkového chovu vyšplhá často aj na stotisíc libier. Psy počas pretekov dosiahnu rýchlosť až 65 kilometrov za hodinu.
Výkonnosť a rýchlosť dostihových psov možno porovnať s výdržou a húževnatosťou psov, ktoré súťažia v zimných záprahoch so saňami. V jednej z najvýznamnejších súťaží aljašských psov na trase 1700 km dominujú už roky Eskimáci. Sedem psov v záprahu dokáže zabehnúť denne až 70 míľ (112 km) s 200-kilogramovým nákladom za sebou.
Na porovnanie: svojho času figuroval v rekordných tabuľkách výkon koňa, ktorý prekonal 100 míľ (160 km) za 11,2 hodiny. Podľa údajov spred niekoľkých rokov však psy Joea Redigtona z Aljašky dokázali prekonať za rovnaký čas ešte dlhšiu vzdialenosť - 120 míľ (192 km). O obľúbenosti psích záprahov svedčí aj to, že na zimnej olympiáde v Lake Placide v roku 1932 súperili mimo súťaže o medailové pocty aj psie záprahy.
Vo viacerých krajinách sveta sa organizujú ilegálne súboje bojových plemien psov.
Krvilačné súboje zvierat nie sú výplodom dnešnej spoločnosti. V Londýne sa tešili obrovskej popularite už pred 150 rokmi. Za vrchol "bojového umenia" sa tam považovali nielen zápasy psa proti psovi, ale aj nerovné súboje psa proti jazvecovi. No a niektorí diváci sa ukájali pohľadom na arény, v ktorých psy trhali bezmocné krysy.
Súťažia aj cvrčky, žaby, blchy a slimáky
Predsa len príjemnejšiu zábavu, ako sú krvavé psie súboje - zápasy cvrčkov - vyznávali čínski cisári z dynastie Tchang, ktorá vládla v rokoch 618 až 917. Tradícia pretrvala až dodnes. Práve tento týždeň zadržala hongkonská polícia 115 ľudí vo veku 30 až 80 rokov, ktorí uzatvárali stávky na cvrčky. Na zápasy bolo pripravených 200 cvrčkov. Išlo vraj o prvý prípad za päť rokov, keď sa policajtom podarilo odhaliť tieto nelegálne zápasy. Podľa čínskej tlače sa hodnota najlepších cvrčích šampiónov pohybuje okolo 2600 dolárov (takmer 80 000 korún).
K ďalším netradičným súťažiam patria šampionáty obojživelníkov. Cvičená žabia zverenkyňa doktora Rosa z Juhoafrického múzea v Kapskom Meste dokázala už pred polstoročím v žabom trojskoku doskočiť 983 cm. Rekordérka merala pritom len päť centimetrov.
Výnimočné výkony dosahujú aj blchy. Svedčí o tom zápis z roku 1910. Vtedy jeden z blších šampiónov skočil do výšky 197 mm a do diaľky 33 cm.
Vo svete sú bežné aj dostihy slimákov. Ich majitelia musia byť však vyzbrojení trpezlivosťou, veď slimáky sa pohybujú rýchlosťou od 58 cm do 50 m za hodinu.
V aréne s býkom
Záznamy o býčích zápasoch pochádzajú z ostrova Kréta už z obdobia roku 2000 pred Kristom. Prví zápasníci s býkmi sa pýšili predovšetkým počtom zapichnutých býkov. Jedna z toreadorských legiend, Romero, ich skolil šesťtisíc, po ňom sa preslávil Lagartijo. Ten absolvoval vyše 1600 zápasov, v ktorých padlo za obeť takmer päťtisíc býkov s hmotnosťou od 300 do 700 kg. Mrštný toreador Joselito si divákov v arénach získaval najmä akrobatickými kúskami.
Revolučný zvrat v histórii koridy sa však spája s menom Manuela Beníteza Péreza, známeho El Cordobésa (1936). Ako prvý odhodil rapír (meč) a s býkom začal bojovať holými rukami. Inokedy sa zasa rozbehol proti spenenému zvieraťu a niekoľko krokov pred ním kľakol na kolená a roztiahol ruky, akoby chcel prijať svojho soka do náručia. El Cordobés je najväčšou legendou koridy aj preto, že chcel s býkmi bojovať ako rovný s rovným. Aj preto - na rozdiel od iných toreadorov - zakazoval býkom obrusovať rohy, naopak, vyhľadával býkov s rohmi ako ihla. Len tak mohla vyniknúť jeho odvaha, elegancia, poskoky a úskoky, tanečné variácie. Z kedysi chudobného chlapca sa stal v aréne multimilionár.
Keď lieta perie
Na severe Francúzska, ale aj v niektorých oblastiach Belgicka sú aj napriek protestom milovníkov zvierat stále obľúbené kohútie zápasy. Krvavé súboje tam importovali v 16. storočí Španieli. Keď sa ich francúzsky prezident Charles de Gaulle pokúsil v roku 1963 zakázať, nastala taká vlna pobúrenia, že o rok musel svoj zákaz zrušiť.
Dnes sa vo Francúzsku koná ročne do 30-tisíc zápasov, v ktorých lieta perie a strieka krv. Pevné trénované krídla tlčú súpera hlava-nehlava, ostrohy pripevnené na päty kohútov väčšinou cielene zasahujú hlavu a šiju.
Kedysi sa kohútie zápasy organizovali aj v Anglicku, tam ich však v 17. storočí zakázal Oliver Cromwell. Hlavným dôvodom však nebol súcit so zvieratami, ale skôr to, že zápasy, pri ktorých boli v hre vysoké sumy, sprevádzali nechutné bitky medzi účastníkmi a divákmi. Sledovanie kohútích zápasov je obľúbenou zábavou aj v mnohých ďalších krajinách, napríklad Afganistane, Iraku či Indii.
Preteky psích záprahov sa organizujú aj na Slovensku. Snímka je z tohtoročnej Veľkej ceny Európy na Donovaloch.
Záznamy o býčích zápasoch pochádzajú z ostrova Kréta už z obdobia roku 2000 pred Kristom.
Dostihy chrtov. Záber je z finále hlavných pretekov greyhound mix na 525 metrov na medzinárodných dostihoch chrtov v českej obci Praskačka pri Hradci Králové. V Anglicku či Írsku sa hodnota pretekárskeho psa zo špičkového chovu vyšplhá často až na stotisíc libier.
V kohútích zápasoch nemilosrdne lieta perie a strieka krv.
Krvilačné psie zápasy sa tešili obrovskej popularite už pred 150 rokmi v Londýne a v niektorých krajinách sú populárne aj dnes. Obyčajne sú nelegálne. Na snímke je zápas pittbulov v bulharskej dedine Lozno.
Beh prasiatok je aj v austrálskom Sydney, kde je tradičnou súčasťou veľkonočných osláv. Po 100 rokoch ho obnovili aj v Moskve. FOTO - REUTERS, ČTK, TASR/EPA, SME - JÁN KROŠLÁK
Autor: Ľudo Pomichal
