Názvy básnických zbierok Michala Habaja (1974) iste nevznikli náhodou a mohli by svedčiť o feminínnych sklonoch autora, ktorý roku 1999 vydal básne Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej, vo vlaňajšej zbierke Pas de deux nevydržal už ani so svojím mužským menom a prevtelil sa do Jeseninovej Anny Sneginy a teraz prichádza so zbierkou Básne pre mŕtve dievčatá (Drewo a srd, Bratislava 2003).
Mizogýnom určite nie je - veď aj v jeho prózach, odmenených v poviedkovej súťaži za roky 1997 a 2001 sú hlavnou témou vzťahy k ženám, resp. k dievčatám - no nejde ani tak o klasickú lyriku zamilovanosti, lásky alebo erotiky, teda o ľudskú intimitu, ako skôr o podobu tohto fenoménu v čase, keď sa na rande prichádza "s disketou namiesto kvetín" a "láska je iba program".
Ešte ako Anna Snegina napísal Habaj sériu básní, v ktorých sa postava fiktívnej i literárnej hrdinky mení na bytosť, tápajúcu medzi prítomnosťou a minulosťou, topiacu sa v totálne zdigitalizovanom, odhumanizovanom prostredí. Je to jedna z najprenikavejších obžalôb, aká nemá u nás obdobu. A že nejde o nejaký dernier cri, ale o autorov postoj či svetonázor, svedčia i Básne pre mŕtve dievčatá.
Habaj, ktorý sám seba nazýva "prvým básnikom, ktorý vzišiel z rodu kyborgov", až válkovsky drsnými obrazmi v príkrych kontrastoch vyjadruje počítačový umelý svet, kde sa každý vzruch, vzlyk, vzdych i dych mení na písmená. Konfrontácia digitálneho so snívaným, virtuálneho so skutočným ho vťahuje do detstva a minulosti a tento predstavový svet je taký živý, že aj pri soche princeznej v parížskych Luxemburských záhradách cíti: "Tvoj pohľad sa mi zadrel do srdca. Bolia ma tie oči zo šestnásteho storočia," kým v živom svete "vidíme tváre, v ktorých niet miesta pre oči." Habajovo zahľadenie sa do minulosti pripomína miestami listovanie starým albumom alebo prechádzku múzeom, lenže tu básnik nefiguruje ako divák, ale ako citlivý, vciťujúci sa účastník (Podobizeň z roku 1504).
V jeho časovo vzdialenejších i bližších víziách je aj kus clivoty, nostalgie ("Ako cudzinec kráčam vo vlastnom dvore a snívam o rukách zmáčaných vôňou sena"), ktorá mu veci dávne trochu idealizuje, takže v týchto básňach sa prejavil Habaj ako romantik, kým našu súčasnosť vníma ako "chladné storočie", kde "my jednostaj opakujeme slovo láska, no človek je už dávno mŕtvy."
Ak v prvej časti používa autor dôsledne voľný verš, druhá, obsahujúca tri básnické cykly, je napísaná veršom viazaným a báseň Romanca bratislavská má aj rýmy. Romanca je do istej miery ódou na Bratislavu a odvolávky na Smreka, Nezvala, Kostru a Novomeského ju chcú akosi "zútulňovať". Vedľa autenticky vystihnutého génia loci sú tu však verše, kde nad poéziou mesta prevláda opis a predstieranú ľahkosť kazí niekde na obe nohy pokrivkávajúci rytmus. Iného typu sú básne Gymnazistky na rozpálenej plechovej planéte a Laboratórium apokalypsy; obe predstavujú Habajovo katastrofické posolstvo, zhustené teraz do myšlienkovo zovretých cyklov: zánik planéty a hrôzostrašné výjavy, ktoré nemajú ďaleko od sci-fi.
Habaj tu naplno popustil uzdu svojej predstavivosti - neraz expresionistickej proveniencie (autor dobre pozná modernú svetovú poéziu) - kde nájdeme aj tie mŕtve dievčatá z názvu zbierky, kde už nie sú telá, ale mäsá, nie vnútra, ale vnútornosti. Habaj je básnikom tragického pocitu života, disharmonik, ktorý vyjadruje v tejto zbierke čosi podstatné, čo vnímajú len nemnohí.
Práve preto to treba vysloviť i prostredníctvom poézie, nech je akokoľvek krutá.
