Dnes sa o 16.00 h v Štátnej galérii v Banskej Bystrici otvára výstava jedinečných fotografií RUDA PREKOPA. Rodák z východného Slovenska pôsobí už dlhé roky na praž- skej fotografickej scéne. V polovici 80. rokov bol jedným z tzv. novej slovenskej vlny, termínom, ktorým teoretici prirovnávali vtedajšiu najmladšiu generáciu Slovákov na pražskej škole k novej vlne vo fotografii 60. rokov v Česko-Slovensku. Svoje čierno-biele fotografie si dodnes vyrába ručne v ateliéri z prvej republiky v Kostelci nad Labem.

Výstava Zátišia/Reálovky je výberom z Prekopovej tvorby posledných pätnástich rokov. Viac ako sto veľkorozmerných fotografií autor prezentuje v takejto zostave prvýkrát. "Reálovky som robil skôr konšpiratívne, pretože som potreboval sústredenie bez publicity. Myslím si, že pre mnohých ľudí sú prekvapením. Až teraz mám pocit, že uzrel čas a že s tým môžem ísť von."

O čom sú vaše vystavené práce?

Reálovky sú práce, pri ktorých do okolitej reality vôbec nezasahujem. Je to potešenie z každodennej reality. Na druhej strane Zátišia sú vytvorenou realitou, ktorú umelo inscenujem. Sú to protikladné polohy, ale iba zdanlivo. Pochopil som, že tieto dve polohy sa nielen nevylučujú, ale že by sa, naopak, mohli veľmi šťastne navzájom dopĺňať.

V Čechách ste zostali preto, že sa tam lepšie zarába, lepšie sa vystavuje, alebo z iného dôvodu?

Nikdy som si a priori nepovedal, že tam chcem zostať. Odišiel som do Prahy, lebo som sa chcel dostať na FAMU, čo sa mi podarilo až na druhýkrát. A vtedy sa tam stretla skupina ľudí, o ktorých sa píše v encyklopédiách ako novej slovenskej vlne. Chvíľu som zvažoval vrátiť sa na Slovensko, ale vždy boli v Prahe povinnosti, ktoré som musel riešiť. Takto sa to nabaľovalo neuveriteľných dvadsaťpäť rokov, stále som tam a ani neviem prečo.

Nedrží vás v Prahe rodina?

Nie, zatiaľ mám všetku na Slovensku.

Ste jedným z fotografov tzv. slovenskej novej vlny. Žije táto vlna ešte dnes?

Bolo to v druhej polovici 80. rokov. Ten ťah na bránku a spoločný esprit boli presne načasované a keď sa doba zmenila, spoločensky aj politicky, všetky snahy o obnovenie boli skôr resuscitáciami. Všetky veci sa majú udiať aj odznieť v pravý čas. Aj nová vlna sa uzatvorila vtedy, keď sa zavrieť mala. Dnešná doba je individualistická a každý už robí sám.

Veľa slovenských fotografov práve z tohto obdobia štúdií zostalo v Prahe. Ste s nimi v kontakte?

Z tých ľudí som najviac v kontakte práve s Vasilom Stankom, s ktorým ma spájajú aj pracovné aktivity. Občas sa v tejto hektickej dobe viac-menej pracovne stretnem s Mirom Švolíkom či Kamilom Vargom. Ale všetci majú svoje vlastné projekty.

Aj preto ste prestali pracovať s telom?

Áno. Naviac, momentálne na škole učím študentov fotiť tváre, figúru, a tým som s touto problematikou stále v kontakte. V rámci svojej voľnej tvorby cyklus fotografií, ktorý som pre seba nazval inscenácie, som v roku 1990 uzavrel.

A telo už fotiť nebudete.

To nehovorím. Možno sa k tomu raz nejakým veľkým oblúkom vrátim.

Vaše objekty zátiší sú vlastne malé umelecké diela - inštalácie. Nikdy ste ich nechceli samostatne vystaviť?

Nie. Inštaláciu po fotení zničím, rozoberiem. To sú moje pravidlá hry. Táto umelá realita vznikne len za účelom fotografovania, potom zmizne do nenávratna a stopa zostáva iba na fotografickom médiu.

Stále pracujete s nájdenými materiálmi?

Paralelne so Zátišiami a Reálovkami pracujem na cykle z nájdených filmov. Tak ako recyklujem veci v mojich Zátišiach, ktoré akoby stratili pôvodnú funkciu a zmysel, nájdené filmy sú predmetmi po svojom funkčnom živote. Ja ich znovu zapojím do akéhosi sekundárneho procesu. Sú to veci určené na zánik. Neinkarnujem samotný objekt, ale ľudský autentický príbeh, ktorý bol odpísaný na zánik. A je to skutočne dosť silné.

Ste spoluautorom aj realizátorom pôvodnej koncepcie a výtvarného riešenia Múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach. K Warholovi aj vo svojej tvorbe veľakrát odkazujete. Prečo vás zaujal práve tento umelec?

Mňa oslovoval ešte za starých čias, keď som sa dozvedel, že má korene na Slovensku. Fascinoval ma príbeh, ako sa niekto s genetickým materiálom z východného Slovenska mohol stať ikonou americkej popkultúry. S Michalom Cihlářom sme našli spoločnú reč a skončilo sa to medzilaboreckým múzeom. Bol taký splnený sen. Ani vlastne neviem, či sa to celé udialo, či to nebola len fikcia.